Antirrhetická metóda, o ktorej sme už hovorili, je použiteľná proti každej neresti. Evagrius len vyberá a triedi slová, ktorými je možné sa proti démonom postaviť (čeliť), podla ôsmych nerestí. Vo svojom traktáte Praktikos vymenováva okrem antirrhetickej metódy ešte iné prostriedky, a to zvláštne prostriedky proti každej neresti zvlášť. Tieto prostriedky nerozlišuje najprv podla nerestí, ale podla troch oblastí duše. Napr. ak je duch nesústredený, potom ho čítanie, bdenie a modlitbe opäť utužia. Ak vzplanie žiadostivosťou, skrotí ho hlad, núdza a útek do samoty. Ak je vzrušená irascibilná (vzrušivá) časť duše, upokojí ju spev žalmov, trpezlivosť a milosrdenstvo. To všetko je potrebné vykonať v pravý okamžik a správnou mierou. Pretože, čo sa deje bez miery a v nesprávny čas, nemá dlhé trvanie a čo zasa nemá dlhé trvanie, to viac škodí, než prospieva.
Evagriom doporučované prostriedky nájdeme v celej monastickej tradícii: u Gregora Naziánskeho, Jána Damaského, Kasiána, Jána Klimaka a Maxima Vyznavača. Prostredníctvom odriekania budú držané na uzde žiadosti a pudy. Emočnú oblasť duše budeme zasa dobre ovládať kladnými citmi: veľkodušnosťou a milosrdenstvom. V hneve a zlobe sa srdce uzatvára. Akonáhle sa srdce rozšíri pozitívnymi citmi, musia negatívne city ustúpiť.
K tomu snáď len jednu doplňujúcu myšlienku. Sú city, ktoré človek nemá vo svojej moci. Mohli by sme povedať city nášho teľa, ktoré závisia od vonkajších a vnútorných okolnosti. Tieto city máme správne umŕtvovať. V praxi to znamená, príliš si ich nevšímať, snáď len s výnimkou, ak mi ukazujú, že som naozaj chorý.
Ale existuje city, ktoré máme plne vo svojej moci a to sú vyššie city duše. Tie sú závisle od mojej viery v Božie Slovo. To sú city, ktoré sa v mojej duši objavujú, ak s istotou viery prijíma Božie Slovo. Tieto city môžu byť úplne opačné ako city teľa. Telo trpí pre Krista a duša sa môže nevýslovne radovať. Napr. ako čítame v SK: „Apoštoli odchádzali natešení z veľrady, že mohli trpieť pre meno Ježišovo.” Toto sú city, ku ktorým sa človek môže prebiť, keď sa s pomocou Ducha Sv. snaží s istotou uveriť Božiemu Slovu.
Sú ešte vyššie city, ktoré sú reakciou človeka na Božiu prítomnosť. Jasot ducha. Toto sú city, ktoré úplne oslobodzujú spod moci zlého. Človek si tieto city nedokáže sám vyvolať a dokonca ani v spomienke znovu oživiť. Snáď mu ostáva len myšlienka na niečo úžasne krásne, čo prežil.
Budem pokračovať v myšlienkach Evagria. Spev žalmov sa často doporučuje ako prostriedok uzdravujúci rozvrátenú myseľ. Rozvrátená myseľ v náboženskej terminológii znamená stav, keď človek zišiel z pozície viery, keď si v myšlienke pripustil inú možnosť ako Slovo Božie. Je to začiatok prehry. Ale človek i tento stav môže ešte zvrátiť, ak začne čítať Božie Slovo. Napr. starí ruskí mnísi radili ľudom, ktorí mali problém s alkoholom: „Ak ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo i čítaj!“ Myslím si, že sloveso chytí v prípade chuti je nezvyčajne, ale práve toto slovo ukazuje, že v alkoholizme ide tak isto o určitú formu demonizácie. To platí tiež o rôznych návykových drogách, to isté by sa dalo povedať o hráčskej vášni.
Gregor Naziánsky je toho názoru, že Žalmy sú melodickým liekom. A sv. Bazil o Žalmoch vo svojich kázniach hovorí tieto slová: „Spev žalmov rozveseľuje dušu, plodí pokoj, utišuje zmätok a nepokoj myšlienok. Rozveselí rozhnevaného a zmätenému pomôže nájsť poriadok.“ Ak spievame žalmy, ak sa poddáme umeleckému tepu ich poézie a kráse ich melódii, tak v sebe oživíme pozitívne city, ktoré dokážu uzdraviť dušu.
Evagrius uvádza proti každej neresti vlastné prostriedky boja. Proti obžerstvu doporučuje nejesť do sýtosti a uspokojiť sa s trochou vody. Ustanovuje tu vonkajšiu mieru, ktorej sa máme pridŕžať, aby sme ovládli nemiernosť vnútornej neresti potravného pudu. Pravidelnou umiernenou životosprávou je pud držaný v hraniciach a postupne sa sám dostane do správnej miery.
Proti smilstvu doporučuje málo piť, pretože je presvedčený, že mnoho pitia podporuje sexuálnu predstavivosť. Platí to o pití alkoholu, ale Evagrius mal zrejme na mysli vôbec neobmedzené pitie tekutín. Niektoré jeho názory môžeme poopraviť poznatkami modernej vedy. Vieme veľmi dobre, čo v našich časoch najviac podporuje sexuálnu predstavivosť. Treba teda pôst od televízie.
Hrabivosť sa prekonáva almužnami. Láska a hrabivosť nemôžu bývať pod jednou strechou. Preto sa máme úplne vedome cvičiť v zbavovaní sa a obdarovávaní.
Proti smútku bojujeme tým, že premáhame svoje lipnutie na veciach i ľuďoch „Ten, kto uteká pred všetkými radosťami tohoto sveta, je pre démona smútku nedobytnou pevnosťou. Smútok je v podstate frustráciou potešenia prítomného alebo očakávaného. Tohoto nepriateľa nie je možné vyhnať, dokiaľ budeme lipnúť na nejakej pozemskej veci. Lebo démon rozhodí svoje siete smútku presne tam, kde zistí, že na niečom lipneme.“
Evagrius tu ide až na koreň smútku. Nechce však, aby sa vytratili len príznaky. To by sa totiž dalo previesť úplne inými vecami: napr. utišujúcim prostriedkom, antidepresĺvnym liekom alebo dobrým jedlom a pitím, peknou hudbou. Ak nie je vytrhnutý koreň, z ktorého môj smútok vyrastá, potrebujem stále viac potešení, pretože oni pôsobia len krátko. Preto musím zmeniť svoj postoj k veciam. Nesmiem na nich lipnúť – ani na ľuďoch, ani na majetku, ani na úspechu. Avšak Evagrius vie i to, že sa nemusí len hľadať koreň smútku, ale že je tiež úplne zmysluplné zaoberať sa tak isto príznakmi. Preto doporučuje spev žalmov a modlitbu, ktorá zaplašuje smútok.
Maximálnu pozornosť venuje Evagrius boju proti hnevu, pretože práve hnev v jeho očiach charakterizuje démonov. Hnev v človeku roznecuje thymos, emocionálnu časť duše a tým z nej tiež robí démonickú bytosť. Evagriom doporučovaný liek je na tomto mieste milosrdenstvo a vľúdnosť. Odôvodňuje ich tým, že oba zmienené postoje thymos umenšujú. Milosrdenstvom sa rozširuje srdce. Emócie sa už viac nehromadia, ale môžu volne odtekať. City premieňajú ľudskú dušu. Kto sa dlho oddáva hnevu, je ním nakoniec nakazený. Stane sa sám démonickým, ako hovorí Evagrius. Kto do svojho vnútra naopak pustí vľúdnosť, vnútorne sa premení. City nezostávajú mimo našej osobnosti, naopak v nás vytvárajú vnútornú dispozíciu, ktorá určuje naše myslenie i jednanie. Preto je veľmi dôležité rozvíjať v sebe kladné city.
Ako ďalší prostriedok k boju proti hnevu radí Evagrius: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, aby v noci neprišli démoni a nepodesili dušu a nenahnali duchu pre zápas ďalšieho dňa len zbabelosť a strach. Lebo desivé vidiny vznikajú vo vzrušenej časti duše a nič nezvádza ducha ku vzdaniu sa natoľko ako rozbúrený thymos.“
Pred spaním nespracovaný hnev prechádza do spánku a plodí ťažké sny. Ovplyvňuje v spánku negatívne nevedomie, takže sa človek druhého dňa ocitne v horšej východzej pozícii. Takýto človek je ustrašený, vnútorne oslabený, neschopný boja proti negatívnym citom. Je teda nebezpečné vťahovať hnev do spánku, nie menej nebezpečné je zabarikádovať sa s ním do samoty. Pre rozhnevaného človeka je samota jedom. Uvrhuje ho do zmätku v srdci. Preto je pre hnevivého človeka dobre ísť medzi ľudí, aby hnev nedostal šancu sa zahniezdiť.
Ako ďalší prostriedok uvádza Evagrius aktivizáciu kladnej funkcie thymosu, ktorému prináleží bojovať za potešenie. Pokiaľ nám anjeli predvádzajú duchovné radosti, tak nás povzbudzujú, aby sme svoj thymos zameriavali proti démonom a tak ich porazili. Emočná časť duše teda potrebuje dobrý cieľ, potom na nás bude pôsobiť kladne. Boj s acediou je jedným z najťažších zápasov v živote mnícha. Démon acedie totiž nenapadá len určitú časť ale celú dušu, preto sa v tomto boji zápasí o všetko.
Doporučujú sa rôzne prostriedky boja. Evagrius radí: „Ak prepadneme démonovi acedie, v plači svoju dušu rozdeľme na dva diely: na ten, ktorý teší a ten, ktorý je potešovaný. Tým, že v sebe rozsievame dobrú nádej, môžeme spievať s Dávidom: „Prečo si smutná moja duša a prečo sa chveješ? Dúfaj v Pána, lebo zasa ho budem chváliť, svojho Spasiteľa a svojho Boha.”
Na tomto mieste sa proti acedii doporučujú slzy, lebo sprievodným znakom acedie je tvrdosť srdca, necitlivosť. Človek si pripadá ako vypálená budova, pustý a prázdny, potlačí všetky svoje city, aby nemusel pociťovať bolesť. Slzami sa však prelamuje tvrdá kôra a do duše môže znovu vtiecť život. Na slzy sa dávni mnísi dívali ako na oplodñujúci dážď, ktorý zvlhčuje a oživuje vyprahlú zem.
Ďalším prostriedkom je podla Evagria doporučovaná a už známe antirrhetická metóda. Je zaujímavý jej popis: „Duša sa rozdelí a sama so sebou začne rozhovor. Vystupuje tu v dvoch roliach: v roli hovorcu a v roli oslovovaného, v úlohe utešiteľa i utešovaného. Dodnes sa tejto metódy užíva aj v psychiatrii. Doporučuje sa, aby si človek predstavil, že sám pred sebou sedí na stoličke. Tu začína rozhovor vlastného Já s Já, ktoré sedí na stoličke. Človek by mal osloviť všetku svoju zlosť a svoje priania a začať s nimi dialóg. Nemali by sme tu sami proti sebe postupovať autoritársky a tvrdo, naopak by sme svoje city a túžby mali brať vážne. Evagrius svojou radou berie vážne žiaľ i smútok duše. Sám seba kvôli tomu neodsudzuje, ale vžíva sa do smútku, aby sa potom dali potešiť nádejou v Boha.
Ďalším Evagriovým prostriedkom v boji proti acedii je mníchovo zotrvanie v cele. „Nech mních v hodine pokušenia neopúšťa svoju celu, nech si ako chce nahovára, že má nato vážny dôvod. Mních musí skôr zostať vo vnútri, vytrvať a statočne prijímať všetkých útočníkov, predovšetkým démona acedie, ktorý je najobtiažnejší, a preto tiež dušu najlepšie preverí. Pokiaľ sa duša takýmto zápasom vyhýba, zostane neobratná, zbabelá a plachá.“
Zostať v cele (vytrvať v samote) radia mnohí starí otcovia. Vo výrokoch otcov púšte sa hovorí niekoľkokrát o mníchoch, ktorí utekali zo samoty pod zámienkou, že svojou návštevou musia preukázať svojím spolubratom službu lásky. Rada nepovoliť tomuto pokušeniu a zostať v cele sa opakuje stále znova: „Ktosi povedal Otcovi Arséniovi: „Trápia ma myšlienky rázu: nemôžeš sa ani postiť ani pracovať, tak aspoň navštevuj chorých, lebo aj to je láska.“ Starec však dobre poznal démonov a povedal: „Chod a jedz, spi a nepracuj, len svoju celu neopúšťaj!“ Vedel, že vytrvanie v cele vráti mníchovej duši stratený poriadok.“
Základné biblické i asketické princípy sú tu zjavne akoby zmetené cez palubu. Vyžaduje sa odloženie askéze, ba dokonca blíženskej lásky. Vytrvať v cele sa zdá byť natoľko dôležité, že to prevýši dôležitosť všetkých ostatných prikázaní. V jednom výroku otcov sa vytrvanie v cele dostáva na prvé miesto. Môžeš robiť čokoľvek: „Len ponechaj stenám cely zálohou svoje telo!“
Čo vedie mníchov k tomu, že prikladajú práve zotrvaniu v cele tak veľký význam? Chcú ohrozenému človeku zabrániť v úniku pred sebou a svojím pokušeniam. Práve v okamžiku, keď to v človeku všetko začína vrieť a keď sa mu zdá, že ho to roztrhá, je treba vytrvať. Jedine vo vydržaní možno dôjsť ku koreňom svojich vnútorných problémov. Ráz človek musí prejsť až svojím najhlbším dnom, ak sa chce prebojovať k podstate. Utiecť z cely k aktivitám znamená vzdať sa šance preniknúť do tejto hlbiny. Evagrius uvádza ako príklad víno, ktoré je potrebné uskladniť bez pohnutia na dlhší čas. Jedine tak bude priezračne a lahodné.
Kasián tú istú skúsenosť popisuje slovami: „Nuž, nie je div, že sa mních, ktorý zostáva vo svojej cele, v ktorej sa i jeho myšlienky tiesnia v tesne uzavretom priestore, takmer dusí nadmernou úzkosťou, ktorá však – akonáhle spolu s človekom unikne z väzenia cely – rúti sa všade ako utrhnuté kone. Pre tento okamžik úniku zo stajne zažíva mních určitú krátku a akosi smutnú útechu. Ak sa nevráti telo do cely a nezačne pracovať na stíšení, tu ona kratučká slasť slobody začne človeka zraňovať ešte horším ostňom. A poriadku neprivyknutú hruď tých, ktorí zatiaľ nevedia alebo nechcú so svojimi pudmi bojovať, ešte zúrivejšie napáda znechutenie a oni v cele, kde sa cítia zovretí úzkosťou ako v klietke, stále častejšie upúšťajú od dodržiavania prísnej regule s únikom von si doprajú trochu slobody. Oni si však práve týmto domnelým liekom privodia len ešte horšiu nemoc a podobajú sa človeku trpiacemu vnútornou horúčkou, ktorí si dopraje dúšok ľadovej vody a myslia, že tým svoju horúčku stlmia. Opak je však pravdou, horúčka vzplanie ešte viac a preto po chvíľkovej úľave nasleduje omnoho väčší problém.“
Najprv musí vnútorný konflikt dosiahnuť svojho vrcholu, až následne môže byť vyriešený. Je treba riešiť príčinu horúčky, púhe odstránenie príznakov nestačí.
Ďalšou pomocou v boji proti acedii je myšlienka na vlastnú smrť: „Náš svätý a skúsený učiteľ hovorieval: Mních musí byť stále v takej pohotovosti, ako by mal umrieť už zajtra a opačne, svoje telo by mal užívať tak, akoby by tu mal byť sto rokov. Toto, ako hovorí, na jednej strane zapudzuje myšlienky acedie a zvyšuje mníchovu horlivosť, na druhej strane si tak mních uchováva dobré zdravie a uchováva v rovnováhe svoju zdržanlivosť.“ Myšlienka na smrť nevrhá mnícha do ešte väčšieho smútku, ale naopak ho oslobodzuje. Uprostred veľkého trápenia by sa dokonca smrť mohla javiť ako vykúpenie. To však mnísi považujú za pokušenie a rúhanie Bohu – Darcovi života. Preto je myšlienka na smrť plodná len vtedy, ak neničí človek svoje zdravie, ale žije v zdravom napätí, v takej pohotovosti, ako by mal zomrieť už zajtra a užívať svoje telo, akoby tu mal byť sto rokov.
Evagriovovou radou proti acedii je ďalej dobrá životospráva. Kto dá svojmu životu pevný poriadok, spočívajúci na múdrom striedaní modlitby a práce, napätia a uvolnenia, bude schopný acediu premôcť. Evagrius hovorí: „Acediu premôžeme seba premáhaním a tým, že budeme konať všetko s veľkou starostlivosťou a v bázni Božej. Ku každému dielu si ustanov pevný čas i mieru a neustávaj, dokiaľ dielo nedokončíš. Modli sa často a z hĺbky srdca, a duch acedie od teba utečie.“
Usporiadaný život vnesie určitý poriadok i do vnútorného zmätku. Vonkajší poriadok uchová človeka pred vydaním napospas neporiadku vlastného nevedomia. Poimen to vyjadruje nasledovne: „Ak zachová človek poriadok, neupadne do zmätku.“ Poznáme iné podobné príslovie: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“ Duša, ktorá v acedii prišla o svoju zdravú vitalitu, získa vonkajším poriadkom opäť vnútornú pružnosť, ktorá je pre jej zdravie nutná.
Zápas so slavomanom považuje Evagrius za veľmi ťažký, lebo samo víťazstvo nad neresťou dáva popud ku chváleniu sa. Vlastného víťazstva nad slavomanom nadobudneme nie vôľovým predsavzatím, ale len skúsenosťou. „Kto dosiahol gnosis – poznanie a zakúsil radosť, ktorá z neho vyviera, už nebude pokúšaný démonom slavomanu, ktorý sa mu snaží stavať pred oči všetky radovánky sveta. Čo väčšie by mohol ponúknuť, než toto duchovné nazeranie. Dokiaľ však sme toto poznanie nezakúsili, chcime sa horlivo cvičiť v tejto praxi tým, že budeme Bohu ukazovať, že všetko konáme len preto, aby sme ho mohli poznať, lebo je naším jediným cieľom.“
Kto Boha zakúsil, už nepotrebuje ľudské uznanie. Je uzdravený z chorobnej túžby vyvyšovať sa nad ostatných. Komu vyšlo Božie Slnko, tomu zapadlo akákoľvek ľudská chvála. Kto však nedošiel tejto skúsenosti, nech sa podrží askéze, a všetkých spôsobov, ktoré mu mnísi radia. Kasián je presvedčený, že držať sa regule otcov, nežiť ináč ako žili oni, znamená veľmi účinný prostriedok proti slavomanu. Tú istú radu dáva aj Benedikt vo svojom pojednaní: „Osmy stupeň pokory je, keď mních nerobí nič, čo nepredpisujú obecné pravidlá rehoľného domu, a sleduje to, k čomu nabádajú príklady jeho predchodcov.” Potom už sebe a svoje úspechy nepokladá za niečo mimoriadne, ale vie, že je slabým spolubojovníkom vo veľkom zástupe mníchov. V pokuse žiť podla regule, ktorou žili mnohí pred nami, narážame predovšetkým stále na vlastné hranice.
Proti démonovi pýchy je namierená rada: „Rozpomeň sa na svoj predošlý život a na svoje staré chyby, ako si bol v područí vášni ty, ktorý si Kristovým milosrdenstvom došiel k oslobodeniu od vášni, spomínaj si, ako si bol vytiahnutý zo sveta, ktorý ťa toľko a tak často pokoroval. A uvažuj ďalej: „Kto je Ten, ktorý ťa chráni na púšti? Kto zadržuje démonov, ktorí škrípu zubami proti tebe? Takéto myšlienky plodia pokoru a prirážajú dvere pred démonom pýchy.“
Všetky uvedené myšlienky by nás mali doviesť k tomu, aby sme vedeli, že všetko dobré v nás je Boží dar, z ktorého sa síce máme radovať, avšak na ktorý máme vždy hľadieť práve ako na dar a nikdy, ako na vlastnú zásluhu. Kto sa na seba takto pozerá, získal zdravý odstup sám od seba: rozhodne dobre vidí svoje silné stránky, vie však, že ony sú darom, ktorý je zároveň i úlohou.