Keby sme chceli z dnešného druhého čítania z listu sv. Pavla Rimanom urobiť akýsi myšlienkový extrakt, tak by nám zostali tieto kľúčové slová: Božie Slovo, vyznanie, viera, vzývanie a Spása. Apoštol začína otázkou: „Ale čo hovorí Písmo? „Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci”; totiž slovo viery, ktoré hlásame.“ V tomto mieste vlastne parafrázuje Mojžišov výrok z knihy Deuteronómia (30,12), kde pojednáva o Božích príkazoch: „Naopak, veľmi blízko sú tie slová, v tvojich ústach, v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil.“ Apoštol hovorí o blízkosti Božieho slova.
Sme zvyknutí na schému: slovo – uši – rozum. Pre Božie Slovo sa nám ponúka iná schéma: Slovo – ústa – srdce. Chce sa nám tým povedať, že Božie Slovo nemá skončiť v našom rozume a pamäti, ale podobne ako pokrm má byť skrze ústa prijaté a strávené a má sa usadiť v srdci a skrze srdce prejsť do celého bytia a života. Božie Slovo len vtedy stúpi do srdca, keď ho prijmeme s istotou viery. Keď ho prijmeme bez pochybnosti.
Aké je to Slovo viery, ktoré apoštol hlása? Čo tvrdí: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!” a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu.“ Sv. Pavol hovorí o vyznaní úst a o viere srdca. Vyznanie úst sa týka Božstva Ježiša Krista, lebo ak apoštol hovorí „Ježiš je Pán!“, ma na mysli skutočnosť, že Židia z úžasnej bázne pred Bohom Božie meno JHWH nevyslovovali, ale pri čítaní ho v hebrejských textoch nahrádzali slovom Adonaj, a v prekladoch do gréckeho jazyka preložili slovom Kyrios, čo znamená Pán.
Kratučké vyznanie: „Ježiš je Pán!“ má teda nesmierne dôsledky pre náš duchovný život. Poznať Ježiša, jeho život a jeho posolstvo, znamená poznať Boha. Boží charakter nieje iný ako charakter človeka Ježiša. Človek Ježiš celým svojím životom zjavuje Boha. On môže povedať: „Kto mňa vidí, vidí Otca!“ V tomto svete sme odkázaní na zmyslové poznanie. Boha nemôžeme poznať v jeho Absolútnom Nestvorenom Bytí, ale len skrze jeho Slovo, ktoré sa nám zjavuje vo Stvorení a Vtelení. Na stvorenej úrovni neexistuje iná možnosť poznať Boha.
Nad týmto vyznaním: „Ježiš je Pán,“ sa deje triedenie duchov. Od počiatku v anjelskom svete a tak isto i v ľudskom svete. Boh sa zjavil ako zrodený zo ženy, ako batoľa v náručí matky, ako dospievajúci, ako pracujúci, ako priateľ hriešnikov a mýtnikov, ako slúžiaci, umývajúci nohy apoštolom, ako dobrý k nevďačným i zlým, ako Živý chlieb, pokrm pre anjelov i ľudí, ako Trpiaci z Lásky a pre Spravodlivosť, Ukrižovaný, ako Vzkriesený, ako úžasne oslávený človek sediaci po pravici Boha. Boh sa zjavil ako Pokora a Láska. K takémuto Bohu sme vyzvaní povedať svoje „Áno!“ Len ten, kto odovzdal svoj život Ježišovi a prijal ho ako svojho Pána a Spasiteľa, môže v Duchu Svätom pravdivo vyznať: „Ježiš je Pán!“ Tohto vyznania sa nezriekajme ani v našom pozdrave. Doma sme sa vždy zdravili: „Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!“ Titul „Pán“ nieje pozostatok feudalizmu ale je to naše vyznanie viery v Kristovo Božstvo.
Sme pozvaní svojimi ústami vyznávať svoju vieru v Kristovo Božstvo. Nehanbiť sa a deliť sa o svoju vieru. Vieru si zachová len ten, kto sa s ňou delí. Prednostne so svojimi blízkymi, rodičia s deťmi ale aj so svojimi známymi a nakoniec zo všetkými, ktorí sa s ňou ešte nestretli. I toto môže znamenať vyznanie úst, ktoré vedie ku Spáse.
Sv. Pavol hovorí ďalej hovorí o „viere srdca”. Je potrebné v srdci uveriť, teda s istotou prijať pravdu o Vzkriesení Pána. Vo vzkriesení sa Boh Otec zjavne a evidentne prihlásil ku svojmu Synovi. To, že Ježiš zomrel za svoje presvedčenie je znakom, že veril vo svoju Pravdu, ale to, že ho Otec vzkriesil je objektívnym dôkazom Pravdy jeho Života. Vzkriesenie je historická udalosť, ktorá má dopad na všetko. Ježiš bol Vzkriesený pre naše ospravodlivenie. Vo vzkriesení Boh anuluje ten najväčší ľudský zločin. Zo Vzkriesenia pramení kresťanská nádej. Po Vzkriesení sa hlása pokánie na odpustenie hriechov. Vo Vzkriesení sa Boh prejavil ako nesmierne milosrdný, ako Priateľ Života, ako Život sám. Smrť nieje Božím dielom. Ježiš do smrti vstúpil len preto, aby ju premohol.
„viera srdca dosiahne spravodlivosť a vyznanie úst spásu.” Ak veríme Bohu, v dobrotu Boha, tak prestávame Ho urážať podozrievaním zo zla. Abrahám uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť. Nedôvera vybudovala pancier okolo duše, skrze vieru sa stáva priechodnou pre Boha. Boh sa môže v duši usídliť a skrze ňu prejaviť. A tak človek dosahuje spravodlivosť pred Bohom.
„Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený.“ Vzývať meno Pánovo to znamená, modliť sa. Ruské príslovie hovorí: „Kto sa nemodlí, ten sa nespasí!“ Sv. Pavol dvakrát zdôrazňuje v tomto úryvku: „..bude spasený..“ Ako je to s našou osobnou Spásou? Keď sa snažíme žiť Božie Slovo, ktoré sa zjavilo v osobe Ježiša Krista a ak v tom vytrváme dokonca života, budeme určite spasení. Niektorí protestanti sa dopúšťajú chyby, keď opovážlivo hovoria: „už som spasený”. Ešte žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána a preto môžu hockedy poblúdiť a zlyhať. Vidíme, že aj Písmo Sv. pozná také prípady, kde určitý človek uveril v Krista, ale odpadol od neho (Judáš, Démas, kováč Alexander).
Avšak na druhej strane platí, že aj opačný extrém je blud: „Žiť tak, ako by sme v nič nemohli dúfať: „Lebo v nádeji sme spasení” (Rim 8,24). A tento blud sa týka mnohých z nás. Žiť bez očakávania blaženej nádeje. Tak to predsa opakujeme v každej svätej omši. V liste Filipanom píše sv. Pavol: „s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.” Sú určité znaky, ktoré ukazujú či ideme po ceste spásy. Sú to znaky nového života, o ktorých nachádzame zmienku na viacerých miestach Písma. Takým reálnym znakom je ovocie Ducha Sv.: „Láska, radosť, pokoj….
Sme podobní ľudom, ktorí si v predpredaji kúpili lístky na predstavenie a ich povinnosť je dodržať čas predstavenia a prísť. Je to iná situácia, ako ísť do kina a nemať ešte lístky. Asi takto nejako podobne by sme mohli vyjadriť našu istotu spásy. Ak sme uverili v Krista, ak sme ho vierou prijali, ak sme sa dali pokrstiť, ak sme sa mu úplne odovzdali a snažíme sa žiť Božie Slovo a v moci Ducha Sv., vtedy máme očakávať, splnenie blaženej nádeje.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je zo Spásou a nami: „Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a lestiam zlého ducha… Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdca nahlodá akoby hrdzou, ak nebude slzami ihneď vyhladené.” Chcem len povedať, že sv. František pozná čosi, čo nazýva „radosť zo Spásy”, a to je zážitok Božej blízkosti v modlitbe. (FR.Pr.str.244/125) Čím sme čistejší od hriechu, tým je stretnutie s Bohom v modlitbe blaženejšie a reálnejšie.