„Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého.“ Znovu nám sv. Ján pripomína skutočnosť, že Boh je Láska, že základný Boží postoj voči nám je dobroprajnosť, ktorá sa prejavuje Stvorením a Vykúpením sveta. Je možné zaradiť lásku medzi povinnosti? Niekedy sa dopúšťame chyby, že chápeme lásku len ako citový zážitok. Ale ťažisko lásky je predovšetkým vo vôli. Vo vôli, ktorá je zjednotená s vôľou Božou. Boha milujeme vtedy, keď ho poslúchame. Človeka milujeme vtedy, keď žijeme podľa Božích prikázaní. Láska môže byť nazvaná prikázaním a povinnosťou aj v tom zmysle, že je cestou k normálnosti a naplneniu. Povinnosťou je i preto, lebo je našou podlžnosťou voči Bohu, ktorý nás miluje. V tomto zmysle môže sv. Ján hovoriť o povinnosti milovať. Je povinnosťou i preto, lebo bez nej sa rútime do smrti.
„Boha nikto nikdy nevidel; ale keď sa milujeme navzájom; Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá.“ Boh v tomto svete nieje viditeľný iným spôsobom, ako skrze našu vzájomnosť, skrze našu vzájomnú lásku. Človek je obrazom Božím i ako jednotlivec, ale v omnoho väčšej môžeme byť obrazom trojjediného Boha ako spoločenstvo ľudia žijúcich v ozajstnej lásky. Cítime všetci, že naše chodenie do kostola môže byť a často aj je ďaleko od tejto lásky. Stretnutie na svätej omši má byť aj zážitkom spoločenstva. A len zážitok spoločenstva a prijatia vedie k uzdraveniu celého človeka.
„A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha.“ Znakom Božej prítomnosti v nás je Boží duch. Nemusia to snáď byť rôzne charizmatické prejavy ale predovšetkým ovocie Ducha, ktorým je podľa sv. Pavla „láska, radosť, pokoj a šťastie.“ Znakom Božej prítomnosti v človeku je aj vyznávanie Ježiša. „A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: „Ježiš je Boží Syn,“ ostáva v ňom Boh a on v Bohu.“ Vyznanie Ježiša ako syna Božieho patrí k podstate našej viery, lebo ono najviac zjavuje, ako Boh miluje svet. V starom katolíckom pozdrave bolo toto vyznanie priamo obsiahnuté a nemali by sme sa ho vzdávať. Starší ľudia zdravili a ja sa toho tiež držím: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!“ Slovo Pán tu nieje žiadnym archaizmom. Je náhradou za Grécke KYRIOS, ktoré zasa prekladá Hebrejské ADONAJ a to je náhradou za meno božie.
„A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám.“ Ako sme nad tým už uvažovali, tejto lásky sa môžeme zmocniť len vierou. Len keď uveríme, tak aj zakúsime a spoznáme. Viera je ako otvorená náruč duše, bez ktorej nieje možné prežiť priblíženie Boha. Bez viery nie je prijatie a bez prijatia neexistuje objatie a zakúsenie.
„Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ V Láske zostávame natoľko, nakoľko sme zjednotený so Slovom Božím. Z Lásky odchádzame vtedy, keď volíme iné myšlienky, postoje, city a skutky ako nás učí Vtelené Slovo – Ježiš.
„Láska v nás je dokonalá v tom, že máme dôveru v deň súdu, lebo ako je on, tak sme aj my na tomto svete. V láske niet strachu, a dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach má v sebe trest, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ Skutočná láska a prítomnosť Božieho ducha v nás spôsobuje, že mizne strach prameniaci z nepoznania Boha. Opakom strachu je dôvera a ona sa objavuje ako ovocie poznania Živého a Pravého Boha. Namiesto strachu nastupuje spasiteľná bázeň, aby sme sa svojím životom nevymkli z Božieho náručia. A znovu na záver sv. Ján zdôrazňuje: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“