Vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera. Keby bolo Bohom stanovené, že touto bránou je nevinnosť, alebo nejaká iná cnosť, mohli by sme namietnuť: „To nie je pre mňa, pretože nemám túto požadovanú cnosť.“ Nám však je ohlasované: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“.
Zaťažení západným myslením často chápeme vieru iba ako určitý rozumový úsudok o existencii Boha. Dá sa hovoriť o akejsi filozofickej viere, ktorú by sme mohli vyjadriť takto: „Skúmal som prírodné vedy a došiel som k záveru, že niečo musí byť nad nami.“ Stopy Boha v prírode nás vedú k presvedčeniu o existencii Boha. Viera v Boha je predovšetkým vierou v Rozumný a Vedomý základ všetkého. Na začiatku nestojí materiálny a nevedomý chaos ale Vrcholne Rozumné a Osobné, dokonca môžeme povedať Nadosobné, Vedomé Bytie. Často máme akúsi teologickú vieru, ktorú vyjadríme vyznaním teologických právd (v Kréde), ale viera je čosi oveľa širšia.
Viera je osobné, bytostné priľnutie celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Viera vyžaduje, aby človek rozumom i vôľou prijal Zjavenie, ktoré Boh uskutočnil svojimi činmi a svojimi slovami. „Veriť“ sa preto vzťahuje k dvom skutočnostiam: k osobe ak pravde: k pravde kvôli dôvere, ktorú má človek k osobe, ktorá ju dosvedčuje.
Katolícka náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viera sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o procese viery by sme mohli vyjadriť takto: „Boh niečo povedal. To, čo povedal, je predmetom viery. Boh je Svätý, preto neklame, je Vševediaci, preto sa nemýli. Pokiaľ vieme o niečom, že to povedal Boh, tak náš postoj voči tomu sa môže prejaviť iba vierou, ktorá nepripúšťa pochybnosť. Keby sme pripustili pochybnosť, odmietli by sme autoritu Boha. V tomto zmysle je pochybnosť hriechom, lebo pochybujeme, či Boh svoje Slovo dodrží. Samozrejme môžu existovať pochybnosti iného druhu: „Či to naozaj Boh povedal? Či som tomu dobre rozumel?“
Vidíme teda, že základom kresťanského života je viera, ktorá si je istá tým, čomu verí. Taká viera je Božím darom, ktorý si môžeme vyprosiť od Boha v modlitbe. Ak sa o takú vieru oprieme, staneme sa slobodnými od nálad a citov a tak sa nám podarí uniknúť rôznym krízam, ktoré pochádzajú práve z nášho citového života. Svoj duchovný život začneme budovať na istote Božieho Slova. Božie Slovo nám umožňuje sa už teraz a tu pozerať na svet Božími očami.
Tento prístup môžeme uplatniť, keď uvažujeme nad blahoslavenstvami. Blahoslavenstvá prevracajú hodnotenie reality. Musíme si uvedomiť, že ten, kto ich vyhlasuje, je Syn Boží a nehlása nejakú neistú teóriu o posune hodnôt v posmrtnom živote, ale učí s istotou to, čo vidí u Otca. Blahoslavenstvá len vtedy môžu v našom živote priniesť úrodu, keď ich prijmeme s istotou viery nie ako ľudskú domnienku ale ako Slovo Boha. Vierou si môžeme aj my prisvojiť tento Boží pohľad a v nádeji sa tešiť tam, kde svet nachádza len dôvod k plaču.
Slovo „viera“ v jazyku, ktorým hovoril Ježiš, má aj taký význam, ako „nechať sa viesť“, „nechať sa riadiť“. Evanjelium hovorí o zrieknutí sa seba vlastnení, darovaní sa Kristovi. Je to opačný postoj, aký zaujal Adam v Raji, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba. Základný hriech Adamov bol v tom, že prestal dôverovať Bohu, že uveril satanovi, ktorý znesvätil Božie meno. Naša základná spravodlivosť začína práve tam, kde Boha prestávame podozrievať zo zla. O Abrahámovi počujeme: „uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť“.
Naše pochybnosti sa zvyčajne netýkajú právd viery. Pochybnosti sa objavujú v momente, keď máme dať odpoveď na otázku: „Veríš tomu, že ťa Boh skutočne miluje, a tak veľmi ťa miluje, že sa za teba obetoval a že ti je v každej chvíli ochotný odpustiť hriechy, keď sa k nemu s ľútosťou obrátiš?“ Môžeme si túto základnú otázku položiť aj iným spôsobom: „Veríš v Boha – Lásku?“
Hlavným problémom viery je uveriť v Božiu Lásku k sebe samému, uveriť v Božiu Lásku ku všetkým ľuďom, v Lásku, ktorá spôsobila, že sa Boh pre nás obetoval a spojil sa s ľudskou prirodzenosťou. Sv. Ján apoštol píše vo svojom liste: „A my, čo sme uverili, poznali sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“ (1Jn 4,16 slovenský preklad). Božia láska je ako všadeprítomný vzduch okolo nás. Jeho blahodarný účinok nepocítime, pokiaľ sa nenadýchneme. Ale nádych predpokladá otvorenosť. Viera to je otvorenosť duše, to je nádych Božej lásky. Sv. Anton Paduánskeho hovorí, že Láska je dušou viery. Boh je láska a základná odpoveď na Lásku je viera, uveriť v Lásku. Kým v ňu neuveríme, nebudeme sa môcť z nej tešiť. Tak to platí medzi ľuďmi a takto to platí aj medzi dušou a Bohom. Viera je ako otvorená náruč duše, bez ktorej nie je možné prežiť priblíženie Boha. Bez viery nie je prijatie a bez prijatia neexistuje objatie a zakúšanie.
Avšak v kresťanskej viere ide ešte o väčšiu otvorenosť ako schopnosť uveriť Slovu. Ide o bytostnú otvorenosť voči Božiemu Duchu. Ide o to, stať sa priechodným, priestupným pre Boha. Prijať do sebe Kristovu plnosť. Ide o vieru ako o privlastnenie si. Tak to píše sv. Pavol v liste Korinťanom: „Kristus sa podľa vôle Boha stal našou múdrosťou a spravodlivosťou, posvätením a vykúpením.“ (1Kor 1,30). Kto vierou neprijme Božie Slovo, nemôže prijať ani Ducha Svätého. Svätosť je Božia vlastnosť, človek môže mať na nej účasť, len keď sa otvorí Bohu ako Slovu a Duchu.
V evanjeliu podľa sv. Jána v 10. kapitole Pán Ježiš vyhlasuje: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.“ Tento výrok hovorí o Spáse, dokonca môžeme povedať o istote Spásy. V tejto súvislosti je potrebné objasniť problém vyvolávajúci spory katolíckej a niektorých protestantských cirkví, a to problém istoty Spásy. Niekedy sa stretneme u niektorých protestantských cirkví s otázkou, ktorá pre nás katolíkov znie veľmi zvláštne: „Si už spasený?“ Aj sv. Pavol akoby nahrával tomuto tvrdeniu: „Milosťou, ste spasení a nie zo skutkov.“
Karel Rahner vo svojom „Teologickom slovníku“ píše: „Istota spásy je pojem reformačnej teológie a označuje natoľko pevnú vieru v ospravedlnenie, že táto viera už nepripúšťa žiadnu pochybnosť o konečnej Spáse človeka. Istotu Spásy tohto druhu označuje katolícka teológia ako absolútnu istotu spásy. Takto chápaná istota spásy bola zamietnutá Tridentským koncilom, pretože kresťanovi síce na jednej strane nie je dovolené v žiadnom prípade a teda absolútne pochybovať o tom, čo naozaj Boh v Ježišovi Kristovi uskutočnil, a o všeobecnej spasiteľnej Božej vôli, z druhej strany to však nevylučuje pochybnosť o vlastnom stave spásy.“
Príčinou sporov je nepresné rozlišovanie pojmov: „Istota viery, istota Spásy z Božej a z ľudskej strany a milosť vytrvania dokonca!“ Keď chceme hovoriť o Spáse, musíme rozlišovať: istota je v tom, že Boh chce spasiť všetkých ľudí, istota je v tom, čo Boh skrze Krista pre nás urobil. Ježiš predsa na kríži záväzne vyhlasuje, že dielo Spásy človeka „Je dokonané!“. Neistota je jedine z našej strany. Sv. Augustín tvrdí: „Ten, ktorý ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba.“
Boh chce, aby sme ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou vošli do skutočnosti Spásy, aby sme vedome a dobrovoľne prijali to, čo nám On ponúka. Môžeme to urobiť v každej chvíli. Boh totiž nikdy neodvoláva svoje Slovo. Preto teológia sviatosti potvrdzuje, že sviatosti pôsobí „ex opere operato“, to znamená, že nepôsobia mocou ľudskej zásluhy a ľudského úsilia zo strany vysluhovateľa, ale mocou samotného spasiteľného diela Kristovho, ktoré sa aktualizuje vo sviatostiach. Od nás Boh očakáva vedomý a slobodný čin viery. Toto Božie očakávanie môžeme splniť vďaka Duchu Svätému, ktorý v nás pôsobí, skrze našu slobodnú vôľu.
Teda ak stojíme pred Bohom a jeho Slovom a sme povolaní k viere v nich, tak našou odpoveďou môže byť jedine neochvejná viera, ktorá si je istá. Pán Ježiš hovorí: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený!“ Keby sa nás v tejto súvislosti sám Ježiš spýtal tak, ako sa kedysi spýtal Lazarovej sestry: „Kto verí vo mňa, nezomrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11,25-26), čo mám vtedy odpovedať? Možno je len jedna správna odpoveď: „Verím!“ Si si istý svojou vierou? Nemôžem inak odpovedať ako: „Som si istý?“ „Si si istý svojou Spásou?“ V tejto súvislosti – samozrejme! Teda aby som to správne sformuloval: „Ak pôjdem cestou, ktorou je Ježiš, budem spasený!“
Z Božej strany je Spása istá, ako možnosť a ako prísľub, ale z ľudskej strany je možné zlyhanie. Nemyslím teraz na morálne zlyhanie ako prejav slabosti človeka voči hriechu, ktorý v ňom prebýva, ale myslím na zlyhanie ako odpad od viery, ako odchod z odovzdanosti. Toto je problém „vytrvalosti do konca“. Pán Ježiš predsa na inom mieste hovorí: „Kto vytrvá do konca, ten bude spasený!“ Tu je ťažisko sporu medzi nami a protestantmi. Spása v Božom svete je skutočnosťou, my ju však musíme dovoliť v sebe uskutočniť a musíme v tom vytrvať až do konca pozemského života. Niektorí protestanti sa dopúšťajú chyby, keď opovážlivo hovoria: „Už som spasený“. Ešte žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána a preto môžu zlyhať. Vidíme, že aj Písmo pozná také prípady, keď ktosi uveril v Krista, ale odpadol od neho: apoštol Judáš, Demas, kováč Alexander.
Chcem však upozorniť, že aj opačný extrém je blud a s tým sa stretávame skôr v našom katolíckom prostredí. Často sa stáva, že ľudia, ktorí denne chodia do kostola, počúvajú a veria Božiemu Slovu a snažia sa ho aj žiť, často žijú tak, ako by v nič nemohli dúfať. Napr. starenka, ktorá sa celý život snažila žiť kresťansky, mi povedala, že nevie, či bude spasená alebo zatratená. A to nie je správna odpoveď. Sv. Pavol učí, že „v nádeji sme spasení“ (Rim 8,24). Blud je žiť bez očakávania blaženej nádeje, ako to nakoniec v každej sv. omšu vyznávame: „Očakávam splnenie blaženej nádeje!“ V liste Filipanom píše sv. Pavol: „S bázňou a chvením pracujte na svojej Spáse.“ Existujú určité znaky, ktoré ukazujú či ideme po ceste Spásy. Sú to znaky nového života, o ktorých nachádzame zmienku na viacerých miestach Písma. Reálnym znakom je ovocie Ducha Sv.: „Láska, radosť, pokoj…“.
Nachádzame sa v podobnej situácii, ako človek, ktorý v predpredaji kúpil lístky do divadla a teda musí len dodržať čas predstavenia a prísť. Je to iná situácia, než ísť do divadla a nemať ešte lístky. Keď mám viac lístkov vo vrecku, môžem veselo a odvážne pozývať druhých na predstavenie. Ak ich ešte nemám, bola by to trúfalosť a mohlo by to skončiť fiaskom. Asi takto by sme mohli vyjadriť našu istotu spásy. Keď sme uverili v Krista a dali sme sa pokrstiť, keď sme ho vierou prijali a sme sa mu úplne odovzdali a snažíme sa žiť v moci Ducha Svätého Božie Slovo, vtedy máme očakávať, splnenie blaženej nádeje. Podobne ako človek, ktorý má lístky, môžeme a máme pozývať druhých k Spáse.
Na záver ešte jeden výrok sv. Františka, ktorý nám pomôže pochopiť, ako to je zo Spásou a nami: „Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a ľsťou zlého ducha. Hovoril totiž: „Diabol najviac jasá, keď môže Božiemu služobníkovi vytrhnúť radosť ducha. Nosí so sebou prach a podľa ľubovôle ho hádže do záhybov svedomia, aby pošpinil čistotu svedomia a rýdzosť života. Pokiaľ je však srdce naplnené duchovnou radosťou, márne strieka had svoj jed. Zlí duchovia nezmôžu nič proti Kristovmu služobníkovi, keď ho zastihnú plného svätej radostnosti. Pokiaľ je však myseľ malátna, bez útechy a smutná, ľahko sa stane korisťou smútku alebo márnych radovánok.
Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovával si pomazanie ducha aj olej radosti. Starostlivo sa vystríhal skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Len čo spozoroval, že sa vkráda do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovoril totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale vtedy sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zase vráti radosť zo Spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, trudnomyseľnosti, zakorení sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdce nahlodá akoby hrdzou, pokiaľ nebude slzami ihneď vyhladené.“ (Fr. Pramene str. 244/125) Chcem len dodať, že sv. František pozná čosi ako „radosť zo Spásy“ a to je zážitok Božej blízkosti, ktorý človek môže prežiť v modlitbe.