Blahoslavení čistého srdce, lebo oni budú vidieť Boha. Skutočne čisté srdce majú ti, kto sa zhora dívajú na veci pozemské, vyhľadávajú nebeské a čistí v srdci i na duchu sa neprestávajú klaňať Pánu, živému a pravému Bohu, a hľadieť na neho. (Nap 16)
Aký postup, pohľad alebo intuícia nás môže priviesť ku skúsenostnému poznaniu Boha? Tak stojí otázka, na ktorej chce František svojím komentárom k blahoslavenstvu čistého srdce odpovedať.
Človek sa k Bohu nepribližuje zrakom, ale srdcom. Srdce v slovníku biblie, a teda i Františkovom, znamená jednotiace centrum ľudské osoby, jej najhlbšiu hlbinu, stred, ktorý ju zakladá a hýbe ňou. František ku slovu srdce pripája, ako je u neho obvyklé, slovo duch, a teda vedľa istej o sebe slepej dynamiky stavia svetlo poznania, „chápavosť srdca“. S Bohom sa teda stretáva len srdce osvietené poznaním.
Toto srdce musí byť čisté. Prvá a celkom spontánna interpretácia pojmu čistý by bola: bez poškvrny, bez stopy špiny. Lenže okrem toho, že taká požiadavka je v tomto živote nerealizovateľná — čie srdce je bez poškvrny? —‚ a teda by mohla viesť k beznádeji, nie je to biblický ani františkovsky zmysel slova čistý. Ako vysvetľuje text Napomenutia, čisté srdce je srdce oprostené od povrchnosti a sústredené na to, čo je podstatné a pravé. Mať čisté srdce znamená:
Zhora sa dívať na veci pozemské,
vyhľadávať nebeské,
neprestavať sa klaňať Pánovi a hľadieť na neho.
Pre Františka to zahrnuje istý postoj voči realite. Tá má dve zložky: pozemskú, teda bezprostrednú, vnímateľnú, a nebeskú — inosvetnú, „zhora“, samu o sebe neprístupnú zmyslom. To, čo je pozemské, čiže empirická, pragmatická stránka veci, má byť pozorované inak: zhora, z odstupu. Vidieť veci pozemské inak znamená vnímať ich jednak ako relatívne (to aby sme do nich nevkladali celé svoje srdce), jednak ako priehľadné, aby sme skrze ne videli do sveta za nimi, do hlbín každej z nich. Nebeská zložka je onen rozmer tajomstva, ktorý je vo všetkom a ktorého absolútnym stredom je sám Boh.
Ak sa máme na bezprostrednú realitu dívať zhora, akoby mimochodom, pohľadom mieriacim hlbšie, musíme hľadať, ustavične striehnuť, stále číhať na to, čo sa necháva vidieť v hlbine všetkého, alebo skôr nad všetkým: na Boha. A to nie je neživotný pojem alebo klamná modla, ale Pán živý a pravý.
Stretnutie s tajomstvom živého a pravého Boha skrze inak nazerané pozemské skutočnosti a neustále pátranie po nebeských sa uskutočňuje v adorácii a vo videní: neprestávajú sa klaňať Pánovi a hľadieť na neho. Prvotné nie je videnie (oko), ale adorácia. A ta je vecou srdca. Adorácia znamená ohromenie, unesenie, ktoré sa človeka zmocní, keď sa blíži k nedostupnému tajomstvu, a ktoré prejde vo vnútorné a vonkajšie padnutie na tvár. Táto adorácia srdcom je viac-menej sprevádzaná videním. Toto slovo v janovskom jazyku, v ktorom bol František doma, označuje vieru a skúsenostné poznanie.
Františkov krátky komentár k blahoslavenstvu čistých sŕdc teda zhustene popisuje, na čom stoji a ako vypadá objavovanie Boha a približovanie sa k nemu. Zjednotené a zacielené srdce hľadá skrze všetko pozemské i nebeské to, čo je jediným predmetom jeho tuby, adorácie a zrenia: živého Boha. Také srdce František označuje ako čisté. Nie je to srdce zbavené všetkej špiny, ale srdce, ktoré zabudlo na svoje hriechy i na svoje cnosti, vyšlo zo seba a vydalo sa hľadať Toho, ktorý je prítomný všade a nikde.
Po tomto kvázi schematickom popise počínania čistého srdce porozjímajme o plamennej výzve, s ktorou sa František obracia ku svojím bratom i ku všetkým ľuďom vôbec a úpenlivo ich prosí, aby nezabúdali na to podstatné: mať srdce obrátené k Bohu.
Majme sa teda všetci bedlivo na pozore…
aby sme kvôli nejakej mzde, práci či službe
nestratili svojho ducha a svoje srdce alebo ich neodvrátili od Pána.
Prosím naopak vo svätej láske, ktorou je Boh, všetkých…,
aby odsunuli všetky prekážky a nechali stranou všetky zaneprázdnenia a starosti, aby tak najlepším možným spôsobom, s čistým srdcom i duchom slúžili Pánu Bohu, jeho milovali, ctili ho a klaňali sa mu,
lebo to on hľadá nado všetko.
Áno, čiňme vždy v sebe obydlie a domov jemu, ktorý je všemohúci Boh, Otec, Syn a Duch svätý..(NReg 22,25—27)
Človek sa nemôže Bohu klaňať ani ho vidieť inak než srdcom tužiacim, a už tým čistým. Ale to nejde samo. Človek zajatý v spletitej sieti svojich prác a starostí, nimi pútaný a rozptyľovaný, môže zabúdať na svoje konečné zamestnanie: zakúšať Boha a následne i inak vnímať svet.
Tuto otvorenosť, tuto poranenosť srdca nesmieme stratiť A nesmieme sa ani odvrátiť, smerovať inam než k Tomu, ktorý jediný ju môže vyliečiť. Život pred nás stavia mnoho veci, ktoré sú samé o sebe správne a dokonca nutné. Je normálne, že si človek vyrába na živobytie (mzda), a že preto pracuje. Preukazovať služby je vec povinnosti alebo bratské lásky. Ale nie je možné aby sa srdce kvôli týmto nevyhnuteľným a nutným činnostiam odvracalo od Boha, Konať ich musíme, pretože patria k životu, avšak tak, aby sa naše konečné zamestnanie nedostalo na vedľajšiu koľaj alebo nebolo udusené.
Iste, dokonalá vyváženosť nie je nikdy daná ani natrvalo získaná. Najrôznejšie ľudské zamestnania zaberajú podstatnou časť života a vyžadujú snahu, pozornosť a kompetentnosť. Vypätie a sústredenosť, ktoré sú s nimi spjaté, môžu zasiahnuť naše vnútro a učiniť ho nevšímavým k tomu, čo Boh hľadá nadovšetko. Riešenie napriek tomu nie je v potlačení alebo obmedzení bežných životných aktivít, ale v spôsobe, ako ich zvládať.
V mene toho, čo je najvyššie a najsvätejšie, vo svätej láske, ktorou je Boh, nás František prosí, aby sme odsunuli všetky prekážky a nechali stranou všetky zaneprázdnenia a starosti — skrátka, aby sme sa nedali zviesť a zaslepiť rozptýleniami. Neuvádza ani nenaznačuje žiadny prostriedok, ako to dosiahnuť. Vo Františkových očiach týmto prostriedkom iste nie je útek od prekážky, ale sústredenosť na cieľ. A cieľom je najlepším možným spôsobom slúžiť Pánu Bohu, jeho milovať, ctiť ho a klaňať sa mu. Pretože nie je daný žiadny konkrétny recept, otvára sa široký priestor pre osobnú iniciatívu a rozlišovanie: každý musí nájsť najlepší možný spôsob, podľa svojej skúsenosti, síl, vnútorného rytmu.
Cieľ je charakterizovaný štyrmi slovami, ktorých poradie nemusí byť náhodné: slúžiť, milovať, ctiť a klaňať sa. Služba je konkrétne plnenie požiadaviek evanjelia vo vzťahu k Bohu a k ľudom, vernosť prikázaniam v reálnom živote. Láska je v dojatom a zvratovom prijatí Božej lásky k človeku a v bázlivom naznačovaní našej vzájomnosti. Nasledujúce slová ctiť a klaňať sa tvoria pár, lebo patria do rovnakej kategórie: pred tajomstvom Boha nemôže človek — i keď unášaný láskou — činiť nič iného než zotrvať vo zvrchovanom rešpekte, adorujúcej bázni. A práve tento postoj celej bytosti — čistého srdca i čistého ducha — Boh hľadá nado všetko. Nehľadá len človek. I Boh je bytosť túžby a jeho túžba ho nesie k človeku. Napriek svojej samodostatočnosti a blaženosti nadovšetko hľadá spoločnosť človeka.
A do tejto neuveriteľnej blízkosti medzi Bohom a človekom nás uvádza posledná časť textu. Spája narážku na Janovo evanjelium (Jn 14,23): „prídeme k nemu a učiníme si u neho príbytok“ a na list Efezanom (2,22) stať sa pôsobením Ducha Božím príbytkom. Všetky popísané kroky; oslobodenie od starosti, úsilie slúžiť, milovať, klaňať sa, zjednotenie a očistenie srdca a ducha, ústia v tichý príchod Otca, Syna i Ducha svätého do človekovho srdca. To sa potom stáva domovom, príbytkom. A toto prebývanie jedného v druhom, „ako ty Otče, vo mne a ja v tebe, aby i oni byli v nás“ (Jn 17,21), je dokonca viac než manželstvo, v ktorom stále trvá bytie vedľa seba.
Bytie jedného vo vnútri druhého bez straty inakosti, to je najväčší sen každej lásky. V nevýslovnej plnosti sa uskutočňuje v Trojici a ako čistý dar sa ponúka tomu, kto sa čistým srdcom neprestáva klaňať Pánovi, živému a pravému Bohu, a hľadieť na neho.