Anglický spisovateľ C. S. Lewis podrobne analyzuje taktiku diabla (kniha: „Rady skúseného diabla“ vydalo nakladateľstvo Zvon). Sv. Pavol to výstižne zhrňuje jednou vetou: „Satan na seba bráva podobu anjela svetla.“ Jeden moderný exegéta si kladie otázku, či tu apoštol nenaráža na apokryf „Život Adamov“, podla ktorého sa satan zjavil Eve, keď ju pokúšal druhý krát, ako anjel svetla. Je to možné. Pre svätého Pavla je dôležité mať na zreteli, že zlý je natoľko obratný, že na seba môže zobrať i podobu dobra. Keď démoni chcú šíriť nejaký blud, zahalia ho čiastočnou pravdou, a ta ho urobí prijateľným. Keď nás navádzajú na hriech, oblečú ho do rúcha čnosti. Človek sa nechá lapiť na návnadu a podľahne pokušeniu. Tak rozum zabŕdne do bludov, ktoré vyzerajú ako pravda.“
Pôsobenie démonov nemožno zovšeobecňovať ani abstrahovať. Prevádzajú vždy výlučne individuálnu politiku. Svoju taktiku prispôsobujú každému jednotlivému prípadu. Svojich obetí sa zmocňujú tak, že pôsobia na ich slabé stránky alebo na to, čo je stredom ľudského záujmu. Šikovne a obratne, ako im je to vlastné, smerujú postupne krok za krokom ku svojmu cieľu. Satan sa obyčajne neuchyľuje k mimoriadnym postupom, ako je napríklad posadlosť, utkvelé predstavy alebo zjavenia, ako to poznáme zo života niektorých svätých. Uspokojuje sa s tým, že s mimoriadnou vynaliezavosťou využíva takých bežných prostriedkov, ako sú napríklad obrazové predstavy. Jeho umenie nimi manipulovať je vskutku diabolské:
„Pred jeho vychytralosťou kapituluje aj najväčší ľudský génius. V opevnení ľudskej duše existuje toľko trhlín, ktorými sa do nej môže vlúdiť náklonnosť ku zlému. V prvom rade je to predstavivosť, ktorú démon podnecuje a zároveň znekludňuje predstavami, ktoré lichotia sebaláske. Významného spojenca tiež nachádza v našej náklonnosti ku snívaniu, ktoré pohlcuje pozornosť, ktorú by sme mali venovať realite. Na tomto mieste je vhodné, znovu si uvedomiť, že práve televízia vypĺňa túto túžbu po snívaní. Snívať je dobré, ale keď je nato vhodný čas, ale nie snívať s otvorenými očami za bieleho dňa pred obrazovkou. Prostredníctvom predstavivosti pôsobí démon na rozum a sťažuje mu uvažovanie, pretože ho zaťahuje vášňami.“
V knihe Job 40-41 sa píše o dvoch netvoroch – behemotovi a leviatanovi – ktorí svojou silou prekonávajú všetky zvieratá. Spolu s ostatnými cirkevnými otcami vidí sv. Tomáš Akvínsky v tejto fyzickej prevahe obraz prevahy satana nad človekom, ktorý je odkázaný len na svoj prirodzený rozum, a tak nie je schopný prehliadnuť a zmariť satanové úskoky, ktoré ho vedú ku zlu. Pes zápasiaci s nosorožcom – to je obraz človeka, ktorý si myslí, že sa môže chytrosťou merať so satanom.
Majster Ján Tauler, nemecký mystik zo 14. st., upozorňuje na to, čo všetko démon podniká, aby zabránil duchovnému rastu zbožných duší: „Démoni prichádzajú a využívajú všetkých ľstí, ktoré poznajú…. Zlomyseľnosť, ktorá neustále ich dielo sprevádza, je až neuveriteľná a človek by si mal dávať neustále pozor na diablovu mazanosť, ktorá ho vytrvalo a neustále ohrozuje zo všetkých strán. Démoni si pritom počínajú tak nenápadne a obratne, že si dokážu poslúžiť i prostriedkami, ktoré sa javia ako dobré. Väčšinou sa snažia rozptýliť človeka, a keď už toho v tomto ohľade viac urobiť nemôžu, ukolísajú ho zdaním, že je všetko v poriadku, dovolia mu, aby jednal takým spôsobom, ktorý sa mu zdá byť správny a vsugerujú mu pocit, že je na tom dobre, že by sa s tým mal uspokojiť a že by mal prestať hľadať inde. Je to veľmi znekludňujúce pokušenie, dnes viac než predtým, pretože ako hovorí sv. Bernard: „Zastaviť sa na ceste k Bohu znamená, cúvať späť.“
V akej situácii sa nachádzajú srdcia, ktoré žijú pre tento svet, keď vravia: „Robíme práve toľko dobrých vecí ako ten, či onen: to nám stačí, nechceme na tom byť lepšie než oni: nechceme sa vzdať svojich zvyklostí.“ Znepokojovať a rozptyľovať ducha, dosiahnuť sebauspokojenie a stáť sa ľahostajným ku svojmu duchovnému rastu – to sú hlavné taktické zámery démonov, vo vzťahu ku kňazom, rehoľníkom a skutočne zbožným kresťanom.
Sv. Vincent de Paul, vedený podobnými pohnútkami, upozorňuje Dcéry kresťanskej lásky, že démon urputne a obratne útočí na jednú z opôr duchovného života na modlitbu a zvlášť na modlitbu rannú, ktorá má prežiariť vierou a láskou činnosť celého prichádzajúceho dňa: „Diabol robí všetko možné, aby nám zabránil sa modliť, lebo dobre vie, že keď sa mu podarí naplniť nášho ducha frivolnými myšlienkami hneď na počiatku dňa, bude mu patriť celý deň.“
Upozornenia sv. Vincenta, ktorý bol velikánom v oblasti služby blížnemu, nachádzajú ohlas v úvahách sv. Jána z Kríža, ktorý bol zas mimoriadnym zjavom v oblasti kontemplácie. Tento popisuje v dielách „Horúci plameň lásky“ a „Duchovné chválospevy“, usilovnú snahu démonov odvrátiť duše od kontemplácie. Tá tvrdošijnosť až udivuje. S prekvapením vidíme, ako vysokú mienku má satan o kontemplácii a za jak závažný prípad ju považuje“, doplňuje jeden komentátor Jánovo dielo: „Satan sa domnieva, že je pre neho veľký zisk, keď aspoň trochu naruší tok modlitby v niektorej rozjímavej duši, že je to omnoho viac, než keby spôsobil väčšie škody iným ľudom, ktorí by neboli na takej duchovnej výške. Dokonca je toho názoru, že je to pre neho omnoho väčšia výhra, než keby nechal upadnúť do ťažkých hriechov mnoho duší: tie totiž môžu stratiť málo alebo vôbec nič, zatiaľčo rozjímavá duša vlastní veľký a vzácny kapitál, podobne ako je strata rýdzeho zla, i keď sa udeje v menšom množstve väčšou škodou, než strata väčšieho množstva obyčajného kovu.“
Podobne ohromený zostane čitateľ evanjelia, keď narazí na úryvky, ktoré popisujú strety Spasiteľa s démonickými silami: „Keď sa Ježiš objavuje medzi ľuďmi, každý z jeho krokov je sprevádzaný revom nečistých duchov, ktorí prebývajú v telách a dušiach posadnutých, pretože démoni dobre vedia, že svätý Boží, ktorý sa zjavuje, ich rozdrví.“ Ak vezmeme skutočne vážne Lk 4,6 a mnohé výroky samotného Ježiša, a nesmieme zabudnúť na sv. Pavla a sv. Jána, sme nútení veriť, že satanova moc nad svetom je omnoho rozsiahlejšia a hlbšia, než sa obecne pripúšťa.“ (P. Christmann)
Jeden presvedčivý doklad tohoto názoru, ktorý sa objavuje v liturgii cirkvi. Keď chce cirkev požehnať akejkoľvek bytosti alebo veci, vždy začne tým, že ich až do poslednej chvíli pokladá sa sídlo démona a že prvým jej poslaním je zbaviť ich tohoto démona a vyhnať ho z nich. Modlí sa za to, aby Boh vyhnal diabla zo všetkých priestorov telesných i duševných, aby tak bol človek posvätený za Boží chrám. Podobne sa deje pri svätení akejkoľvek matérie.
Tým nám naznačuje, že ako pokračovateľka a zavŕšiteľka Kristovho diela tu na zemi má tu podstatnú úlohu, že musí prevziať späť to vlastníctvo, ktoré vybojoval a z ktorého vyhnal všetko nečisté. Ide o to, aby časť po časti, po jednotlivých osobách vydobyla späť tento svet, v ktorom si diabol a jeho prisluhovači mohli prisvojiť takmer božskú vládu vďaka ľudskému hriechu a modlárstvu, a aby nakoniec tieto nečisté sily zo sveta odstránila. Cirkev postupuje vpred ako vojsko zoradené do bojového šíku.
Takú má – vo svetle Zjavenia – diabol moc nad svetom a tak môže ovplyvňovať každého zvlášť. Je to neslýchaná moc, o ktorej si nedokážeme urobiť predstavu, pretože o podstate netelesných bytosti nevieme skoro nič. Je to moc, ktorej šírku by ľudia vôbec nemohli s istotou poznať, keby im jej tajomstvo neodhalil sám Boh. Je to moc, ktorej existenciu je potrebné potvrdiť aj preto, že sa dnes o nej, ako sa zdá, spiklenecky mlčí, a to aj medzi kresťanmi.
Duchovní autori na to ostatne už upozornili: Jedným z najveľkolepejších víťazstiev diabla je to, že sa mu podarilo uspať bdelosť veriacich a vôbec ľudí a donútiť ich, aby zabudli na jeho existenciu a vplyv. Satan môže konať o to nerušenejšie, že ho veľké množstvo kresťanov nepozná alebo neverí v jeho existenciu. Je to nezmieriteľný nepriateľ, na ktorého záludnú prítomnosť po našom boku príliš často zabúdame.
Asistenciu a pomoc anjelov potrebujeme nielen kvôli zraneniu, ktoré nám spôsobil dedičný hriech, ale tiež kvôli tejto úskočnej prítomnosti démonov. Každý muž, každá žena, každé dieťa, každý mladý dospievajúci človek je predmetom starostlivosti svojho anjela strážcu, ale tak isto je predmetom neustálych úskokov a útokov zo strany démonov.
Ak prevedieme tieto skutočnosti viery z individuálnej roviny do roviny sociálnej a ak budeme o týchto pravdách rozjímať v dimenziách celého sveta, porozumieme niektorým na prvý pohľad prekvapivým tvrdeniam cirkevných otcov a duchovných učiteľov. Neboli to žiadny blúznivci, ale realisti, keď – ako napr. sv. Ambróz – tvrdili, že „Zem i vzduch sú plné anjelov i démonov.“ Jedna sa tu síce o prítomnosť duchovnú, ale nie preto menej reálnu.