Dnešné evanjelium hovorí o uzdravení porazeného, ale zároveň nám ukazuje zjavnú súvislosť medzi hriechom a chorobou a medzi odpustením hriechov, vierou v odpustenie a uzdravením. Práve človek, ktorý je postihnutý porážkou, najlepšie zobrazuje ľudskú neschopnosť urobiť čosi pozitívne s vedomím viny, ktoré môže človeka doslova ochromiť. Človek hreší a nakoniec padá pod ťarchou vín. V dnešnom evanjeliu nám Kristus zjavuje „odpustenie hriechov.“
Viera v odpustenie hriechov je obsiahnutá v našom kréde. Apoštolské vyznanie viery viaže odpustenie hriechov na vieru v Ducha Svätého, ale aj na vieru v Cirkev a spoločenstvo svätých. Práve tým, že Kristus dal svojim apoštolom Ducha Svätého, odovzdal im aj svoju moc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané” (Jn 20, 22-23).
A predsa sa často stretáme s tým, že i tí, ktorí pristupujú ku sviatosti zmierenia, často neveria v odpustenie hriechov, lebo sa cítia stále spojení so svojou vinou a hriechom. Či človek spútaný minulosťou, môže s radosťou opustiť svoju skleslosť. Dokáže sa takýto človek, obrazne povedané, postaviť na nohy a kráčať. Keď Pán Ježiš hovorí: „Odpúšťajú sa ti hriechy!“, treba tomu uveriť s úplnou istotou.
Kňaz vo svätej spovedi z Kristovho poverenia, v jeho mene a pre jeho vyliatu krv, v moci Ducha Svätého, vyhlasuje: „Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Pán Ti hriechy odpustil, choď v pokoji!“ Len keď s istotou uveríš, nájdeš pokoj. Len vtedy sa postavíš na nohy a budeš schopný pohybu, keď s istotou uveríš.
Odpustenie hriechov je od okamihu Spasiteľovej smrti na kríži skutočnosťou, v ktorú sme vyzvaní veriť a privlastniť si ju vierou. Cirkev prijala kľúče od nebeského kráľovstva, aby sa v nej skrze Kristovu Krv a pôsobením Ducha Svätého uskutočňovalo odpustenie hriechov. V tejto Cirkvi duša, ktorá bola hriechmi usmrtená, opäť ožíva, aby žila s Kristom, ktorého milosťou sme boli spasení. Niet takého hriechu, akokoľvek ťažkého, ktorý by Cirkev nemohla odpustiť. „Niet človeka, nech by bol akokoľvek zlý a akokoľvek sa previnil, čo by s istotou nemohol dúfať v odpustenie hriechov, ak je jeho pokánie úprimné”. Kristus, ktorý umrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho Cirkvi vždy boli otvorené brány odpustenia pre každého, kto sa odvracia od hriechu.
Moc odpustiť a zadržať predpokladá schopnosť posúdiť a tá si vyžaduje vyznanie. Predmetom rozlišovania a skúmania však nie je veľkosť hriechov. Kňaz neskúma pri spovedi, či tento hriech ešte Boh môže odpustiť, kňaz skúma dispozíciu kajúcnika, či úprimne ľutuje, či je jeho ľútosť a predsavzatie úprimné a skutočné. Znovu ho nezaujímajú citové prejavy ľútosti ale vôľa, či chce naozaj opustiť svoj hriech. Toto je predmetom rozlišovania a jedine to môže kňaza pohoršiť ak skutočnú ľútosť a snahu po zmene nenachádza.
Kňazi prijali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom. Keby v Cirkvi nebolo odpustenie hriechov, nebola by nijaká nádej, nádej na večný život a večné oslobodenie. Hriech je niečím, čomu sa v pozemskom živote ťažko úplne ubránime. Musí však byť hriech len dôvodom k smútku? Veď i vo Veľkonočnom Exultete spievame „O šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký Vznešený Vykupiteľ.“ Veď v každej svätej spovedi prežívame vznešenosť nášho Vykupiteľa a úžasnosť Božieho odpustenia. Vzdávajme Bohu vďaky za to, že dal Cirkvi taký veľký dar.
Sv. František nás napomína:
„Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomito vykonať uložené pokánie. Moc zadržovať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou a majú pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný“, a „ toto robte na moju pamiatku.“
„Máme vyznávať kňazovi všetky svoje hriechy a prijať od neho Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista, lebo kto neje jeho Telo a nepije jeho Krv, nemôže vojsť do Božieho Kráľovstva…Všetci musíme byť pevne presvedčení, že nik nemôže byť spasení ináč, iba Krvou nášho Pána Ježiša Krista a svätými slovami Pána, ktoré kňazi vyslovujú, zvestujú a vysluhujú.“ (List veriacim).