„Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Určite už počas Ježišovho pozemského života existovalo mnoho ľudí, ktorí ho titulovali slovom Pán, bez toho, aby mu svoj život skutočne podriadili a odovzdali. Mohli by sme povedať, že to boli ľudia krásnych modlitieb a predsavzatí ale bez ovocia dobrých skutkov. Božie srdce nemôžeme oklamať peknými modlitbami ani krásnymi predsavzatiami a sľubmi. Boha nemožno okúzliť krásou slova a vznešeným prejavom. Každé Jeho Slovo je zároveň skutkom. Buď niečím, čo sa už udialo, alebo sa to práve deje, alebo to čaká na svoje uskutočnenie. Ale Boh nikdy nezostáva len pri slovách.
Dôležité je plniť vôľu Otca. Naozaj dobrý skutok sa koná v zhode s vôľou Božou. Preto, by sme každý svoj skutok mali premyslieť skôr ako ho vykonáme. Premyslieť nielen po stránke ľudskej, ale premyslieť ho na pozadí Božieho slova. Pýtať sa, čo by urobil Ježiš na mojom mieste v danej situácii a o toto sa snažiť. Túto schopnosť získame vtedy, keď budeme dôverne poznať Písmo Sväté. Náš život je ovocím našej voľby. Ak skutočne plníme Božiu vôľu, rastie naše poznanie Boha a už v tomto čase sa v našej duši objavuje Božie kráľovstvo. Pána Ježiša nemôže uspokojiť len vonkajšia úcta, lebo on vidí do srdca.
„Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ Vtedy im vyhlásim: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ Čo nám chce týmto Ježiš povedať? Hovorí nám pre zmenu o ľuďoch skutkov. Ľudia prorokujúci, vyháňajúci zlých duchov, ľudia činiaci zázraky v Ježišovom mene to všetko sú predsa ľudia plniaci Božiu vôľu. Veď toto všetko je určite vôľa Najvyššieho. Prečo sa zrazu aj títo ľudia objavili na listine obžalovaných.
Lebo Boh predovšetkým v našom živote hľadá ovocie Ducha a to je vnútorná premena človeka. Ovocie Ducha sa v nás objaví ako dôsledok odovzdanosti Kristovi. Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, šťastie. Najistejším znakom Božej prítomnosti v nás a teda i poznania Boha, je láska. Ak naše dobré skutky vychádzajú z iného motívu ako z lásky k Bohu a k blížnemu, potom sú poškvrnené. Môžu to byť dokonca zázračne skutky, skutky, ktoré ohromujú svet a svedčia o našej veľkej viere, ale ak v nich chýba láska, nikdy v nic nejde o dokonalé uzdravenie celého človeka. Tieto, akoby zázraky, sa môžu stať osídlom pre slabé duše. Ten, kto ich koná, často nehľadá Božiu slávu, ale svoju vlastnú. Tým nechcem protirečiť Božiemu Slovu, ktoré hovorí o tom, že tieto skutky sú znamením veriacich v Krista. Pán Ježiš nás chce však upozorniť na to, že ani samotná viera nestačí, ak nevedie ku láske, teda k plneniu Božej vôle. Zázraky môžu byť manifestom Božej moci. Niekomu môžu pomôcť nájsť Živého Boha, ale to najdôležitejšie je Láska.
„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko. Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.“ Hovorí sa o dvoch mužoch a dvoch stavbách. Dva domy, ale nerovnaký základ. To isté daždivé počasie, ale koniec rozdielny. Počasie preverilo stavbu. V našej dobe, v čase zvláštnych a ťažko predvídateľných povodní, je toto podobenstvo veľmi výrečne. Na mnohých miestach sveta sa pod prívalom dažďa rúcajú obydlia. To, čo vidíme fyzickým zrakom vo svojom okolí, nech je pre nás znamením horšej povodne, ktorou je šíriaca sa nevera. Je mnoho príbytkov, ktoré už nie sú budované na skale Kristovej.
Zakončím slovom sv. Františka: „Pán povedal Adamovi: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť“ (Gn 2,16-17). Z každého rajského stromu teda mohol Adam jesť a nezhrešil, dokiaľ sa neprevinil proti poslušnosti. Lebo ten je zo stromu poznania dobrého a zlého, kto si privlastňuje svoju vôľu a vychvaľuje sa všetkým tým dobrom, ktoré Pán v ňom hovorí a pôsobí, a tak sa mu našepkávaním diabla a prestúpením zákazu dostáva ovocie poznania zla; za to neujde trestu.“
„Čím sa teda môžeš chváliť? Keby si bol tak chytrý a múdry, že by si mal všetky vedomosti a dokázal prekladať všetky jazyky a prenikať veci nebeské, predsa sa tým všetkým nemôžeš chváliť. Veď jediný zlý duch vedel viac o nebeských veciach a ešte dnes vie o veciach pozemských, než všetci ľudia dohromady, vyjmúc keby niekto dostal mimoriadne poznanie najvyššej múdrosti od Pána. Práve tak, keby si bol krásnejší a bohatší než všetci ostatní a keby si trebárs aj zázraky konal a diablov vyháňal, to všetko je proti tvojej prirodzenosti a nijak ti nepatrí a vôbec sa tým nemôžeš chváliť.“