Dnešné evanjelium ukazuje pohana, stotníka, ktorý akoby lepšie chápal, než Židia, že Boh stvoril svet svojím stvoriteľským Slovom a teda Božie Slovo stačí na to, aby sa stal zázrak. Je to skutočne zvláštny prípad vojaka, ktorý potvrdzuje, že živé náboženstvo víťazí aj nad vojenskou mocou. Môžeme predpokladať, že tento vojak bol jedným z veliteľov okupačné armády. Aj v čase Pána Ježiša existovali radikálne nacionalistické skupiny, ktoré každého rímskeho vojaka považovali za nepriateľa a usilovali sa o jeho likvidáciu. Mohli by sme to vyjadriť moderne: boli to akýsi partizáni. Snáď mal tento stotník šťastie, že narazil na hlboko veriacich Židov. Možno to bol práve ten sluha, za ktorého uzdravenie tak dojemne prosí a ktorého si tak nesmierne váži, pretože mu objasnil tajomstvo viery Izraela a on uveril v Živého Boha. A vidíme, že z okupačného vojaka sa stal priateľ, o ktorom podľa Lukášovho rozprávania tohto príbehu môžu Židia vydať pekné svedectvo: „Je hoden, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ, aj synagógu nám postavil.“
Čo nás ďalej udivuje, je pokora tohto človeka. On, Riman, pán a dobyvateľ – stotník, prosí Ježiša Žida, teda člena okupovaného národa, za svojho židovského sluhu. On sa dokonca necíti hoden, aby Ježiš vstúpil do jeho domu. My všetci síce pred svätým prijímaním opakujeme jeho výrok o nehodnosti, ale veľmi často to len navonok recitujeme a nie sme o tom skutočne presvedčení. Veď keď sme o tom naozaj presvedčení, to radšej nejdeme na sväté prijímanie. Keby sme ale naozaj poznali a uznali svoje hriechy, nečudovali by sme sa, keď nás druhí karhajú a napomínajú. Je to paradox, ale práve keď človek úprimne hovorí: „Pane, nie som hoden!“, práve a jedine vtedy je správne naladený na stretnutie s Bohom. Lepšie ako skúmať pred svätým prijímaním, či sme hodní alebo nie, je skúmať či sme disponovaní na prijatie Krista. A disponovaní sme vtedy, keď súhlasíme s Božím Slovom.
Stotník verí, že Ježiš je Boh, že môže konať ako Pán: rozkáže a stane sa! Čo v dnešnom príbehu privádza Pána Ježiša do úžasu, je táto viera. Nie viera v teologické pravdy, ale viera v Božiu dobrotu a moc. Takáto viera je tak vzácna, že ju často nemajú ani ľudia chodiaci do kostola. Často čítame v evanjeliu poznámku o tom, že Ježiš nemohol urobiť zázrak a divil sa ich nevere. Nevera, akoby zväzovala ruky Bohu, akoby spôsobovala akúsi Božiu nemohúcnosť. Sv Jakub hovorí: „Ak sa však niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech prosí Boha, ktorý dáva štedro a bez výčitiek, a dostane ju. Nech však prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania, lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taký človek nech si nemyslí, že dostane niečo od Pána; je to muž vnútorne rozpoltený a nestály vo všetkom svojom počínaní.“ (Jak 1,5-8) Človek bez viery nič nedostane od Pána.
Ježiš obdivuje tohto človeka pre jeho vieru a lásku. My sa môžeme s obdivom pozerať aj na toto živé prostredie viery, ktoré nás učí nehľadieť na vojaka len ako na okupanta, ale ako na človeka, ktorému treba zvestovať Božie Kráľovstvo. Záver tejto udalosti, ktorý sme ale nečítali, hovorí o tom, ako Ježiš posiela stotníka domov so slovami: „Choď a ako si uveril, tak nech sa ti stane!“ Ježiša zaujíma „ako si uveril“, teda nielen v čo, ale aj ako. Človek je schopný veriť v hocičo, a predsa len jedna viera nás robí spravodlivými v Božích očiach, viera v Dobrotu a Moc Boha. Základná urážka Boha spočíva často v našej predstave o ňom. Aký je obraz Boha vo mne? Aké je moje očakávania ohľadom Boha? Aj k našim modlitbám Ježiš hovorí: „Choď a ako si uveril, tak nech sa ti stane!“ A výsledok našich modlitieb je často nulový, pretože aj naša viera je na nule. Kým sme plný seba, kým hľadáme seba a svoju slávu, nemôžeme uveriť v Pána slávy. Kým sme plní vedomie svoje vlastné sily, nemôže sa v našich životoch prejaviť Božiu moc.