B. ANTIRRHETICKÁ METÓDA
Vo svojom diele Antirrhetikon uvádza Evagrius veľký výber biblických výrokov, ktoré môže duchovný človek (mních) účinne používať v boji proti démon. Radí tieto výroky podla démonov do ôsmych skupín príslušných nerestí. Najprv vypočítava rôzne myšlienky, ktoré môžu démoni vnuknúť. Proti každej takéto myšlienke stavia konkrétne slovo z Písma. Najprv vždy analyzuje situáciu, v ktorej sa človek (mních) ocitá. Rozum teda najprv musí prehliadnuť situáciu, až potom majú byť so zapojením citu proti obťažujúcej myšlienke vyslovené slová z Písma. Evagrius od tejto metódy očakáva uzdravenie danej situácie.
Výrok z Písma nie je zvolený náhodne, ale je v ňom už zároveň obsiahnuté i víťazstvo nad sužujúcou myšlienkou. Slovo situáciu preniká, prekukne úklady démona a nesie v sebe víťazstvo, nie argumentačným vyvrátením pokušenia, ale tým, že proti ním človek postaví inú realitu. Ide tu zároveň o Slovo od Boha a On Sám v ňom teda bojuje po boku človeka proti démonom. Vo svojom slove sa konkretizuje ako ten, ktorý mi pomáha presne proti tomu nepriateľovi, ktorý ma momentálne sužuje. Antirrhetickú metódu doložíme niekoľkými príkladmi, kde snáď lepšie pochopíte o čo tu ide:
Ohľadom obžerstva Evagrius doporučuje: „Proti myšlienke, ktorá vo mne kvôli tvrdej chudobe môjho života budí zahorklosť: „Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba.“ (Ž 23,1) Proti zatrpknutosti vznikajúcej z potreby jedla a pitia je postavená iná skutočnosť: Boh, ktorý je mojím pastierom, sa sám stará, aby mi nič nechýbalo. Nejde tu o logické vyvrátenie pokušenia, ale o vetu, ktorej je treba najprv uveriť. Ak uverím v pravdivosť a skutočnosť tohoto výroku, ak ma zasiahne do srdca, keď ho prijmem s istotou viery, pokušenie je premožené a zatrpknutosť ustúpi radosti z Boha. Nejde o lacné riekanky, ktorými chceme zľahčiť tieseň, ale sú to slová, ktoré má človek plný hnevu vmiesť démonovi do tváre, slová, ku ktorým sa musí najprv sám prebojovať, aby im uveril a ukoval si z nich zbraň.
Proti démonovi smilstva je treba bojovať takto: „Proti nečistým myšlienkam, ktoré nás trvalo sužujú a často v nás prebúdzajú ohavné obrazy a zväzujú ducha túžbami hanebnej vášne: „Preč odo mňa všetci, ktorí páchate ničomnosti! Pán môj hlasitý plač počuje, Pán počuje moju prosbu, moju modlitbu Pán príjme.“ (Ž 6,9) Nečisté myšlienky človek zakusuje ako veľmi mocného nepriateľa, ktorému býva bezmocne vydaný všanc. Slovo, ktorým máme čeliť tomuto pokušeniu, neanalyzuje príčinu týchto myšlienok, ale premáha ho vierou v Božiu pomoc. Pretože i v pokušení je Boh prítomný, má človek dostatočnú motiváciu k boju, aby nepovolil svojmu pudu, ale aby prelomil jeho vládu.
Pud nemá byť pri tom usmrtený. Prostredníctvom boja proti nemu však má byť integrovaná jeho kladná sila. Boj sa potom odohráva ako zápas o silnejšiu motiváciu. Čo je mocnejšie ukojenie pudov alebo myšlienka na Božiu prítomnosť? Alebo koho viac milujem, seba alebo Boha? Pokiaľ sa človek upne na prítomného Boha, tiež sa pre Neho ako pre motiváciu svojho jednania rozhodne a jeho jednanie sa priblíži skutočnosti viac, než keby sa dal ovládať pudom.
Príklad pre neresť hrabivosti: „Proti myšlienke nepripúšťajúcej obdarovať niečím núdzneho brata, či požičať prosiacemu peniaze: „Ochotne mu otváraj svoju ruku a poskytni mu dostatočnú pôžičku podla toho, koľko vo svojom nedostatku potrebuje.“ (Dt 15,8) V tomto prípade čelí mních démonovi Božím prikázaním, ktoré ukladá jednať opačne, než ako démon nešeptáva. Démonom vnuknuté myšlienky sa javia ako rozumné. Vždy sa nájde dôvod, prečo druhému nič nedať. Mohol by nás predsa podviesť. Sami by sme mohli upadnúť do biedy. Proti podobným myšlienkam je kladená opačná požiadavka na tej istej úrovni: daj mu koľko chce. Požiadavka je chápaná ako Boží príkaz, ktorý je závažnejší než dôvody našepkávané démonom. Boží príkaz nie je bližšie zdôvodnený, nevyvracia démonovu argumentáciu, ale proste a jednoducho je daný.
Neustálym opakovaním sa Božie Slovo stane normou jednania. Božie Slovo sa stane vnútorným príkazom, nespochybniteľným motívom nášho jednania a pôsobí v nás silnejšie, než túžba po majetku, ktorá predtým skoro ako nepochybný motív určovala výrazne naše jednanie. Myslím si, že aj tu platí, že tento Dt zákonník sa dotýka vnútorného života židovského spoločenstva, ale už menej platí vo vzťahu k okolitému pohanskému svetu, kde nie je záruka zákonnosti.
Pri smútku uvádza Evagrius nasledujúcu situáciu: „Duši, ktorá prepadá hrôze a chveniu zo strachu pred démonmi a ktorá si myslí, že ju Boh opustil: „Ved Pán, tvoj Boh, je Boh milosrdný, nenechá ťa klesnúť a nepripustí tvoju skazu…“ (Dt 4,31) Dnešná psychiatria by situáciu opísala trošku ináč. Označila by ju ako depresiu doprevádzanú pocitmi opustenosti. Je však otázkou, či by dokázala ponúknuť účinnejšie liečebné prostriedky než Evagrius, ktorý odkazuje na bezpečné útočište v Bohu.
Všimnime si ešte inú radu: „Proti démonovi, ktorý mi neustále predhadzuje hriechy mojej mladosti: „Kto je v Kristovi, je nové stvorenie. Čo je staré, sa pominulo, hľa je tu nové.“ (2 Kor 5,17) Hovorí sa tu o zvládnutí minulosti. Psychiatria hľadá u väčšiny problémov a chorôb ich príčinu v minulosti. Ale sám vhľad do príčin ešte nikoho neuzdraví. Dokonca tu hrozí dvojaké nebezpečie: oživenie minulosti a z toho vyplývajúca aktivizácia bolesti a že si človek začne nahovárať, že nie je schopný normálne zvládať prítomnosť, nakoľko v minulosti utrpel taký a taký šok. Mnohým poslúži napríklad objav chybnej rodičovskej výchovy len k tomu, že začnú obviňovať svojich rodičov. Lenže toto nevedie k uzdraveniu. Skôr alebo neskôr pre dotyčného uderí hodina, v ktorej musí sám seba prijať, aj so svojou minulosťou. Akonáhle toto urobí, môže opustiť svoju minulosť a je oslobodený od jej bremena.
Slovo z listu sv. Pavla Korinťanom, ktoré na tomto mieste ponúka Evagrius, zvláda minulosť iným spôsobom. Hriechy mojej mladosti (či som ich spáchal sám, alebo boli na mne spáchané) nerozhodujú, rozhodujúca je nová skutočnosť v mojom vnútri, takisto reálna, ba ešte reálnejšia, než moja minulosť. Kristus sám je vo mne prítomný a môže ma premeniť – minulosť (spackaná mojou vinou alebo vinou druhého) už neplatí. Predsa problém večnosti je problém či budeme s Kristom alebo nie. A my už vieme, že sme s Kristom, keď sme mu otvorili svoj život. Moja minulosť nemá pred Bohom váhu, ak som sa otvoril Ježišovi. Padá zo mňa ako bremeno a já som volný pre budúcnosť.
Pri hneve uvádza Evagrius nasledujúcu radu: „Proti myšlienkam hnevu, ktoré nechcú pripustiť naše zmierenie s bratmi, ak nám nahovárajú všemožné rozumné dôvody proti zmiereniu (napr.: že by to bola hanba, že by bolo zmierenie uzavreté len zo strachu alebo z túžby po sláve – „Vypadalo by to, že sa bojíš. Len sa nerob peknými!“ (že by sme tým zapríčinili nový pád u toho, kto už ráz padol). Podobné zámienky sú len známkami diabolských techník démona, ktorý nechce, aby sa naša myseľ oslobodila od zloby, navrhuje tento výrok Písma: „Ak sa hneváte, nehrešte! Nenechávajte nad svojím hnevom zapadnúť slnko a nedávajte tak miesto diablovi!“ (Ef 4,26-27)
Potom Evagrius popisuje démonskú techniku, ktorú by sme dnes označili ako racionalizáciu. Rozum si vymýšľa najrôznejšie dôvody, prečo by sa to alebo ono nemuselo robiť. Človek pri tom vôbec nepozoruje, že jedná proti svojmu vnútornému hlasu, pobádajúcemu ho ku správnemu konaniu. Človek potom v sebe často pocíti rozštiepenie, ktoré sa stavia do cesty skutočnému šťastiu. Človek inštinktívne cíti, čo by mal robiť. Ale zo všetkých kútov pozbierané dôvody ho od jeho dobrého úmyslu odvrátia. Evagrius toto rozdvojenie likviduje ustálením jednoduchého pravidla, ktoré človek nemôže obísť: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom!“ Tieto apoštolové slová sú pre Evagria autoritou, ktorú žiadne rozumové dôvody nemôžu zrušiť a práve oni pomáhajú človeku prehliadnuť rafinovanú hru racionalizácie a tým ju prekonať.
Acedie sa týka nasledujúca rada: „Pre dušu, ktorá do seba v acedii vstrebáva beznádejné myšlienky o tom, ako je mníšsky život beznádejné ťažký a nevydržateľný: „Dúfaj v Pána, konaj dobro“ (Ž 37,3) Nárekov nad ťarchou vlastného života počujeme denne až mnoho. Evagrius na tomto mieste neutešuje, ale požaduje, aby sa človek vo všetkom spoliehal na Pána a robil, čo je správne. Tento výrok neustále opakovaný v rozrušenom srdci, má zachrániť človeka pred všetkou sebaľútosťou a má ho vyviesť zo sebaľútosti ku konaniu a dôvere, ktorá z celého srdca spolieha na Pána. Nejde tu ani o lacnú techniku ani o psychologický trik, ale o schopnosť brať vážne slovo Písma, teda slovo Boha, ktorý v ňom sám ručí za spoľahlivosť daného prísľubu.
V autogénnom tréningu sa v súčasnosti stále doporučujú dôveryplné výroky, ktoré si má človek nahovárať a ktoré podla praktických skúsenosti skutočne k istej dôvere vedú. Ale tu sa doporučuje opakovať niečo, čo presahuje ľudský rozmer. Božie Slovo. Od božskej sily modliaci sa človek očakáva uzdravenie. Boh sám vo svojom Slove pôsobí ako lekár. Božie Slovo však nemusí vždy vzbudzovať v nás útechu, môže nás aj zraniť, ale je to spasiteľné zranenie.
Proti pokušeniu, aby sme v dobe acedie, hľadali útechu u ľudí: „Moja duša sa utešiť nedá. Pripomínam si Boha a vzdychám.“ (Ž 77,3) Nenavrhuje sa tu teda žiadne riešenie momentálneho nepríjemného stavu acedie, človek (mních) je naopak nabádaný k tomu, aby tento stav vydržal, neutekal pred ním a dokázal v ňom rozpoznať skúsenosť s Bohom. Tým, že zmienenú skúsenosť nájde už v žalmoch, jeho vlastná situácia stráca ostrie údesu a ohrozenia. Čo sme dokázali prekuknúť, nie je už nebezpečné. V spoločenstve modlitebníkov v žalmoch možno situáciu ľahšie prekonať.
Človek (mních) sa už v tomto boji necíti osamotený, naopak zakusuje spoločenstvo s autorom žalmu ale aj so spolubratmi, ktorí sa žalm pravidelne modlievajú. Príklad zbožných SZ i spoločenstvo všetkých, ktorí kráčali v ich stopách, dáva jednotlivcovi silu ku zvládnutiu vlastnej situácie. Cíti sa byť vpletený do veľkého spoločenstva ľudí, ktorí s ním majú spoločné skúsenosti a o ktorých on vie, že bojovali a vydržali až do víťazstva alebo že práve teraz ešte zápasia.