Naposledy sme si rozoberali fenomén nacizmu z hľadiska démonologie a duchovného boja. Dnes sa pozrime lepšie na to, čo sme zažívali na vlastnej koži.
Čo sa týka komunistického ateizmu, môžeme sa pýtať, či si katolíci dostatočne uvedomili, že Pius XI. odvodzuje i jeho korene od satanských vplyvov. Prvá stránka jeho encykliky „Divini Redemptoris“ (o komunistickom ateizme) pripomína sľub božského vykupiteľa, ktorý je našou nádejou a utišuje smútok a túžbu po stratenom raji. Je to nádej, ktorá je pre ľudský rod posilou na ceste sprevádzanej útrapami.
Keď sa naplnil čas, zjavil sa Spasiteľ, ktorý splnil očakávanie a tak sa otvorila éra novej civilizácie. Ale boj medzi dobrom a zlom, to smutné dedičstvo prvotného hriechu, prebieha vo svete ďalej. A dávny pokušiteľ svojimi falošnými sľubmi nikdy neprestal klamať ľudský rod. Preto behom stáročí dochádzalo k nespočitateľným zvratom, ktoré vyústili do súčasnej revolúcie, ktorej besnenie je vážnou hrozbou, možno povedať takmer všade, a ktoré svojou šírkou a brutalitou prekonáva všetko, čo sa pri prenasledovaní cirkvi dialo v minulosti…“ A týmto nebezpečím je boľševický ateizmus, komunizmus. „Preto“, píše Pius XI. a poznamenáva, že sú zjavným spôsobom dokázané dôverné putá medzi večnými satanovými úkladmi v priebehu dejín a príchodom ateistického komunizmu v našej dobe. Historický pôvod ateistického komunizmu Pius XI. odvádza od satana, avšak nepopiera pri tom vplyv iných faktorov, ako napr. úpadok viery, nástup ekonomického liberalizmu, sociálna nespravodlivosť, ktorá volá do neba o pomstu.
Skutočnosť, že padlí anjeli ovládli kultúrnu, politickú, ekonomickú a vojenskú činnosť národov, ešte neznamená, že by sme mali zabudnúť na iný vplyv, ktorý je práve tak reálny, a tým je pôsobenie anjelov svetla na časnú existenciu. Hymnus Aeterne rector siderum, ktorý sa v cirkvi spieva na sviatok anjelov strážnych, pripomína tiež mnohé zásahy týchto duchov do života štátov pre posilnenie ich bezpečnosti, verejnej zdravotníckej starostlivosti a sociálneho zmieru. Kardinál Faulhaber, mníchovský arcibiskup, ktorý patril k najprezieravejším pastierom duší XX. storočia, mal ráz kázeň, v ktorej na základe Písma sv. popísal úlohu anjelov strážnych celých národov.
Všimnime si napríklad dobu sv. Jany z Arku. Jej doba a jej život je ilustráciou zásahu sv. Michala a ostatných anjelov do záležitostí pozemských štátov a kráľovstiev. V tomto príbehu sa snáď ani nezdá natoľko mimoriadny záujem anjelov o pozemské záležitosti, ako skôr ten viditeľný a počuteľný spôsob ich zasahovania, ktoré je obyčajne dokonale utajené.
Len Boh pozná celú šírku a hĺbku anjelských vplyvov a diabolskej snahy o ovládnutie behu dejín sveta. Užaslý svet to pochopí až pri poslednom súde, keď mu to Boh zjaví. Potom sa zjaví všetko, čo zostávalo naším telesným očiam skryté: „Quidquid latet, apparebit. – Či už je to skryté, bude odhalené“.
Kedysi si ľudová náboženská tvorivosť rád maľovala anjela strážneho ako doprevádza dievčatko alebo chlapčeka v nebezpečenstve. Možno i toto viedlo k presvedčeniu, že mnohí jednoduchí ľudia považovali prítomnosť anjela strážneho za nutnú len v dobe detstva, v dobe dospelosti sa im zdala zbytočnou..
„Podobné predstavy odporujú najhlbšej skutočnosti“, tvrdí Romano Guardíni. Totiž práve dospievajúci mladí ľudia potrebujú ochranu anjelov v ešte väčšej miere ako deti. Dospelí sú vystavení pokušeniam a obtiažam, o ktorých deti nemajú ani šajnu.
Veľkosť pomoci je priamoúmerná veľkosti potreby. To je tak veľká pravda, že cirkev učí, že ľudia, ktorí sú poverení vedením nejakého spoločenstva, majú hneď dvoch anjelov: jedného pre ich osobu a druhého pre plnenie úlohy, ktorá im je zverená.
Po určitom váhaní, ktoré trvalo až do stredoveku, nakoniec katolícka cirkev priznáva, že každej ľudskej bytosti bez rozdielu náboženstva, rasy, veku a pohlavia je určený k ochrane anjel strážny.
Toto platí bez výnimky a Sv. Tomáš Akvínsky ide v logike svojho uvažovania až tak ďaleko, že tvrdí, že dokonca aj Antikrist bude mať k dispozícii svojho anjela strážneho. A ten mu zabráni v tom, aby spáchal všetky neprávosti, ktoré by vo svojej nenávisti k Bohu, spáchať chcel. A tak sa môžeme domnievať, že aj všetci nepriatelia cirkvi majú svojich anjelov strážnych, ktorí im bránia, aby sa dopustili ešte väčších zločinov. Koľko krát sa zločin neuskutoční len pre nejakú malú zdravotnú indispozíciu. To nie je problém anjelom zariadiť.
Ochrana anjelov a spása nekresťanov. Neviditeľná, ale aktívna prítomnosť anjela strážneho po boku každého človeka nás vedie k tomu, aby sme hlbšie uvažovali o probléme večnej spásy u nekresťanov, či sa už jedná o starovekých pohanov alebo dnešných nekresťanov. V prvom liste Tim 2,3-4 čítame: „Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ pravdy.“ K tomu, aby osvietil ľudský rozum, využíva teda Boh nielen učiteľov a vychovávateľov. Sú tu aj anjeli. Sú prirodzenými kanálmi k prenášaniu pravdy a dobra.
Či Gréci a Rimania nepripisovali ohromnú dôležitosť inšpirácii a úlohe múz v umení a poézii? Sokrates vzdával hold svojmu „daimonovi“, blahodárnemu géniovi za jeho pomoc. Aj Aristoteles si všimol, že ľudia výnimočných kvalít sú obdarení určitou milosťou, ktorá nemá svoj pôvod v ľudskom rozume, tak o tom pojednáva sv. Tomáš vo svojom pojednaní o daroch Ducha Sv.
Autori vrcholných umeleckých a literárnych diel všetkých vekov, ako konštatuje P. Boulogne, vedeli, že za svoje schopnosti vďačia vyšším silám, ktoré boli v podstate schopní identifikovať: „Autori týchto diel vždy uznávali, že tieto sily k ním prichádzali z väčšej diaľky i výšky, než kam siahalo ich srdce. Pri tvorbe mali všetci pocit, že sú im tie diela „dané“, že sú im vnuknuté. Všetci, či sa už jednalo o hudobníkov, či maliarov, básnikov, či sochárov, filozofov alebo mystikov – vedeli, že boli „navštívení“ … Jedni hovorili podobne ako Sokrates o svojom daimonovi, iní o svojom bohu, a kresťania, ktorí to chápali lepšie, o Božej pomoci. Vedeli, že Pán často používa svojich služobníkov – anjelov, ak chce zasiahnuť ľudskú dušu. Zárukou ich svedectva je ich vlastné dielo, ktoré zanechali.
Kardinál Jean Danielou na kolokviu organizovanom v januári 1968 v Paríži pod záštitou jednej náboženskej aliancie predniesol prednášku na tému: „Anjeli, démoni a sprostredkovateľské bytosti.“ V tejto prednáške zdôraznil úlohu dobrých ale aj zlých anjelov v umeleckej inšpirácii. „Umelecká tvorba … má anjelský charakter. To taktiež vysvetľuje jej mimoriadnu účinnosť. V jej kráse je niečo absolútne fascinujúceho, zároveň to ale prináša riziko, že sa stane predmetom modlárstva. A to robí z oblasti umenia doménu (pole pôsobnosti), ktorá je v priamom vzťahu s oblasťou démonologie a angeologie. Ak tvrdí Gide, že neexistuje umelecké dielo, na ktorom by sa nepodieľal démon, hovorí podla môjho úsudku niečo, čo je dokonale pravdivé až na to, že by sa malo povedať trošku presnejšie – na ktorom by sa nepodieľal démon alebo anjel. To znamená, že chybou Gida bolo, že videl len diabolský aspekt umenia a neuvedomil si, že umenie má predovšetkým aspekt anjelský.“
II. vatikánsky koncil uznáva, že aj nekresťanské náboženstvá, i keď nedokonale, obsahujú čiastočky pravdy. I oni do istej miery môžu byť odrazom Slova. Obsahujú v sebe určité prvky Prazjavenia. Katolícka cirkev neodmieta nič, čo je v týchto náboženstvách pravdivé. Na tieto spôsoby konania a žitia sa díva s úprimnou úctou, cení si ich učenie a zákony – i keď sa v mnohých ohľadoch líšia od toho, čo cirkev sama zachováva a učí – i tak prinášajú lúč pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. V prehlásení k nekresťanským náboženstvám č.2 sa píše: „Podla evanjelia sv. Jána (1,9) „Boh osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet“ a podla sv. Pavla Boh „v minulých pokoleniach nechal všetky národy ísť svojou cestou, ale bez svedectva o sebe samom neostával, lebo dobre robil: z neba vám dával dážď a úrodné časy a napĺňal vaše srdcia pokrmom a radosťou.“ (Sk 14,16-17) Boh sa nepoznaný prejavoval.
Vo svojej kázni na Areopagu Pavol zvolal: „Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: »Neznámemu bohu.« Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem.“ (Sk 17,23) Cirkvi nikdy nerobilo potiaže uznávať a uctievať „svätých pohanov“, ako nám ich predkladá SZ a ako sú Ábel, Henoch, Daniel, Noe, Melchisedech, Lót, kráľovná zo Sáby… všade a v každej dobe nájdeme ľudí, ktorí veria v Krista, bez toho aby ho poznali, a tak patria „neviditeľne“ k „viditeľnej“ cirkvi. Tvrdiť, že aj v nekresťanských náboženstvách nie sú ukryté pravdy a vznešené morálne zásady, by znamenalo, nepoznať skutočnosť, alebo ju odmietať vidieť. Ak sv. Justín radí Sokrata a ostatných význačných pohanov ku svätým, dalo by sa, podla kardinála Danielou, povedať to isté o mnohých ďalších veľkých mudrcoch pohanstva od Zoroastera až k Budhovi.
P. Tomáš Ohm, OSB hovorí, že kresťanské myslenie ohľadne prírodných náboženstiev predstavuje širokú škálu postojov – od radikálneho odsúdenia (Karol Erth) až k nekritickému obdivu niektorých kresťanov, ktorí svoju vieru opúšťajú a prijímajú niektoré orientálne náboženstvo. II. vatikánsky koncil sa neprikláňa ani k jednému z extrémnych prúdov, volí cestu presne uprostred, prírodne náboženstvá nie sú totálne zlé ale ani úplne dobré, ale predstavujú „pravdy zmiešané s omylmi“. Boh osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet. Podla učenia sv. Tomáša Akvínskeho, tieto paprsky pravdy, ktoré osvecujú všetkých ľudí, rozosiela s obvyklou pomocou anjelov.
Učenie cirkvi o anjelskej ochrane, ktorou sú obdarení všetci ľudia bez výnimky, tak osvecuje katolícku náuku o dostatočnej milosti, ktorá je tak isto dávaná všetkým ľudom bez rozdielu. Svetlá, ktoré poskytuje anjel, sú konkrétnym prejavom postačujúcej milosti. Sv. Tomáš Akvínsky tvrdí, že: „Patrí sa božskej Prozreteľnosti obstarať každému všetko nutné ku spáse za podmienky, že dotyčný tomu nekladie prekážky.“
„Keby vyrastal človek sám v lesoch uprostred vlkov, keby sa jeho chovanie pri hľadaní dobra a zla riadilo prirodzeným rozumom, je isté, že by mu Boh vnútorným vnuknutím zjavil všetko, čo by potreboval k viere, že by k nemu poslal nejakého kazateľa, tak isto ako poslal Petra Korneliovi. (Na tomto mieste chcem upozorniť, že to bol znovu najprv anjel, ktorí informoval Kornélia o ceste Spásy). I v tomto predpokladanom prípade by platil princíp Najsvätejšieho a človek by bol vnútorne osvietený, aby uveril v to, čo je pre neho dobré, a toto svetlo by sa k nemu dostávalo opäť prostredníctvom anjela, tak isto ako anjel získava človeku charizmu jazykov alebo proroctva.“ Boh neobmedzil svoju moc na sviatosti. Nekresťan, ktorý bez vlastnej viny o Zjavení nič nevie, avšak žije poctivo a správne podla svojho svedomia, sa môže spasiť i mimo viditeľnú cirkev.