„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet.“ Boh komunikuje s týmto svetom prostredníctvom svojho Slova, jediného slova, II. Božskej Osoby. Prvotná cirkev vedela, že SZ i NZ majú toho istého pôvodcu. Všetkými slovami Svätého písma Boh nevyslovuje nič iné, iba jediné Slovo, v ktorom sa vyslovuje celý: „Len si spomeňte, že vo všetkých Písmach sa rozprestiera to isté Božie slovo, že to isté Slovo zaznieva v ústach všetkých svätopiscov, a síce to, ktoré bolo na začiatku Bohom u Boha a ktoré nepotrebovalo slabiky, lebo nepodliehalo času.“ (Sv. Augustín: Výklad k žalmu 103) Cirkev preto vždy uctievala Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo Telo. Neprestajne predstavuje veriacim Chlieb života, ktorý pochádza zo stola Božieho slova a Kristovho Tela. Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoju potravu a silu, pretože z neho neprijíma iba ľudské slová, ale to, čím skutočne je „Božie slovo“.
Sv. Justín vo svojej Apológii píše: „Uviedli sme svedectvá prorokov, aby sme dokázali, že Ježiš Kristus je Syn a Vyslanec Boží, že existoval najprv ako Slovo, že sa niekedy zjavil v podobe ohňa, inokedy v podobe nehmotných bytostí, teraz však z Božej vôle sa stal kvôli ľudskému pokoleniu človekom a rozhodol sa vytrpieť všetko, čo mu na podnet démonov prichystali nerozumní židia. Nikto nepozná Otca iba Syn a nikto nepozná Syna iba Otec, a komu by to chcel Syn zjaviť. Židia sa vtedy domnievali, že k Mojžišovi hovoril Otec Všehomíra, a zatiaľ to k nemu hovoril Boží Syn, ktorý je nazývaný anjelom a vyslancom Božím. Preto ich právom pokáral prorocký Duch i samotný Kristus, že nepoznali ani Otca ani Syna. O Synovi hovoria, že je to Otec, a tým dokazujú, že nepoznajú ani Otca a ani nevedia, že Otec Všehomíra ma Syna. Syn je Božie Slovo, Boží prvorodený a preto tiež Boh. Kedysi sa v podobe ohňa či nehmotnej bytosti zjavil Mojžišovi a ostatným prorokom. Teraz v dobe vašej vlády, ako sme už povedali, sa z vôle Otca, skrze Pannu stal človekom, aby spasil tých, ktorý v neho veria.“
„On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom.“ Ježiš zjavil, že Boh je „Otec”, a to v zmysle dovtedy neslýchanom: nie je Otcom len ako Stvoriteľ, ale je Otcom od večnosti vo vzťahu k svojmu jedinému Synovi, ktorý je zasa Synom vo vzťahu k svojmu Otcovi: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť” (Mt 11,27). Apoštoli preto vyznávali Ježiša ako „Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha a to Slovo bolo Boh” (Jn 1,1), ako „obraz neviditeľného Boha” (Kol 1,15), ako „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty” (Hebr.1,3). Podľa ich príkladu a podľa apoštolskej tradície na prvom Nicejskom ekumenickom koncile v r. 325 Cirkev vyznala, že Syn je „jednej podstaty” s Otcom, čo znamená, že je spolu s Otcom jeden Boh. Božou Slávou je Bohočlovek.
„Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni.“ Ježiš nieje anjelom. „Veď kedy komu z anjelov povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil” a opäť: „Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom”? A znova, keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.”“ Druhý ekumenický koncil, ktorý sa zišiel v r. 381 v Carihrade, zachoval tento výraz vo svojej formulácii nicejského Kréda a vyznáva „jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, Boha pravého z pravého Boha, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom”.