Sv. apoštol Peter v druhom čítaní opisuje najprv potopu za čias patriarcha Noeho a potom ju zrovnáva s kresťanským krstom. Noe sa stal svojím spravodlivým životom výčitkou pre svoje bezbožné okolie. Dokonca sa o ňom hovorí, ako o prorokovi, ktorý kázal tým, že z poslušnosti voči Božiemu Slovu začal stavať koráb. Ľudia sa mu vysmievali, keď ho videli stavať na suchej zemi, ďaleko od mora, koráb. Sv. Peter zamýšľajúc sa nad týmito udalosťami, prirovnáva ich ku krstu: „Tomuto zodpovedá krst, ktorý vás teraz zachraňuje. On nezmýva telesnú špinu, ale vyprosuje nám u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktorý sa odobral do neba, je po Božej pravici a sú mu podriadení anjeli, mocnosti a sily.“
Krst je z materiálneho hľadiska nepatrný úkon. Po materiálnej stránke všetkým dostupný, lebo spočíva v poliati vodou, ale zo stránky duchovnej je vyjadrením našej viery v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Bohočloveka. Krstom si privlastňuje ovocie Kristovho života. „S Kristom ste boli v krste pochovaní a spolu s ním tiež vzkriesení vierou v Boha, ktorý ho svojou mocou vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2,9-12) „Kristus raz zomrel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu.“
Evanjelium hlása: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Teda predpokladom záchrany v krste je podobne ako bolo za čias Noeho, viera. Ten, kto uveril prorockej kázni Noeho a vstúpil s ním do korábu, bol zachránený. Túto možnosť využilo len najbližšie príbuzenstvo. Sviatosť krstu je vstupnou bránou do záchranného korábu, ktorým je cirkev, tajomné Kristovo telo.
Krst je nepatrný úkon, ale má nedozerné následky. Mení celú duchovnú orientáciu našej bytosti. Mení základné smerovanie nášho života. V krste sa Bohu vydávame. Začíname existovať pre Boha. Ospravedlňuje nás v Božích očiach. V krste prijímame do seba Kristov život, ktorý od nás Boh právom očakáva. Udeleniu krstu má predchádzať hlásanie evanjelia, lebo len takto sa dospelí človek môže rozhodnúť pre Krista. Odpoveďou na hlásané slovo je buď viera, alebo nevera. Viera to je pozitívny vzťah k Božiemu Slovu. Uznanie Kristovho diela. Viera je predpoklad lásky.
V akom vzťahu sú k sebe navzájom viera a krst? Krst bez viery nepostačuje, ale naopak, viera bez krstu môže stačiť, pretože viera je vzťah ku Kristovi a to je podstata Spásy. Krst má byť vonkajším vyjadrením viery. Tam kde nie je možnosť prijať krst tam postačuje viera. Existuje mnoho ľudí po celom svete, ktorí neprijali krst (nie zo zlej vôle, ale z nemožnosti, alebo nevedomosti) a uverili v Krista a dostali Ducha Svätého, nový život a spásu. A na druhej strane existuje množstvo ľudí, ktorí boli pokrstení ako malé deti, ale nikdy nedospeli k osobnej viere. Preto je ich krst akoby nedoplnený. Takýto krst ku viere nepostačuje. Lebo viera a krst to sú dve skutočnosti, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Ak sa jedná o dospelého človeka, tak viera vždy musí predchádzať krst. Neslobodno krstiť niekoho bez viery, bez jeho vedomia, alebo proti jeho vôli. Takýto krst je neplatný.
Preto cirkev najprv hlása evanjelium. Hlásanie evanjelia má priviesť ľudí k tomu, aby Krista prijali vierou. Už pri hlásaní evanjelia sa človek dostáva pod pôsobenie Ducha Svätého, lebo bez pomoci Ducha Svätého nemôže prijať Krista, nemôže uveriť. Po prijatí Krista vierou už má človek život večný. Nepokrstení katechumeni boli vždy považovaní za členov cirkvi.
Často sa stretávame so situáciou, keď ide o krst dieťaťa a jeho rodičia sú nepraktikujúci a dokonca veľmi často až neveriaci, ale jeho starí rodičia sa dožadujú krstu. Mladí sa tomu podvolia často len kvôli pokoju v rodine, ale bez vnútorného presvedčenia. Podľa učenia cirkvi neslobodno pokrstiť dieťa žijúce v takýchto podmienkach, lebo tu chýba základný predpoklad toho, kvôli čomu sa kedysi dovolil krst detí a to je viera rodičov a istota, že sa od malička bude stretať s vierou a jeho krst sa tak doplní.. Lebo skutočnosť toho, že sa v cirkvi začal praktizovať krst detí, vôbec neznamená, že si Cirkev neuvedomuje záväzok viery a krstu. Malé dieťa je krstené vo viere svojich rodičov. Bolo tu len obrátené poradie, najprv krst a potom katechéza. Záväzok povinnosti katechézy si cirkev uvedomovala až v takej miere, že to viedlo ku vzniku inštitúcie náhradných rodičov – krstných rodičov, a to vtedy, keď by prirodzení rodičia nemohli túto povinnosť splniť.
V cirkevnej tradícii sa vždy uznával aj krst túžby a krst krvi. O krste túžby hovoríme tam, kde človek prijíma Krista a chce urobiť všetko, čo Kristus žiada, ale je mu nejako zabránené prijať krst a on zomrie. Jeho túžba má tie isté účinky ako sviatostný krst. O krste krvi sa hovorí, keď nejaký katechumen zomrie pre Krista mučeníckou smrťou.