Pri inej typickej myšlienke acedie udeľuje Evagrius zvláštnu radu: „Pri pokušení acedie, keď sa človeku ukazuje iné miesto k zahniezdeniu z dôvodov, že doterajšie miesto je úplne nevhodné a plné vlhkosti, z ktorej pramenia všetky možné choroby: Doporučuje výrok: „To je miesto môjho odpočinku naveky; tu budem bývať, lebo som túžil za ním.“ (Ž 132,14). Tento verš 132 žalmu hovorí vlastne Boh sám o sebe, pretože On si vyvolil Sion za svoj príbytok, teraz však verš slúži mníchovi, aby premohol svoje pokušenie k úteku z vlastnej cely, úteku, ktorý je v skutočnosti útek pred sebou samým a pred bojom s vlastnými myšlienkami. Dané slovo mu predstavuje jeho celu, miesto, ktoré sa mu ešte pred chvíľou zdalo len vlhké a nezdravé, ako miesto, na ktorom bude stále tróniť, až zvíťazí nad sebou samým. Evagrius síce nepoznal modernú exegézu (výklad), o to viac poznal ľudskú dušu, jej ohrozenie i uzdravenie. Samozrejme sa dá zmienený žalmový verš zneužiť, pokiaľ sa napr. niekto chce svojho miesta držať zubami nechtami, i keď je škodlivé jeho duši.
Aby slovo Písma namiesto podporovania choroby mohlo uzdravovať, vyhľadal Evagrius vo svojom Antirrhetikonu na každú situáciu vhodné slová z Písma a tým len zhromaždil skúseností svojich spolubojovníkov, mníchov a sprostredkoval ich druhým. Dnes by nám tiež dobre padlo, keby na naše ťažkosti a problémy našej doby sme mali poruke správne výroky, obsahujúce uzdravujúcu silu a keby sme si ich s vierou v ich pravdivosť stále mohli pripomínať.
Ďalší príklad acedie: „Pre dušu, ktorá do seba následkom nejakej choroby vpustí myšlienky acedie doporučuje výrok: „Znesiem (Chcem niesť) Pánov hnev, lebo som zhrešil proti nemu, kým sa ujme môjho sporu a prisúdi mi právo, vyvedie ma na svetlo, uvidím jeho spravodlivosť.“ (Mich 7,9) Choroba je tu predstavená ako skúška, ktorou ma Pán zamýšľa ako prechodom temnotou previesť v ústrety svetlu. Nemoc a nešťastie náš často natoľko zmiatnu preto, že zostanú bez výkladu. Zostávajú temné nepochopiteľné a nepriehľadné a preto nás ponechávajú v temnote. Absurdita udalostí zatemňuje zmysel nášho života a okráda nás tak o pružnosť, aby nás uvrhla do acedie, neradostnosti, depresie.
Výklad nejakej nemoci Božím Slovom nám dodá sily, aby sme chorobu vydržali a naviac v nej dozreli. Tak nám choroba pomôže nájsť vnútornú silu, namiesto toho aby sme dovolili acedii okrásť nás o všetku pružnosť duše. Výklad týchto nepríjemnosti je však veľmi subtilná záležitosť. Často si ich totiž môžeme vykladať úplne chybne. Potom nám celá udalosť uškodí ešte viac. Niektorí ľudia vidia v nešťastí výlučne Božie tresty a samých seba zatracujú. Taktiež oni vykladajú nešťastie, ale sú slepí, pretože situáciu nevykladajú z pohľadu Božieho slova, ale si z Božieho slova urobili len potvrdenie svojich vlastných strachov a zmätených myšlienok. Potom dokonca výroky Písma môžu škodiť.
Evagrius užíva svoj zvláštny ostrovtip zvlášť pri neresti slavomamu. Prehliada všetky dôvody, ktoré náš rozum mobilizuje,len aby za ne skryl smutnú skutočnosť – hľadania vlastnej cti a slávy: „Pre dušu, ktorá je v pokušení chváliť sa svojím duchovnými zážitkami svetským ľudom: „Nehovor bláznovi (nič) do ucha, lebo (len) opovrhne rozumnosťou tvojich slov.“ (Pr 23,9) Proti myšlienkam, ktoré nabádajú k odchodu do sveta, kvôli zdanlivému prospechu tých, ktorí budú môcť vidieť príklad nášho života, odporúča: „Slová klebetníka sú sťa lahôdky a schádzajú až na samo dno žalúdka.“ (Pr 26,22)
Na prvý pohľad sa zdajú dôvody rozumné. Ved apoštolské poslanie sme obdržali všetci. Môžeme dokonca svoje chovanie zdôvodniť Ježišovými slovami o svetle, ktoré sa nemá schovávať pod mericu. O to viac nás udiví výsmech, ktorý Evagrius metá proti podobným myšlienkam. Nemilosrdne odhaľuje, čo sa za týmito úvahami maskuje. Apoštolát je povolanie všetkých, ale nikto sa nemôže stať apoštol sám, ale je to Ježiš, ktorý hovorí, pod za mnou a ja z teba urobím rybára ľudí. Človek nemôže preskočiť toto dôverné zblíženie sa s Kristom a vrhnúť sa hneď do práce. Potom trpko zistí, že zlyháva vo všetkom. Namiesto požehnania nesie nepokoj svojho rozštiepeného ducha.
Pokušenie tu spočíva aj v tom, že sa niekto sám ustanoví za učiteľa, i keď má dosial málo skúseností. Hrozí tu nebezpečie inflatio – nafúknutia. Človek sa stavia do pozície proroka ale nie je vnútorne vyzretý. Evagrius mu odporúča: „Proti pokušeniu slavomamu – chcieť byť učiteľom druhých – i keď ešte sami nie sme duševne zdraví a ani nepoznáme Božiu pravdu do hĺbky odporúča výrok: „Bratia moji, nechcite byť mnohí učiteľmi, veď viete, že nás čaká prísnejší súd.“ (Jak 3,1)
Najzákernejšie pokušenia nám však chystá pýcha, lebo sa často halí do rúcha dobrých a mimoriadnych skutočností: „Proti pyšnej myšlienke, ktorá mi bráni navštevovať bratov, pretože nedorástli na moju domnelú úroveň: „Kto chodí s múdrymi, ten zmúdrie (popri nich), druhovi bláznov sa však plano povodí. (Pr 13,20) Slovo Písma tu bratov ukazuje v inom svetle a odhaľuje mi môj úsudok o nich ako povýšený a pyšný. Práve na tomto prípade vidíme, že tá istá myšlienka môže prichádzať od anjela i od démona. Treba skúmať jej vhodnosť.
V prípade acedie má mních odolávať pokušeniu navštevovať bratov. Keby si v tejto situácii chcel nahovoriť, že sa chce od nich mnohému naučiť, jednalo by sa o klamné dôvody a on by im mal odporovať. Pri pokušení pýchy naopak Evagrius radí ísť za bratmi a učiť sa od nich. Je pýchou zostať sedieť doma a myslieť si, že sa sám vyrovnám so sebou a so svojimi problémami. Preto je potrebné vždy rozlišovať, odkiaľ prichádzajú jednotlivé myšlienky. Sama myšlienka môže byť dobrá a predsa nevhodná a vtedy ju nevnuká anjel ale démon. Podla vnútorného pokoja alebo nepokoja poznáme odkiaľ sa berie. Myšlienky vnuknuté démonmi v človeku vždy spôsobia nepokoj a zmätok, zatiaľčo tie od anjelov šíria vo vnútri vždy pokoj , radosť a kľud.”
Proti pokušeniu odhaľovať hriechy bratov odporúča výrok: „Nepripúšťaj si k srdcu všetky reči, ktoré sa hovoria, aby si nemusel počuť svojho sluhu, ako ťa potupuje.“ (Kaz 7,21) Hovorí sa tu o pokušení, ktoré rád budí zdanie dobra. Človek sa stará o spásu svojich bratov. Jeho hlboká znalosť ľudí mu dáva poznať ich chyby. Myslí si, že pozná i tie najvnútornejšie pohnútky jednania toho druhého, že odhalil jeho najhlbší problém. O celej veci hovorí ustarostene bez toho, aby sám spozoroval, že jeho vlastným motívom nie je starosť o brata a solidaritu s ním. Keby to tak skutočne bolo, prikryli by sme mlčaním jeho hriechy a niesli ich spolu s ním. Zatiaľ však hovoríme z túžby vŕtať sa v špine druhého.
Človek si potom už vôbec neuvedomuje, že je to jeho vlastná temnota, zatiaľ nepoznaná a neprijatá, v ktorej sa tu vŕta. Je vždy ľahšie ju premietnuť do druhého, než ju odhaliť sám v sebe. Pýcha v tom človeku bráni. Slovo knihy Kazateľ, ktoré Evagrius doporučuje proti tomuto pokušeniu, nám odhaľuje projekciu: Nesmie takéto reči viesť a počúvať, pretože tak isto budeš musieť počuť, ako na teba tvoj otrok nadáva. Totiž človek náhle narazí na skutočnosť, že druhí o mne hovoria presne to isté, a kal, ktorý som svojou rečou rozvíril, dopadá na mňa samého a druhým dáva nahliadnuť do mojej vlastnej temnoty.
Myslím si, že túto metódu si môžete dobre osvojiť aj do problémov vašeho života, ktorý je trošku iní ako život starovekých otcov púšte. Sám som napríklad už dávno predtým, ako som toto čítal, riešil svoj strach z nedostatku, ako ekonóm kláštora tým, že som si pripomínal: „Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a ostatné sa vám pridá!“ Tento výrok som si opakoval dovtedy, kým som si vnútorne neujasnil, že nie je mojou starosťou predovšetkým zháňať potrebné financie, ale hľadať Božie kráľovstvo a Boh sa o ostatné postará. Mohli by sme si nájsť iné výroky Písma na iné životné situácie. Ak sa o to budete snažiť, Duch Svätý vám odhali, čo je teraz vhodné, čím sa brániť.