Počuli sme: „Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal.“ Evanjelium nám zdôrazňuje, že sám Duch Svätý viedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A stalo sa tak bezprostredne po jeho krste v Jordáne. Evanjelista Marek dokonca hovorí, že „Duch Boží hnal Ježiša na púšť. Na púšti bol štyridsať dní a satan ho pokúšal.“ (Bol medzi divou zverou a anjeli mu posluhovali.“)
Púšť v starovekých predstavách vždy predstavovala miesto, ktoré obývajú zlí duchovia. Je zaujímavé, že Duch Svätý vedie Ježiša v ústrety zápasu so zlým duchom. Možno si kladieme otázku, aký zmysel má v našom živote pokušenie a či malo vôbec zmysel pokúšať Ježiša? Môžeme z toho tiež pochopiť, že aj pokušenia sú súčasťou Božieho plánu a patria do systému Božej výchovy. Kvôli svojej ľudskej narušenosti a slabosti máme síce pokorne prosiť, aby sme neboli uvedení do pokušenia, ale ak na nás napriek tomu prídu pokušenia, máme vedieť, že sú súčasťou Božieho plánu s nami.
„V tých dňoch nič nejedol. A keď sa skončili, vyhladol.“ A dnešné čítanie z evanjelia podla Lukáša nám zdôrazňuje, že sa Ježiš na tejto púšti postil. Možno moderný kresťan sa na tento 40 denný pôst díva s určitou pochybnosťou. Máme často problém vydržať jednodenný pôst a Ježiš sa postil 40 dní. A na záver je poznámka, ktorá mi pripadá skoro ako vtip, že Pán Ježíš po tých dňoch „vyhladol“. Toto nám odhaľuje úžasné schopnosti nášho tela, ktoré sa dokáže prepnúť na čerpanie energie z nahromadených tukových zásob a že to, čo my často považujeme za hlad, skutočným hladom nie je, je to skôr zvyk jesť 5 krát denne.
A vidíme, že jeho pôst viedol ku stretnutiu a zápasu so zlým duchom, ale zároveň i ku spoločenstvu s anjelmi. Dalo by sa jednoducho povedať, že pôst v nás prebúdza zmysel pre duchovný svet. Nielen pre ten pozitívny, anjelský, ale aj pre ten negatívny. Starovekí pustovníci chápali pôst ako formu zápasu o čistotu srdca. Čistota srdca pre nich znamenala: „dôjsť vo svojom srdci k pokoju, ktorý je ovocím a znakom toho, že sa človek stáva priechodným pre Boha“.
Všimnime si, čoho sa týkajú pokušenia Pána Ježiša a ako na ne reaguje:
Prvé pokušenie sa týka riešenia aktuálnej situácie. „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ Diabol nevie s istotou, kto je človek Ježiš. A chce to zistiť i týmto chytákom. „Si hladný, tak rozkáž kameňu, aby sa stal chlebom!“
A ako mu odpovedal Pán Ježíš: „Napísané je: »Nielen z chleba žije človek.«“ Evanjelista Matúš ešte k tomu dodáva,: „ale z každého Slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ Nielen pozemský chlieb ale predovšetkým poslušnosť Božiemu Slovu je zdrojom energie Života. Ale svoju totožnosť mu Pán Ježiš nezjavuje.
Druhé pokušenie je ešte atraktívnejšie. „Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.““ Diabol jasne hovorí, že ľudský svet je v jeho moci. Túto moc nadobudol po páde prvých rodičov do hriechu. Sv. Ján a to i napriek vykupiteľskej smrti Pána zdôrazňuje: „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne. Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého.“ (1 Jn 5,18-19) Z toho vyplýva, že Kristovu Spásu musí každý osobne prijať.
Pán Ježiš prišiel človeka vykúpiť. Vedel, že ho čaká ťažký zápas, ukrutná smrť na Kríži. A teraz mu diabol ponúka akoby rýchle a bezbolestné odstúpenie z toho sveta. Ale je v tom chyták: „Ak sa mi budeš klaňať!“ Teda za cenu hriechu. A Ježíš vie, že toto nie je riešenie, len ďalšia pasca. Riešenie je v úcte , poklone a poslušnosti voči Bohu. Ježiš mu povedal: „Je napísané: »Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.«“
Tretie pokušenie je pre zbožných ľudí šokom. „Potom ho zaviedol do Jeruzalema, postavil ho na vrchol chrámu a povedal mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: »Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,« a »vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň«.“ Tu diabol odhaľuje, že ani také zbožné mesto ako je Jeruzalem a dokonca ani chrám nie je plne oslobodený od jeho moci a vplyvu a tentokrát dokonca používa citát z Biblie. Ukazuje, že pozná Písmo a dokáže ho používať pri pokúšaní.
A znovu mu ide o to, odhaliť Ježišovu totožnosť. Ježiš nepopiera pred ním, že je Božím Synom, ale ani mu to neodhaľuje iným spôsobom, ako úplnou poslušnosťou Bohu. „Je povedané: »Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.«“ (Dt 6,16: „Nepokúšajte Pána“
Môžeme konštatovať, že trojakému diablovmu pokušeniu sa Pán Ježiš bráni Božím Slovom. V staroveku pustovník Evagrius napísal knihu Antirheticus (Návod k protirečeniu). Obsahuje mnoho výrokov z Písma, ktoré sú vhodné k tomu, aby sme si ich pripomínali pri pokušeniach a tak ich od seba odháňali. Tým istým spôsobom postupoval aj Ježiš, keď ho diabol pokúšal. Takéto vhodné texty sa mnísi učili naspamäť, aby ich mali stále poruke, kedykoľvek ich znepokojí neužitočná myšlienka. Keď si nedokázali ani na ne spomenúť, užívali jednoducho meno JEŽIŠ, o ktorom svedčia, že účinne zaháňa všetkých démonov. Proti všetkému zlému pomáha Vzývanie Spasiteľa. Bdelé odrážanie zlých myšlienok nazývali tiež „duchovnou triezvosťou“ alebo „pozornosťou“.
Sme súčasťou Cirkvi bojujúcej. Slovo Izrael sa prekladá ako Boží bojovník. Ak sa chceme Bohu páčiť musíme v tomto svete prijať duchovný zápas ako spôsob života, bez zápasu zo sebou, so zlými duchmi, bez zápasu s duchom tohto pomýleného sveta, nemôžeme hovoriť o láske k Bohu. My všetci máme byť Izraelom a stávame sa ním natoľko, nakoľko zápasíme so zlom z lásky k Bohu. Zápas s hriechom má zmysel, lebo jeho ovocím je návrat do prvotného stavu Bohočlovečenstva. Boží prísľub týkajúci sa prebývania v človeku, je veľmi silnou motiváciou v zápase s hriechom. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránim hriechu v akejkoľvek podobe. A všetko sa môže stať hriechom, ak nás to chce vzdialiť od Boha.
Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie, je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“ a že „nikto sa nemá považovať za Božieho služobníka, dokiaľ neprešiel mnohými pokušeniami.“ Tvrdil, že „najlepším prostriedkom k víťazstvu nad pokušeniami je radostnosť ducha“. Teda každé prekonané pokušenie je naším prejavom lásky a vernosti k Bohu.