Slovo „viera“ v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, ma asi taký zmysel, ako „nechať sa viesť“, „nechať sa riadiť“. Evanjelium hovorí o zrieknutí sa seba vlastnenia, darovaní sa Kristovi. Je to opačný postoj aký zaujal Adam v raji, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba.
Keď prichádza nový človek na tento svet, prináša si so sebou niečo, čo je úžasným Božím darom. Psychológia zvykne túto schopnosť nazývať „prvotná dôvera“. Táto dôvera, ktorú môžeme pokojne označiť aj slovom viera, sa tu javí ako základný pozitívny vzťah ku skutočnosti. Bez tohoto postoja by v nás neexistovala žiadna otvorenosť a žiadne prijímanie, lebo prijímanie je možné len skrze otvorenosť, ktorú zasa umožňuje dôvera. A vieme veľmi dobre ako je zvlášť počínajúci život odkázaný na prijímanie, ktoré mu umožňuje rast. To, čo vyzerá ako duchovná úvaha, sa v skutočnosti týka tých najzákladnejších vecí ako je dýchanie, pitie materského mlieka, jedenie, uvoľnenosť v náruči matky, otca. Duša novorodeniatka očakáva len Dobro, pre ktoré je stvorená, a preto je úplne obnažená a priestupná, nemá pancier.
Čo myslíte, kedy človek začne strácať tento stav prvotnej viery? Keď sa v niečom sklame. Keď ho niečo poraní. Poslúžme si príkladom: Malé dieťa si veselo behá s bosými nohami po lúke dokiaľ nešliapne na včelu, ktorá ho bodne. Po takejto skúsenosti sa začne obúvať. To, čo materiálne vyjadrí obuv sa v duši rodí zo strachu, ktorý je opakom dôvery. Každá skúsenosť so zlom umenšuje základnú schopnosť veriť. Človek sa pod vplyvom zlých skúsenosti začne uzatvárať, vytvára si určitý pancier.
Neodpustenie je tiež určitou formou panciera, ktorý si človek nasadil zo strachu. Pancier zamýšľaný pôvodne len kvôli jednému sa stáva prekážkou v komunikácii so všetkými. Človek ako uzatvorené bytie nieje priechodný ani pre Boha. Skrze nepriechodné bytie nemôže prúdiť Láska, čo je na škodu iným, ale aj nám, pretože človek je určený k tomu a to ho oblažuje, keď cez jeho srdce prúdi Božia Láska. Chápeme už ako spolu úzko súvisí viera a odpustenie, teda náš najzákladnejší vzťah k Univerzu a náš defektný vzťah k blížnemu.
Preto skôr ako budeme schopní skutočnej viery, musíme odpustiť. Najprv sa zamyslime: „Komu máme odpustiť?“ Predovšetkým tým, ktorí nám skutočne ublížili, ale aj tým, o ktorých si to len myslíme. Do kategórie tých, o ktorých si to myslíme, môžu patriť všetci počnúc Bohom a končiac sebou samým. Môžeme byť nahnevaní na Boha, že nás stvoril s určitými danosťami, že nás vsadil do určitého prostredia a času, s ktorými nechceme súhlasiť. Tu môže byť prvá základná forma zranenia a neodpustenia. Máme silné opancierovanie voči Bohu.
Odpustiť, znamená, odložiť pancier, ktorý z našej vôle leží medzi nami a ostatným svetom. Najprv je potrebné zrušiť príčinu bariér, ktorou môžu byť rôzne zranenia ale ešte vo väčšej miere naša „neochota trpieť“. Sú teda v zásade možné dva spôsoby riešenia: Prosiť Boha, aby zahojil všetky boľavé miesta v našej duši, alebo lepšie: „Modliť sa, aby som sa dokázal kladne k týmto skutočnostiam postaviť.“ Ak chceme prežiť uzdravenie a oslobodenie srdca pre vieru a lásku, treba si postupne premeditovať svoj život a hľadať v ňom všetko to, čo je nestrávené, to čo nás obrazne povedané tlačí v žalúdku. Malo sa to stať príčinou nášho rastu, ale my sme to nestrávili a neprijali. Sv. Pavol nás vyzýva: „Nepohŕdajte Pánovou výchovou! Všetko, čo sa s vami deje, je na vašu nápravu!” Zranenie prestane bolieť, ak sa na neho začneme dívať očami viery ako na súčasť Božej výchovy. Každé zranenie, ktoré sme zakúsili, nám zjavuje jednu základnú skutočnosť, že nikto nemôže dokonalé naplniť naše očakávania, okrem Boha. Odpustenie nás otvorí viere, o ktorej chceme teraz hovoriť.
Zaťažení západným spôsobom myslenia chápeme vieru len ako určitý rozumový úsudok o existencii Boha. Ide o akúsi filozofickú vieru, ktorú by sme mohli vyjadriť takto: „Skúmal som prírodné vedy a dospel som k záveru, že niečo musí byť nad nami.“ Je to síce pozitívny krok, ale takáto čiste špekulatívna viera založená len na ľudskom rozumnom úsudku, nie je vierou v zmysle Písma. Nie je vierou, ktorú prejavil patriarcha Abrahám, keď „uveril Bohu a bolo mu to počítane za spravodlivosť“. Takáto filozofická viera ani nemôže človeka priviesť k ospravodliveniu. Má malý vplyv na osobný život človeka. Náboženskú prax si takýto človek plní pre každý prípad, lebo kto vie ako to bude po smrti, ale postupuje tak, akoby Boh nehovoril do jeho života, ako by vôbec neexistovalo Božie Slovo. Prečo je to tak? Kde hľadať korene tejto akoby viery? Mnohí zabúdajú na to najdôležitejšie, že predmetom viery je Božie Slovo a spôsob prijatia je istota.
Božie Slovo je II. Božská Osoba, jeden zo svätej Trojice. Je Živou Osobou a zároveň Nezrušiteľným a Neodvolateľným Slovom, je Boží Syn, Splodený, Nestvorený, jednej podstaty s Otcom, skrze Neho bolo všetko stvorené. Božie Slovo stojí v základoch stvoreného sveta, lebo všetko povstalo Božím Slovom a stojí tiež v základoch ľudského svedomia. Božím Slovom zároveň nazývame zbierku kníh SZ i NZ, ktorá tým, že je inšpirovaná Duchom Svätým, má moc nás sväto ovplyvňovať. Božie Slovo je Živé a Účinné, je teda čosi iné a viac ako len Informácia, je Pravda a Život, je zároveň jediným a absolútne dokonalým Božím Činom.
Ale toto Slovo sa stalo telom v osobe Ježiša Krista a nám sa dnes ponúka: „Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria.“ Ježiš Kristus je Pravý Boh a Pravý Človek. V Ňom sa nám zjavuje Boží charakter a zároveň pôvodná veľkosť človeka. Od tejto chvíle Boh prestáva byť neznámy a my môžeme Boha uznať i neuznať, milovať i nemilovať. Keď už Abrahám bol ospravodlivený, keď uveril Božiemu Slovu, ktoré počul, o čo väčšiu šancu ospravodlivenia máme my, ktorí v Ježišovi nielen počujeme, ale aj vidíme pravého Boha. Každý človek má akýsi vrodený zmysel pre Boha. Zjavuje nám Ho naše vlastné srdce a svedomie. Keď sa človek stretá s Bohom skrze jeho Slovo, vie s kým má tú česť. Boh je ľudskej duši evidentný. Boh a ľudská duša sú starí známi. Čistá duša má schopnosť poznať svojho Pána a Stvoriteľa. Preto nikto nieje ospravedlnený, ak v Ježišovi neuzná Boha. Skrze Krista získavame správny obraz o Bohu a prestávame o ňom zmýšľať zle.
Sme pozvaní vyznávať svoju vieru v Kristovo Božstvo svojimi ústami. Nehanbiť sa a deliť sa o svoju vieru. Vieru si zachová len ten, kto sa s ňou delí. Prednostne so svojimi blízkymi, rodičia s deťmi ale aj so svojimi známymi a nakoniec zo všetkými, ktorí sa s ňou ešte nestretli. I toto môže znamenať vyznanie úst, ktoré vedie ku Spáse.
Katolícke náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viera sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o procese viery by sme mohli vyjadriť takto: „Boh niečo povedal. To, čo povedal je predmetom viery. Boh je Svätý, preto nemôže klamať. Boh je Vševediaci, preto sa nemôže mýliť. Ak vieme o niečom, že to povedal Boh, tak náš postoj voči tomu sa môže prejaviť len vierou, ktorá nepripúšťa žiadnu pochybnosť. Keby sme si pripustili pochybnosť, odmietli by sme autoritu Boha. V tomto zmysle pochybnosť je znevažovaním Boha, lebo pripúšťa možnosť, či Boh svoje Slovo dodrží, či je vierohodný. Samozrejme, môžu existovať pochybnosti iného druhu: „Či to naozaj Boh povedal? Či som tomu dobre rozumel?“ Ale, ak s istotou viem, že ku mne hovorí Boh, vtedy nemám inú možnosť ako veriť, alebo uraziť Boha.
Vidíme teda, že základom kresťanského života je viera. A môžeme povedať, že je to viera, ktorá si je istá tým, čo verí. Takáto viera je Božím darom, ktorý si môžeme vyprosiť od Boha v modlitbe. Ak sa o takúto vieru oprieme, staneme sa slobodnými od pocitov a tak sa nám podarí uniknúť, rôznym krízam, ktoré pochádzajú práve z nášho citového života. Svoj duchovný život začneme budovať na istote Božieho Slova. Božie Slovo nám umožňuje dívať sa na svet už teraz a tu Božími očami. Istota viery nás vyťahuje z depresie sveta. Božie Slovo pôsobí preto, lebo je Živé a Účinné, teda pôsobí z vlastnej svojej podstaty a pôsobí tiež preto, lebo bolo prijaté vierou, teda preniklo do vnútra skrze vieru, ktorá si je istá. Nám sa ohlasuje Boh – Láska. Dokiaľ neuveríme v Lásku, ostávame stále ľuďmi negácie, nechutní, depresívni, stále reptajúci, bez nádeje. Ak uveríme, začneme dúfať a milovať, myslieť a konať pozitívne.
Veľmi často k zrelosti našej viere chýba znalosť Božieho Slova. Sme voči Božiemu Slovu ako učeníci pri prázdnom hrobe. Ale ten hrob má v sebe skrytú zvesť. Máme akúsi teologickú vieru, ktorú vyjadríme modlitbou Kréda, teda vyznaním teologických právd, ale viera je čosi omnoho širšie. Viera je vzťahom k Božiemu Slovu a to v celej jeho šírke, teda aj ako dôvera v osobu Ježiša ale aj v jeho prisľúbenia. Viera je osobné, bytostné prilnutie celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Viera vyžaduje, aby človek rozumom i vôľou prijal zjavenie, ktoré Boh uskutočnil svojimi činmi a svojimi slovami. „Veriť” sa preto vzťahuje ku dvom skutočnostiam: k osobe a k pravde: k pravde kvôli dôvere, ktorú má človek k osobe, ktorá ju dosvedčuje.
Keď už Abrahám bol ospravodlivený, keď uveril v Božie Slovo, ktoré počul, o čo väčšiu šancu ospravodlivenia máme my, ktorí v Ježišovi nielen počujeme, ale aj vidíme pravého Boha. Sme pozvaní svojimi ústami vyznávať svoju vieru v Kristovo Božstvo. Nehanbiť sa a deliť sa o svoju vieru. Vieru si zachová len ten, kto sa s ňou delí. Prednostne so svojimi blízkymi, rodičia s deťmi ale aj so svojimi známymi a nakoniec zo všetkými, ktorí sa s ňou ešte nestretli. I toto môže znamenať vyznanie úst, ktoré vedie ku Spáse.
Naše pochybnosti sa obyčajne netýkajú právd viery, ktoré nachádzame v katechizme. Pochybnosti sa objavujú v momente, keď máme dať odpoveď na otázku: „Veríš tomu, že ťa Boh skutočne miluje, a tak veľmi ťa miluje, že sa za teba obetoval a že ti je v každej chvíli ochotný odpustiť hriechy, keď sa k nemu s ľútosťou obrátiš?” Môžeme si túto základnú otázku položiť aj iným spôsobom: „Veríš v Lásku? Očakávaš Dobro? Očakávaš splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Pána Ježiša Krista?” Hlavným problémom viery je uveriť v Lásku. Uveriť radostnú zvesť o milujúcom Bohu. Uveriť v Lásku, byť presvedčený o Láske, hlásať túto vieru, to je naša základná úloha. Uveriť v Božiu lásku k sebe samému, uveriť v Božiu lásku ku všetkým ľuďom, v lásku, ktorá spôsobila, že sa Boh pre nás obetoval a spojil sa s ľudskou prirodzenosťou.
Na kríž nášho Pána sa nemáme dívať len ako na historickú udalosť, určite hroznu a otriasajúcu, ale existujúcu v dávnej minulosti a nás sa už vôbec netýkajúcu. Lebo touto smrťou bola zložená obeta za všetkých ľudí a teda aj za mňa. Teológovia na základe Božieho zjavenia tvrdia, že Boh tak veľmi miluje človeka, že by bol ochotný zomrieť za každého jednotlivo, keby to bolo nutné pre naše vykúpenie. Avšak jedna smrť, smrť Pána Ježiša, nás pojala všetkých a jej účinok je odpustenie hriechov. Musíme urobiť závery z našej viery. Teda ak veríme vo vykúpenie a spásu vykonanú Kristom, ak veríme v odpustenie hriechov ako v objektívnu skutočnosť existujúcu od chvíle Spasiteľovej smrti na kríži, skrze vieru a ľútosť môžeme túto skutočnosť aktualizovať na svoj život. Vtedy to, čo Boh skrze Krista urobil pre nás objektívne, stáva sa pre nás subjektívnym, stáva sa to naším osobným vlastníctvom.
Pretože Boh, ktorý nás stvoril bez nás, chce aby sme sa slobodne rozhodli pre spásu. Sv. Augustín vyjadruje tento zákon takto: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba”. Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou vošli do skutočnosti spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli, Boh totiž nikdy neodvoláva svoje Slovo. Preto teológia sviatostí potvrdzuje, že sviatosti pôsobia „ex opera operato” to znamená, že nepôsobia mocou ľudskej zásluhy a ľudského úsilia zo strany vysľuhovateľa, ale mocou samého spasiteľného Kristovho diela, ktoré sa v nich aktualizuje. Od nás Boh očakáva vedomý a slobodný čin viery.
V kresťanskej viere ide ešte o väčšiu otvorenosť ako je schopnosť uveriť Slovu. Vo viere ide o bytostnú otvorenosť pred Božím Duchom. Ide o to, stať sa priechodným, priestupným pre Boha. Prijať do seba Kristovu plnosť. Človek nemôže svojimi vlastnými silami vyrovnať neprítomnosť Boha vo svojom srdci. Ide teda o vieru ako o privlastnenie si. Takto to píše sv. Pavol v liste Korinťanom: „Kristus sa podľa vôle Boha stal našou múdrosťou a spravodlivosťou, posvätením a vykúpením.“ (1 Kor 1,30). Keď človek stratil Božie priateľstvo, stratil Boží Dych, ktorý na počiatku mal. V spáse človeka ide o to, aby človek mohol znovu nosiť Božieho Ducha. Preto je veľmi potrebná viera v Božie Slovo. Sv. František hovorí: „Skrze Božie Slovo, hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa.”
Pre mladšiu generáciu to vyjadrím trochu ináč. Božie Slovo je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoj hardisk, na svoje tvrdé a hriešne srdce, aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je dobré prečítať si načo daný systém slúži, čo vyžaduje a čo spôsobuje, tak aj my ak chceme Ježiša prijať, musíme najprv poznať Božie Slovo, aby sme vedeli k čomu hovoríme svoje „áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaže všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu života, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva „Kristus – Bohočlovek“, mohla úplne prejaviť.
Ježiša máme prijať ako Božie Slovo, ako Telo a Krv, ako Život a Pravdu, ako svoju Cestu. Kto to robí, stáva sa Božím priateľom, synom a dcérou Najvyššieho. Kto to nerobí, i keď chodí do kostola, ešte stále nepatrí do okruhu Božích priateľov. Vždy, keď dávame prednosť Božiemu Slovu pred vlastnou chytrosťou napĺňa nás Duch Svätý a premieňa viac a viac na obraz Krista – Bohočloveka. A takáto cesta viery nás robí spravodlivými v Božích očiach.
Chceme ešte niečo povedať o istote spásy ako výsledku našej cesty viery. Ráz sa ma jedna staršia pani pýtala, či to nieje opovážlivosť, keď verí, že bude spasená. To nieje opovážlivosť, to je viera v Božie prisľúbenie a predmet našej nádeje. Veď Ježiš sám hovorí. „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ Ak ideme cestou Božích prikázaní, smerujeme ku Spáse.
Musíme rozlišovať. Istota je v tom, čo Boh skrze Krista pre nás urobil, istota je v tom, že Boh chce spasiť všetkých ľudí. Istota je v tom, že ak budem nasledovať Krista, budem spasený. Neistota je z našej strany. Príčinou sporov je nepresne rozlišovanie pojmov: „istota viery“, „istota spásy z Božej a ľudskej strany“ a „milosť vytrvania dokonca!“
Ak stojíme pred Bohom a jeho Slovom a sme povolaní k viere v nich, tak našou odpoveďou môže byť jedine neochvejná viera, ktorá si je istá. Napr. Ak sa Pán Ježiš pýta v evanjeliu Lazarovej sestry: „Kto verí vo mňa, nezomrie naveky. Veríš tomu?” (Jn 11,25-26), čože má vtedy odpovedať? Možná je len jedna odpoveď: „Verím!“ „Či si si istý svojou vierou?“ Nemôžeš inakšie odpovedať ako: „Som si istý svojou vierou? „Či si si istý svojou Spásou?” V tejto súvislosti áno! Som si istý, že ak pôjdem cestou, ktorou je Kristus, budem spasený!”
Z Božej strany je Spása istá, ale z ľudskej strany je možné zlyhanie. Nemyslím teraz na zlyhanie ako prejav slabosti človeka, ale zlyhanie ako odpad od viery, odchod z odovzdanosti. Toto je problém „vytrvalosti do konca“ I Pán Ježiš na jednom mieste hovorí: „kto vytrvá do konca, ten bude spasený!“ Tu je problém. Spása v Božom svete je skutočnosťou, ja však ju musím dovoliť v sebe uskutočniť a musím v tom vytrvať až do konca života. Niektorí protestanti sa dopúšťajú chyby, keď opovážlivo hovoria: „už som spasený”. Ešte žije vo vyhnanstve, ďaleko od Pána a preto môže hocikedy poblúdiť a zlyhať. Vidíme, že aj Písmo Sv. pozná také prípady, kde určitý človek uveril v Krista, ale odpadol od neho (apoštol Judáš, Demas, kováč Alexander).
Na druhej strane je potrebné upozorniť, že aj opačný extrém je blud: Žiť tak, ako by sme v nič nemohli dúfať. Ako by posmrtný údel bol výsledkom akejsi Božskej rulety. „Lebo v nádeji sme spasení” (Rim 8,24). Blud je žiť bez očakávania blaženej nádeje. A tento blud sa týka mnohých kresťanov katolíkov. V liste Filipanom píše sv. Pavol: „s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.” Sú určité znaky, ktoré ukazujú či ideme po ceste spásy. Sú to znaky nového života, o ktorých nachádzame zmienku na viacerých miestach Písma. Takým reálnym znakom je ovocie Ducha Sv.: „Láska, radosť, pokoj“.
Sme podobní ľudom, ktorí v predpredaji kúpili lístky na predstavenie a ich povinnosť je dodržať čas predstavenia a prísť. Je to iná situácia, ako ísť do kina a nemať ešte lístky. Asi takto nejako by sme mohli vyjadriť našu istotu spásy. Ak sme uverili v Krista, ak sme ho vierou prijali, ak sme sa dali pokrstiť, ak sme sa mu úplne odovzdali a snažíme sa žiť Božie Slovo a kráčať v moci Ducha Sv., vtedy máme očakávať, splnenie blaženej nádeje. Niečo iné je „istota viery“ a niečo iné je, „istota vytrvania v milosti až do konca.”
Našou odpoveďou na Slovo Božie, ktoré je nám adresované, musí byť pevná, neochvejná viera. Len takáto viera dáva životnú radosť, vedomie oslobodenia, dáva nám elán a uschopňuje k svedectvu. Svedectvo človeka neistého a nepevného nieje žiadnym svedectvom. Preto tiež málo kresťanov vydáva svedectvo, lebo nie sú si istí svojou vierou. Vieme, že je veľkou túžbou Pána Ježiša, aby sme o ňom vydávali svedectvo. Chápeme, že problém evanjelizácie je v istote viery. Len keď mám istotu viery, budem zápasiť o Spásu.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je zo Spásou a nami: „Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a lestiam zlého ducha… Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdca nahlodá akoby hrdzou, ak nebude slzami ihneď vyhladené.” Chcem len povedať, že sv. František pozná čosi, čo nazýva „radosť zo Spásy”, a to je zážitok Božej blízkosti v modlitbe. (Františkánske pramene)