V dnešnom druhom čítaní sa nám apoštol Peter prihovára týmito slovami: „Kristus raz navždy trpel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“ Sv. Peter prehlasuje, že Kristus trpel za hriechy raz a navždy. To znamená, že jeho utrpenie sa týka všetkých hriechov. Jeho dielo Spásy je dostatočné. Aké bolo Ježišovo utrpenie: trpel ako spravodlivý za nespravodlivých, trpel ako nevinný za vinných, trpel ako Stvoriteľ za svoje stvorenie. Ježiš trpel utrpením, ktoré nás najviac pohoršuje, utrpením nevinných. Zmysel jeho utrpenia je v tom, aby nás priviedol k Bohu. Bohočlovek vypil kalich horkosti, ktorý mal vypiť Adam a jeho potomstvo. Človek, ktorý sa pre tresty, ktoré na neho po prvotnom hriechu dopadli, Bohu vzdialil a odcudzil, má byť týmto činom privedený na späť k Bohu.
Od chvíle Kristovej smrti na kríži je Spása objektívnou realitou. Ježiš môže z Kríža oprávnene prehlásiť: „dokonané je!“ A my môžeme tvrdiť, že sviatosti účinkujú „ex opere operato”, to jest na základe spásneho Kristovho diela, ktoré sa uskutočnilo raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje preto, že človek, ktorý ju udeľuje, alebo prijíma, je spravodlivý, ale z Božej moci.” Len čo sa nejaká sviatosť slávi v zhode s úmyslom Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Krista a jeho Ducha, nezávisle od osobnej svätosti vysluhujúceho.
„Bol usmrtený v tele, ale Duchom oživený. V ňom prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení.“ Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiašského poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení. Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili.
„Oni kedysi veriť nechceli, keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala, kým sa staval koráb, v ktorom sa zachránili z vody len niekoľkí, celkom osem ľudí.“ Nechceli veriť Noemovi a tak zahynuli vo vodách potopy. Hoci bola potopa spravodlivým trestom za hriechy ľudstva, Boh na nich nezabudol a poslal aj im Spasiteľa. Boh sa netešil zo záhuby týchto ľudí a už pri treste myslí na Spásu skrze zostúpenie Krista k zosnulým. Každý zosnulý sa vo svojej smrti stretá s Kristom a môže prehodnotiť svoje pomýlené postoje.
„To je predobraz krstu, ktorý teraz vás zachraňuje.“ Krst je z materiálneho hľadiska nepatrný úkon. Po materiálnej stránke všetkým dostupný, lebo spočíva v poliati vodou, ale zo stránky duchovnej je vyjadrením našej viery v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Bohočloveka. Krstom si privlastňujeme ovocie Kristovho života. „S Kristom ste boli v krste pochovaní a spolu s ním tiež vzkriesení vierou v Boha, ktorý ho svojou mocou vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2,9-12)
Ježiš hovorí: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Predpokladom záchrany v krste je viera. Sviatosť krstu je vstupnou bránou do záchranného korábu, ktorým je cirkev, tajomné Kristovo telo. Krst je nepatrný úkon, ale má nedozerné následky. Mení celú duchovnú orientáciu našej bytosti. Mení základné smerovanie nášho života. V krste sa Bohu vydávame. Začíname existovať pre Boha. Ospravedlňuje nás v Božích očiach. V krste prijímame do seba Kristov život, život Bohočloveka, ktorý od nás Boh právom očakáva. Udeleniu krstu má predchádzať hlásanie evanjelia, lebo len takto sa dospelí človek môže rozhodnúť pre Krista. Odpoveďou na hlásané slovo je buď viera, alebo nevera. Viera to je pozitívny vzťah k Božiemu Slovu. Uznanie Kristovho diela. Viera je predpoklad lásky.
V akom vzťahu sú k sebe navzájom viera a krst? Krst bez viery nepostačuje, ale naopak, viera bez krstu môže stačiť, pretože viera je vzťah ku Kristovi a to je podstata Spásy. Krst má byť vonkajším vyjadrením viery. Tam kde nie je možnosť prijať krst, tam postačuje viera. Existuje mnoho ľudí po celom svete, ktorí neprijali krst (nie zo zlej vôle, ale z nemožnosti, alebo nevedomosti) a uverili v Krista a dostali Ducha Svätého, nový život a spásu. A na druhej strane existuje množstvo ľudí, ktorí boli pokrstení ako malé deti, ale nikdy nedospeli k osobnej viere. Preto je ich krst akoby nedoplnený. Takýto krst ku spáse nepostačuje. Lebo viera a krst sú dve skutočnosti, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Ak sa jedná o dospelého človeka, tak viera vždy musí predchádzať krst. Neslobodno krstiť niekoho bez viery, bez jeho vedomia, alebo proti jeho vôli. Takýto krst je neplatný.
Preto cirkev najprv hlása evanjelium. Hlásanie evanjelia má priviesť ľudí k tomu, aby Krista prijali vierou. Už pri hlásaní evanjelia sa človek dostáva pod pôsobenie Ducha Svätého, lebo bez pomoci Ducha Svätého nemôže prijať Krista, nemôže uveriť. Po prijatí Krista vierou už má človek život večný. Nepokrstení katechumeni boli vždy považovaní za členov cirkvi.
Často sa stretávame so situáciou, keď ide o krst dieťaťa a jeho rodičia sú nepraktikujúci a dokonca veľmi často až neveriaci, ale starí rodičia sa dožadujú krstu. Mladí sa tomu podvolia len kvôli pokoju v rodine, ale bez vnútorného presvedčenia. Podľa učenia cirkvi neslobodno pokrstiť dieťa žijúce v takýchto podmienkach, lebo tu chýba základný predpoklad toho, kvôli čomu sa kedysi dovolil krst detí a to je viera rodičov a istota, že sa od malička bude stretať s vierou a jeho krst sa tak doplní. Lebo skutočnosť toho, že sa v cirkvi začal praktizovať krst detí, vôbec neznamená, že si Cirkev neuvedomuje záväzok viery a krstu. Malé dieťa je krstené vo viere svojich rodičov. Bolo tu len obrátené poradie, najprv krst a potom katechéza. Záväzok povinnosti katechézy si cirkev uvedomovala až v takej miere, že to viedlo ku vzniku inštitúcie náhradných rodičov – krstných rodičov, a to vtedy, keď by prirodzení rodičia nemohli túto povinnosť splniť.
V cirkevnej tradícii sa vždy uznával aj krst túžby a krst krvi. O krste túžby hovoríme tam, kde človek prijíma Krista a chce urobiť všetko, čo Kristus žiada, ale je mu nejako zabránené prijať krst a on zomrie. Jeho túžba má tie isté účinky ako sviatostný krst. O krste krvi sa hovorí, keď nejaký katechumen zomrie pre Krista mučeníckou smrťou.
Krst nepôsobí tým, „že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktorý vystúpil do neba, je po Božej pravici a podriadení sú mu anjeli, mocnosti a sily.“ Ide o čistotu svedomia. Boh likviduje nielen naše hriechy, ale pre zmŕtvychvstanie Ježiša nás zbavuje aj viny. Zmŕtvychvstanie je niečo také, ako keby sa vražda vôbec nestala. Zmizol hlavný dôkaz proti nám, mŕtve Kristovo telo a ostali len zásluhy Kristovej smrti.