OTEC A JEHO DIELO
Všemohúci, presvätý a zvrchovaný Bože, Otče svätý a spravodlivý, Pán neba a zeme pre teba samého ti vzdávame vďaky, že si svojou svätou vôľu a skrze svojho jednorodeného Syna v Duchu svätom stvoril všetko duchovné a telesné, a nás, učinených k tvojmu obrazu a podobenstvu, si postavil do raja, kde sme vlastnou vinou padli.
A vzdávame ti vďaky, že ako si nás stvoril skrze svojho Syna, tak si tiež chcel zo svätej lásky, ktorou si si nás zamiloval, aby sa on narodil ako pravý Boh a pravý človek zo slávnej, stále panenskej a najblaženejšej svätej Márie, a že si nás, zajatcov, chcel vykúpiť jeho krížom, jeho krvou a jeho smrťou.
A vzdávame ti vďaky, že tento tvoj Syn príde zase, v sláve a v majestáte, aby uvrhol do večného ohňa zlorečených, ktorí nečinili pokánie a tebe nepoznali; a všetkým ktorí ťa poznali, klaňali sa ti a v pokání ti slúžili, aby riekol „Poďte, požehnaní môjho Otca, ujmite sa kráľovstva, ktoré je vám pripravené od založenia sveta. “ (NReg 23,1-4)
Týmto obdivuhodným ďakovným hymnom František uzaviera svoju Prvú regulu. Lyricky spieva o tajomstve Boha v jeho trojičnom spoločenstve, avšak neoddeľuje ho od jeho diela, ako sa rozvíja v dejinách. Tým, čo vidí čisté srdce, je samozrejme na prvom mieste veľkosť svätého Otca s jeho milovaným Synom a Duchom Paraklétom, ale neoddeliteľne od nich vidí i človeka, obraz Boží a s ním všetko duchovné a telesné. Predmetom duchovného zrenia je celosť skutočnosti s jej základom a centrom: Trojjediným Bohom, z ktorého vychádza a jeho svätou láskou je určované ľudské dobrodružstvo. Preto kontemplácia tajomstva, v ktorého ohnisku je Otec vo svojej zvrchovanej vysokosti, rozširuje svoj záber na trojičné spoločenstvo s dôrazom na úlohu Syna a potom sa zameriava na Božie dielo v jeho celosti, na jeho ekonómiu.
V centre tróni Otec, o ktorého veľkosti vypovedá nahromadenie mien a prívlastkov (celkom 9!). Všetky sa vzťahujú k jeho presažnosti: je mocný, oddelený, úplne iný, nad všetko vyvýšený, Pán neba i zeme, Boh! Len jedno Otcovo meno, svätý a spravodlivý, ktorým ho oslovuje Ježíš v Janovom evanjeliu (17,11 a 25), ho približuje človeku. Vďakyvzdanie tu zaznieva trikrát. Prostredníctvom hutného a tajomného výrazu „pre tebe samého” je určené v prvom rade Otcovi.
Človek vzdáva Bohu vďaky pre jeho veľkú slávu, nezávisle na jeho diele, jednoducho preto, že Boh je Boh. A pretože Božie vnútro nie je uzavreté do seba, Otcova svätá vôľa, jeho zámer založený na svätej láske, ktorou si nás zamiloval, ho vyvádzajú zo seba a on vytvorí svojimi dvoma rukami — skrze svojho jednorodeného Syna a skrze Ducha svätého — svet, človeka a jeho dejiny. Boží vnútro, jeho „vlastné Ja, je tu pochopené ako už naklonené k človeku; jeho vôľa, jeho láska sa chvejú svätou netrpezlivosťou aby sa k nemu vydali.
Otec, ktorý prijíma adoráciu a vďakyvzdanie, sa nikdy neobjavuje bez Syna. Čin jednorodeného Syna, milovaného ako Izák Abrahámom, jeho účasť vo stvoriteľskom diele, jeho totožnosť pravého Boha a pravého človeka, jeho vykupiteľské utrpenie: kríž, krv, smrť, i jeho záverečný príchod v sláve a v majestáte sú tu vykreslené s veľkou jasnosťou. Koná síce Otec, avšak do popredia vždy stavia svojho Syna. Duch sa v textu objavuje len raz, ako sila života, ktorá po Synovom boku pôsobí v diele stvorenia.
Zato človek je prítomný v každom verši: skrýva sa za oným my, ktoré vzdáva vďaky. V skutočnosti je na neho všetko zacielené rovnakou mierou ako na Boha. On je koruna, ktorou vrcholí stvorenie všetkého duchovného i telesného, je slávny obraz a podoba Trojice, bol stvorený pre rajské šťastie. Vina, ktorá ho učinila otrokom hriechu a smrti, len prebudila Otcovu svätú lásku a pohla ho, aby k nášmu vyslobodeniu vyslať do sveta svojho vlastného Syna.
To človeka stavia pred dramatickú voľbu: buď poznať Boha, klaňať sa mu a slúžiť mu radikálnou zmenou života (pokáním), alebo sa tomu ku svojmu nešťastiu vzoprieť. Veď ti, ktorí túto lásku neprijali, neuznali a nechceli zmeniť svoj život, sa vylučujú zo spásy. Oheň lásky ich nezapáli, ale spáli. Ale ti, ktorí sa tejto láske odovzdali, dôjdu do miesta šťastia, ktoré je pre nich pripravené od založenia sveta, kde budú požehnaní Ježišovho Otca s ním naveky vládnuť
Tejto freske nechýba kozmický rozmer. Už pred stvorením človeka bolo podľa nej dielom lásky stvorenie všetkého duchovného, teda neviditeľného sveta, zvlášť sveta anjelov, ktorý František vo svojich spisoch často pripomína; a všetkého telesného, teda zmyslových skutočností.
František sa nedíva staticky, pohybuje sa v dejinách, od počiatku v raji až k ich dovŕšeniu. Tieto dejiny majú tri etapy: stvorenie a pád človeka, narodenie Božieho Syna a jeho vykupiteľská smrť a konečne slávna paruzia a návrat do raja, do kráľovstva pripraveného od založenia sveta. Čestné miesto tu zaujíma slávna, stále panenská a najblaženejšia svätá Mária. Sú jej venované štyri prívlastky.
To, čo vníma jeho srdce a duch, František nepodáva ako suchú abstrakciu, ale obdivuhodný BOŽÍ zámer naplňujúci sa v tomto svete oslavuje lyrickým, eucharistickým, doxologickým hymnom.
Grandiózna vízia trojjediného Boha, ktorý s človekom zvádza boj lásky, vzbudzuje vo Františkovi úžas a vedie ho ku vzdávaniu vďaky. Díva sa, ako sa krásne a harmonicky odvíja plán svätej vôle a svätej lásky. Je to skutočne teodráma s rôznymi aktérmi: Otec – Syn – Duch Paraklét, Panna Mana a na opačnej strane človek, Boží obraz. Čo môže človek pri pohľade na taký zázrak robiť než vzdávať vďaky, uznať dobrotu a krásu, ktoré sa tu prejavujú, a plným hlasom ospevovať ich číru darovanosť?
Text. ktorého hlavné osi sme práve osvietili, môže byť právom pokladaný za paradigma františkovskej kontemplácie. Odpovedá na otázku: Čo vidí čisté srdce, keď vstúpi do kontaktu s tajomstvom Boha? Odpoveď je: Vidí všetko, ale inak. Vidí všetko: Otca oslavovaného pre neho samého, ako so Synom a Duchom svätým pôsobí v dejinách. Vidí svet žiariaci Bohom, ktorý ho napĺňa a presahuje (Angela z Foligna). Vidí človeka v jeho skvelosti i v jeho úbohosti, z ktorej ho Boh zachraňuje. Vidí svet viditeľný i neviditeľný. Vidí putovanie svätej Božej lásky peripetiami dejín. Kontemplovať teda pre Františka znamená dívať sa celostne, „holisticky“, hierarchizovane a vyvážene na realitu, takú, aká je.
Úžas, ktorý taký pohľad vyvoláva, prechádza do opojeného ďakovania, na ktoré je človek príliš malý, preto sa odovzdáva starostlivosti Syna a Ducha Parakléta. Preto tento Františkov eucharistický spev končí epiklézou:
„A pretože my, úbožiaci ti hriešnici, všetci do jedného nie sme hodní dať ti meno, prosíme pokorne, aby náš Pán Ježiš Kristus, tvoj milovaný Syn, v ktorom sa ti zaľúbilo, spolu sa svätým Duchom Paraklétom ti vzdal vďaky za všetko tak, ako sa tebe páči a ako sa jemu páči; lebo on ti vždy a vo všetkom stačí a skrze neho si pre nás toľko vykonal. Aleluja.