Dnešné čítanie z listu sv. Jána, akoby chcelo na naše srdce položiť teplomer, ktorým sa dá zmerať intenzita lásky. Našu príbuznosť s Bohom určuje veľkosť našej lásky. „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha.“ Sv. Ján, apoštol nám ako prvé ohlasuje, že sme milovaní, a nie hocikým, ale že sme milovaní samotným Bohom. Veď táto Božia láska sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Nie sme milovaní preto, že by sme si túto lásku Božiu najprv nejako zaslúžili. „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale On prv miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Len ten človek, ktorý verí, že je milovaný, dokáže milovať.
Ako sa môžeme tohto presvedčenia zmocniť? Zmocníme sa ho len tým, keď s istotou uveríme. Nie je iná cesta k poznaniu a zážitku Božej lásky, ako viera. Ten istý apoštol píše na inom mieste listu hovorí: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. My milujeme, pretože On prvý miloval nás.“ Pokiaľ tomu neuveríme, nie sme schopní naplniť to druhé: „milujme sa navzájom!“ Božia láska je ako všadeprítomný vzduch okolo nás. Jeho blahodarný účinok nepocítime, pokiaľ sa nenadýchneme. Ale nádych predpokladá otvorenosť. Viera to je otvorenosť duše. Viera to je nádych Božej lásky. Boh je láska a základná odpoveď na lásku je viera. Uveriť v lásku. Dokiaľ v ňu neuveríme, nebudeme sa môcť z nej tešiť. Tak to platí aj medzi ľuďmi a takto to platí aj medzi dušou a Bohom.
Cirkev to je tajomné telo, ktoré je tvorené z jednotlivých buniek navzájom pospájaných a pomáhajúcich si k životu. Cirkev nespočíva len v tom, že chodíme do kostola, ani v tom, že stojíme vedľa seba, po prípade v tom veľkorysom podaní si rúk na znak pokoja. Nie, to ešte nie je Cirkev. „Milujme sa navzájom“, je čosi viac ako „Dajte si znak pokoja!“ Nezužujme kresťanskú lásku na toto jedno gesto, po prípade len na svoju rodinu. Toto je len prirodzená a živočíšna láska, ktorej sú schopní aj pohania. Niekedy sa dopúšťame chyby, že stotožňujeme lásku výlučne s citovým zážitkom. Ale ťažisko lásky je predovšetkým vo vôli. Vo vôli, ktorá je zjednotená s vôľou Božou. Boha milujeme vtedy, keď ho poslúchame. Človeka milujeme vtedy, keď žijeme podľa Božích prikázaní. Základným predpokladom vzájomnej lásky je poznanie. Možno ani nejde natoľko o naše prirodzené a rozumové poznanie. To obyčajne ľudí od seba vzdiali, lebo sa poznávame ako hriešne a narušené bytosti, ale ide o nadprirodzený pohľad viery. Dívať sa na druhého tak ako ho vidí Boh. Boh vidí človeka nielen v jeho prítomnej chvíli, ale aj v budúcnosti, v perspektíve jeho rastu.
To „milujme sa navzájom“, je tak veľmi dôležité, že len podľa toho možno poznať, že sme jeho učeníci. Prečo sa nemilujeme? Možno aj preto, lebo neveríme, že sme milovaní. Neveríme, že Božia láska nám zabezpečuje každý okamih existencie. Kto verí v lásku, sa narodil z Boha.
„Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“ Poznanie Boha a zážitok lásky v našom srdci spolu súvisia. Zážitok lásky prejavenej nám i nami. Keď sa človek snaží žiť v zhode s Božou vôľou, tak rastie v poznaní Boha a z moci jeho Božskej slávy dostáva silu k trpezlivosti a radostnej vytrvalosti. Musíme sa sami seba pýtať, aký je náš základný životný postoj. Či mám v sebe dobroprajnú lásku, alebo či v sebe nosím nenávisť. Ak nosím v srdci, čo i len možnosť vraždy, nie som z Boha. „Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“ Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí. A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.
„A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život.“ Ako môžeme poznať Božiu lásku? Sv. Ján apoštol tvrdí, že dostačujúcim faktom je tá skutočnosť, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna. Toto je rozhodujúce. Nie zážitok útechy alebo bezútešnosti je znamením Božieho záujmu alebo nezáujmu, ale Boží Syn uprostred nás. Boží Syn ukrytý v Slove i vo sviatostiach Cirkvi. V tom sa zjavuje Božia láska a od teba sa čaká len aby si uveril. Len v tejto viere v Božiu lásku sa roztopí tvoje kamenné srdce. Lebo skrze Božieho Syna máme budúcnosť. Nie sme už húf topiacich sa ľudí, v ktorom každý zúfalo a bezohladne bojuje o vlastné prežitie. Sme síce vo vyhnanstve, ale nie sme už vyhnanci. Smieme a máme sa vrátiť domov. Sme pozvaní veriť v Lásku a v jej ovzduší nechať formovať svoje charaktery.
„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ Je to skutočne zvláštnosť tejto lásky. Nie my sme milovali Boha, ale Boh prv miloval nás. Ako rozdielne sa formuje charakter dieťaťa, ktoré vie, že v každej minúte môže svojou chybou stratiť lásku rodičov, akú úzkosť prežíva. Ako ináč sa rozvíja dieťa, ktoré vie, že ho rodičia milujú aj napriek zlyhaniam.