Tak dôstojný a svätý
Chlieb náš každodenný,
totiž svojho milovaného Syna,
nášho Pána Ježiša Krista,
daj nám dnes,
aby sme si pripomínali,
chápali a uctievali lásku,
ktorú k nám mal,
a to, čo pre nás povedal, urobil a vytrpel (VykOt)
Vo svojom výklade modlitby Pána, Otčenášu, dáva František prosbe o každodenný chlieb význam bezprostredne kristologický. Každodenným chlebom, bez ktorého človek nemôže žít, je milovaný Syn, náš Pán, Ježíš Kristus. S nim sa musí veriaci stretávať, aby mal jeho život zmysel, aby sa rozvíjal a trval.
V tajomstve Krista vidí František na prvom mieste lásku, ktorú k nám choval. Jesť chlieb, ktorým je Ježíš, znamená celým srdcom prijať zvratové zjavenie jeho krajnej lásky ku každému človeku.
Výraz „pre nás“, ktorý nachádzame na veľkých predeloch Kréda („on pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies..; za nás bol ukrižovaný za dní Pontia Piláta..) sa vo Františkovom kratučkom texte objavuje hneď dvakrát. Vyjadruje istotu a hlboké pohnutie, ktoré človek pociťuje pri stretnutí s tak nepochopiteľnou láskou.
Ježišova láska sa prejavila v jeho slovách, činoch a utrpení, ktoré znášal: čo pre nás hovoril, vykonal a vytrpel. Planúcim stredom tajomstva Ježiša Krista je láska, ktorú dosvedčil svojím učením, dielom a utrpením.
Jesť tento chlieb znamená pripomínať si Ježiša, mať ho stále na mysli, snažiť sa rozumom prenikať do jeho nezmerného bohatstva, a to v adorácii plnej úcty. František tu znovu do jedinej prostej vetičky zhusťuje celú metódu kontemplatívneho blíženia sa k Ježišovi; známe si pripomínať, chápať a adorovať nie vonkajšie aspekty, ale jadro všetkého; lásku, ktorú k nám choval.
Na inom mieste, v predspeve k výkladu o kresťanskom živote vo svete, predkladá František svoj pohľad na tajomstvo vteleného Slova širšie:
Slovo Otca, tak dôstojné, tak sväté a slávne, zoslal najvyšší Otec skrze svojho svätého anjela, Gabriela, do lona svätej a slávnej Panny Márie. Z jej života prijalo Slovo skutočné telo nášho človečenstva a našej krehkosti. Ten, ktorý bol nado všetko bohatý, si spolu sa svojou Matkou, najblaženejšou Pannou, vo svete vyvolil chudobu.
Pred svojím umučením slávil so svojimi učeníkmi veľkonočnú večeru, vzal chlieb, vzdal vďaky, požehnal, lámal a riekol: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo“. Potom vzal kalich a riekol: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých na odpustenie hriechov.“
Potom prosil Otca: „Otče, ak je to možné, nech ma minie tento kalich.“ A jeho pot stekal na zem ako kropaje krvi. Napriek tomu podriadil svoju vôľu vôlí Otca, keď povedal: „Otče, nech sa stane tvoja vôľa; nie ako ja chcem, ale ako ty“
A Otcovou vôľou bolo, aby jeho požehnaný a slávny Syn, ktorého nám dal a ktorý sa pre nás narodil, priniesol sám sebe svojou vlastnou krvou ako obeť a dar na oltári kríža, nie za seba, skrze ktorého bolo všetko stvorené, ale za naše hriechy, a zanechal nám tak príklad, aby sme šli v jeho šľapajach. (2LVer 4-13)
Na tejto freske môžeme obdivovať jej teologickú vyváženosť a presnosť i jej proklamatívni lyrický štýl. Všetko nám tu hovorí o Synovi, ale i tu je Syn neoddeliteľný od Otca. Je stále v jeho prítomnosti, stále s ním pokračuje v dôvernom a bolestnom dialógu. Je Slovo tohto Otca, dôstojné, sväté a slávne a v človeku prebúdza obdiv a úctu. Je nadovšetko bohatý (viď 2Kor 8,9), pre plnosť božského bytia, ktorú s Otcom a Duchom svätým má, skrze neho bolo všetko stvorené.
František v súlade s vierou cirkvi, ako je vyznávaná v Kréde, nazerá na tajomstvo odhora, zostupne. Najvyšší Otec z nebies totiž zosiela svoje znejúce Slovo, aby potichu prijalo skutočné telo nášho človečenstva a našu krehkosť Ľudské telo sa tu nepripomína vo svojej hodnote a dôstojnosti, ale vo svojej obmedzenosti a krehkosti (utrpenie, smrť).
Zostup z výšin slávy do krehkosti tela, ohlásený poslom, anjelom Gabrielom, sa uskutočňuje v lone svätej a slávnej Panny Márie. Je svätá a slávna, a napriek tomu dá Otcovmu tak dôstojnému Slovu telo s príchuťou utrpenia a smrti. A k tomu ešte bude svojmu Synovi spoluvlastníčkou, spoločnicou vo voľbe chudoby.
Pod chudobou sa tu mieni chudoba hmotná, ale predovšetkým pokora a skrytosť toho, „ktorý sám sebe zmaril, vzal na sebe podobu služobníka“ (Flp 2,7).
Výpoveď Kréda: „Zostúpil z nebies…, prijal telo z Márie Panny…“, František dramatizuje. Zdôrazňuje kontrast medzi veľkosťou, slávou a telesnou krehkosťou. Potom obchádza Ježišov pozemský život a prechádza priamo nie k vlastnému Utrpeniu, ale k veľkonočnej večeri, ktorú Ježíš slávil sa so svojimi učeníkmi. Na spôsob liturgie slávnostne opakuje správu o ustanovení eucharistie.
Eucharistia, živá pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ktorý viac nezomiera, „ale je naveky víťazom a osláveným“ (LRad 22), má vo Františkovom duchovnom videní dôležité miesto. Skrze tuto sviatosť a obrad je totiž Pán neustále so svojimi vernými, ako sám hovorí: Hľa ja som s vami až do skonania tohto veku (Nap 1,22). To, čo pre nás hovoril, vykonal a vytrpel, je sprítomňované v paschálnej udalosti Ukrižovaného a Vzkrieseného.
Vnútrom eucharistie, tým, čo presvitá za prítomnosťou Tela a Krvi, je podľa Františka Synova dôverujúca odovzdanosť do Otcových nešetriacich rúk. Syn, až k poteniu krvi rozbolestnený utrpením a smrťou, ktoré ho čakajú, si ich praje byť zbavený, avšak celkom sa odovzdáva do Otcovej vôle.
Keď František hovorí o Kristovej odovzdanosti, nežné ho nazýva požehnaný a slávny. Syn bol daný nám, narodil sa pre nás — tu František naráža na Izaiášov text slávnostne predčítaný na Vianoce (Iz 9,5: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.), ktorý aj prevzal do svojho Žalmu k tomuto sviatku (OfUt 15,7).
Požehnaný Syn, dieťa, ktoré sme dostali a prijali, bude rovnako ako Izák, ba ešte viac než on, predložený v obeť. Inak než Izák (Gn 22,16), lebo sa od neho žiada, aby sa predložil dobrovoľne, svojou vlastnou krvou, v liturgickú obeť na oltári kríža. Neobetuje ho ruka Otca; on sám je kňaz i obeť
Prečo tento obetnický jazyk: dať sa, krv, obeť, oltár? Tieto obrazy prevzaté zo Starého i z Nového zákona chcú evokovať úplne sebadarovanie, obeť z lásky k ľudom, a to jednak z lásky Boha Otca, ktorý neušetril ani vlastného Syna, ale vydal ho za nás (Rim 8,32), jednak z lásky Syna, ktorý sa obetuje nie za seba, ale za naše hriechy, alebo skôr kvôli našim hriechom.
Je zvláštne, že v tomto rozbore Kristovho paschálneho činu nie je zmienka o Vzkriesení. To však neznamená, že ho František ignoruje alebo prechádza mlčaním. V žalme, ktorý zložil pre nonu Veľkého piatku (hodina Ježišovej smrti), podrobne vykresľuje utrpenie a klesanie do prachu smrti a potom vkladá Ukrižovanému do úst túto víťaznú pieseň:
Spal som a vstal
môj presvätý Otec ma slávne prijal
Otče svätý, ty si ma vzal za pravicu
vo svojej vôli si ma viedol
a do slávy si ma vyniesol,
–
Hlaďte, hlaďte lebo ja som Boh, vraví Pán.
Budem vyvýšený medzi národmi,
budem vyvýšený na zemi,,
A my vieme, že prichádza,
že prichádza súdiť zem. (OfUt 6)
Pre Františka, inšpirovaného Janovým evanjeliom (Jn 8,28; 12,32), je teda vyzdvihnutie Ježiša na kríž súčasne výstupom do slávy, výrazom jeho panovania nad všetkým, oznámením jeho návratu. Františkova vízia Ježiša Krista neobchádza žiadnu dôležitú zložku tajomstva.
Posledná veta úryvku hovorí o príklade, ktorý nám Ježiš „zanechal, aby sme šli v jeho šľapajach“. Tato pasáž z prvého listu svätého Petra (2,21) zaujíma vo Františkovej špiritualite významné miesto: vo svojich spisoch ju cituje päťkrát. Ako kontext napovedá, nejedná sa o kopírovanie činov a chovaniu dejinného Ježiša, ale o to, aby sme prijali za svoju a prešli cestou Ježišovu púť: od Otcovho lona až k návratu v sláve.
Ísť v Kristových šľapajach znamená vstúpiť do tajomstva poníženia a chudoby Slova, ktoré zostúpilo z kráľovského trónu do lona Panny (Nap 1,16), piť z eucharistického kalicha, v ktorom iskrí krv nezničiteľnej lásky (Ignác z Antiochie), vo všetkých udalostiach a situáciách odovzdávať svoju vôľu do vôle Otca, až po smrť, ak je to nutné, a po paschálnom utrpení vojsť do slávy, kam Otec vzal svojho Syna, aby sme boli tam, kde je On, a videli jeho slávu, (Jn 17,24; NReg 22,55).
A k takejto kontemplácii dospejeme, keď si budeme pripomínať, chápať a uctievať lásku, ktorú k nám mal, a to, čo pre nás povedal, urobil a vytrpel.