Zlá a dobrá myšlienka
Len mimoriadne býva útecha alebo neútecha trvalá. Obyčajne sa striedajú. Napriek tomu môžeme povedať, že je to stav srdca, cit, ktorý na určitú dobu prevládne všetky ostatné. Je to čosi viac než púhy nápad, prianie, nechuť. O „stavoch srdca“ často hovoria východní kresťania. V polovici 5. st. Diadoch, biskup z Photike, výstižne charakterizuje neustále premeny ľudského srdca. Neuspokojil sa však s týmto všeobecným pozorovaním. Pokúsil sa o jemnú psychologickú analýzu, aby vysvetlil, ako takéto vnútorné stavy začínajú a ako sa vyvíjajú.
Neskorší autori, zvlášť tzv. hesychastického smeru, ju ešte viac zdokonalili, a tak vznikla náuka o piatich stupňoch, po ktorých myšlienka preniká do srdca. Vychádzajú zo zásady, ktorú stanovil už Origenes: „Prameň a začiatok každého hriechu sú zlé myšlienky.“ Podľa nich je srdce človeka rajom, dokiaľ do neho nevojde had. Je to „zasľúbená zem“, na ktorú však neustále útočia Filištínci svojimi strelami, tj. myšlienkami a nápadmi. Myšlienka však môže byt aj dobrá, a tá „počne čnosť“ (tá sa stane otcom čnosti).
V tejto súvislosti však autori hovoria prevažne o myšlienkach zlých. Nazývajú ich „telesné“, „diabolské“, „nečisté“ a pod.. Nemôžu pochádzať z pôvodnej prirodzenosti nášho srdca, pretože Boh ho stvoril ako dobré. A predsa v stave, v ktorom sa nachádzame po prvotnom hriechu, platí Slovo Kristovo: „Z vnútra totiž, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky…“ Je to dielo zlého ducha, ktorý si po prvotnom hriechu robí nárok na ľudskú bytosť. Pochádzajú od neho.
Nejde tu len o myšlienky, ale ide o myšlienky spojené s predstavami, ktoré nesú určitý emocionálny náboj a pokušenie ku hriechu. Sv. Maxim Vyznavač to objasňuje na príkladoch z denného života. Nie je zlá ani ľudská myseľ. Ani žena nie je zlom. Nie je teda nič špatné v prirodzenej myšlienke na ženu (muža). Avšak máme skúsenosť, že veľmi často sa k tomuto prirodzenému obrazu prípoji nečisté nutkanie k nízkemu skutku. Podobne ani peniaze nie sú zlom, a predsa sa pre niekoho stávajú kameňom úrazu.
Päť stupňov prenikania
Pretože zlé myšlienky prichádzajú zvonku a nie sú našim prirodzeným myslením, prenikajú do srdca len pozvoľne. Byzantský autori uvádzajú obyčajne päť stupňov. Prví sa menuje „sugescia“- „dotyk“. Je to prvý obraz predstavivosti, prvý nápad, prvý sklon. Lakomec uvidí peniaze a napadne ho: „Čo keby som si ich schoval.“ Podobne sa naskytne zmyselný obraz, myšlienka povýšenosti, lenivosti a iné. V tejto fázy sa ešte nerozhodujeme k ničomu, len konštatujeme, zisťujeme možnosť urobiť niečo zlé. To zlo sa ale predstavuje v lákavej forme.
Začiatočníci v duchovnom živote sa takýchto myšlienok ľakajú, spovedajú sa, že mali zlé myšlienky, a to aj pri modlitbe a v kostole. Sv. Antonín Pustovník svojho učeníka, ktorý si sťažoval na zlé myšlienky, zaviedol na strechu a rozkázal mu, aby rukou chytil vietor. „Keď nemôžeš chytiť vietor, tým menej dokážeš chytiť zlé myšlienky.“ Týmto spôsobom mu chcel názorne dokázať, že v týchto prvých nápadoch nie je ešte žiadna vina a že sa ich, dokiaľ žijeme, nezbavíme. Podobajú sa muchám, ktoré tým viac obťažujú, čim sa viacej oháňame.
Druhý stupeň je „rozhovor“. Pripomína nám to rozprávanie z Gn 3 o Eve a jej rozhovore s hadom. Ak necháme prvý nápad bez povšimnutia, odíde, ako prišiel. Človek sa však obyčajne nezdrží a začne o ňom uvažovať. Lakomec si napr. povie: „Ak si tie peniaze nechám, môžem ich uložiť na knižku.“ Potom si však povie, že by to nebolo čestné a bolo by nepríjemné, keby sa to vyjavilo. Potom začne uvažovať akým spôsobom by sa to dalo utajiť. K ničomu sa nerozhodne, ale táto otázka mu počas celého dňa neschádza z mysle. Podobne sa vedie rozhnevanému. Dlho sa zaoberá tým, ktorý mu ublížil. V predstavivosti ho bije, uráža, potom mu zasa odpúšťa, potom zasa vymýšľa, čo by mu urobil, a až po dlhej dobe na to zabudne. Aká je mravná vina v týchto vnútorných „rozhovoroch“? Ten, kto sa k ničomu zlému nerozhodol, ešte nehreší. Ale koľko času a duševnej energie, vnútorného pokoja stratil takouto nezmyselnou samovravou!
Tretí stupeň nazývajú „boj“. Myšlienka, ktorá sa po dlhom rozhovore usadila v srdci, už sa nedá ľahko vyhnať. Zmyselný človek, ktorý ma zamorenú obrazotvornosť nečistými predstavami, sa nemôže z nich vyslobodiť. Nemusí súhlasiť. Môže a musí vyjsť víťazne, ale stoji ho to veľkú námahu, musí bojovať. Vidíme, ako si nemúdro počínajú ľudia, ktorí do seba nasávajú všetko zlo z televízie alebo z časopisov. Diabol to všetko môže v nás hockedy aktivizovať.
Štvrtý stupeň sa nazýva „súhlas“. Kto prehral boj, rozhodne sa vyhovieť špatnému nápadu a pri najbližšej príležitosti ho uskutočniť. Tu ovšem záčina hriech v plnom a pravom slova zmysle, i keď zostane len vnútorný a neprejde neskoršie k vonkajšiemu skutku. Ide tu o to, čo morálka nazýva „hrešiť myšlienkami“.
Piati stupeň je „vášeň“. Kto podlieha často zlým myšlienkam, oslabuje postupne viac a viac svoj charakter. Vzniká náklonnosť ku zlému, ktorá býva niekedy tak silná, že sa jej dá odporovať len veľmi ťažko. Je to vášeň, ktorá človeka zotročuje.
Trošku iným spôsobom nám táto skúsenosť podáva samotné Božie Slovo v prípade z knihy proroka Daniela, keď hovori o Zuzane a o jej zvodcoch. Božie Slovo o nich hovori: „Starci ju každý deň videli vchádzať a prechádzať sa, i zahoreli žiadostivosťou k nej. Rozvrátili si myseľ, odvrátili si oči, že nevideli nebo, a nepripomenuli si spravodlivé rozsudky.“ V týchto vetách je veľmi výstižne opísané to, čo sa v nás deje, pri každom sledovaní nemravných programov, kníh a časopisov.
Žiadostivosť sa u človeka zapaľuje skrze zmyslové vnemy. Človek musí byť veľmi opatrný na každý vnem, ktorý do seba vpustí, pretože každý obraz, každé slovo, každý film, každá kniha nesie v sebe akýsi duchovný náboj toho ducha, ktorý tieto skutočnosti inšpiroval. Ak je to nemravný film a my sa necháme fascinovať zlom, vstupuje do nás nečistý duch, ktorý spôsobuje druhú fázu:
Rozvrátenie mysle. Hlavný prejav rozvrátenej mysle je v tom, že Božie Slovo prestane pre nás byt jedinou možnosťou nášho života. Strácame myseľ Kristovu. Rozvrátenie mysle je vlastne okamih, keď človek schádza z pozície viery a začína experiment s hriechom.
Ďalšiu fázu tvori „odvrátili oči, že nevideli nebo a nepamätali na spravodlivé súdy.“ Toto je vrchoľ Satanovho víťazstva, keď sa mu podari zakryť hľadisko večnosti, z ktorého by sme mali posudzovať všetky veci.
Bdelosť srdca
„Bdejte, buďte pevní vo viere, vzmužte sa, buďte statoční.“ Píše sv. Pavol v 1 Kor 16,13 Bdelý strážca dáva pozor, stráži, aby sa nikto cudzí nedostal do domu. Evagrius hovori o tom, že v zmysle duchovnom treba postaviť k bráne svojho srdca bdelú stráž. Tá nech nikdy nezažmúri oči, ale nech sa stále pýta myšlienok, ktoré prichádzajú: „Si naša, alebo cudzia?“ Vedomie piatich stupňov prenikania, ktoré sme si popísali, nám dáva pocit morálnej bezpečnosti.
Hriechu sa človek nedopúšťa hneď, ale až pri súhlase na štvrtom stupni. Vo fázy rozhovoru alebo boja ešte nehrešíme. Ale napriek tomu, môžeme utrpieť škodu. Stratili sme mnoho vzácneho času a duševnej energie rozhovorom, dohadovaním sa s myšlienkami, ktoré k ničomu dobrému nevedú. Šťastný a spokojný je človek, ktorý dokáže odraziť škodlivé nápady hneď pri prvej „sugescii“.
Evagrius napísal knihu Antirheticus (Návod k protirečeniu). Obsahuje mnoho výrokov z Písma, ktoré sú vhodné k tomu, aby sme si ich pripomínali pri pokušeniach a tak ich od seba odháňali. Tým istým spôsobom postupoval aj Ježiš, keď ho diabol pokúšal. Nápad prerušiť pôst odvrhol Kristus výrokom: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4). Pokušenie k modloslužbe odvrhol výrokom: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu slúžiť“ (Mt 4,10).
Takéto vhodné texty sa mnísi učili naspamäť, aby ich mali stále poruke, kedykoľvek ich znepokojí neužitočná myšlienka. Keď si nedokázali ani na ne spomenúť, užívali jednoducho meno JEŽIŠ, o ktorom svedčia, že účinne zaháňa všetkých démonov. Proti všetkému zlému pomáha Vzývanie Spasiteľa. Bdelé odrážanie zlých myšlienok nazývali tiež „duchovnou triezvosťou“ alebo „pozornosťou“.
Pravý ľudský skutok, či už je dobrý alebo zlý, začína až tam, kde sa dá hovoriť o uvedomelom a dobrovoľnom konaní. Čím viac sa umenšuje vedomie človeka, tým viac sa stáva obeťou obrazotvornosti, snov, tupých dojmov, spánku, letargie. I v škole závisí úspech učiteľa od toho, ako deti pozorne sledujú výuku. Modlitba, ktorá je definovaná ako snaha o povznesenie mysle k Bohu, je bez sústredenosti a pozornosti, nemysliteľná. Grécki kresťanskí spisovatelia radi hovoria v slovnej hračke: Pozornosť (gr. prosoche) je matkou modlitby (gr. proseuche).
Vo východnej liturgie spieva diakon pred najdôležitejšími úkonmi práve túto výzvu: „Prosoche“, „Dajme pozor“, „Vnímajme!“. Najjednoduchšia definícia pozornosti je „duševná prítomnosť“. Človek nepozorný číta knihu, ale duchom je kdesi ďaleko. Pozorný je duševne prítomný. To ovšem tiež môže byť v rôznych stupňoch. Dávame pozor sami na seba, dávame pozor na prácu, ktorú konáme, dávame pozor na ideál, podľa ktorého chceme žiť.
Nie je ľahké vysvetliť pozornosť z hľadiska psychologického. Obyčajne popisujú jej činnosť asi takto: je to schopnosť vedomia sústrediť sa na jeden z dojmov, ktoré na nás dorážajú z vonkajšieho i vnútorného sveta a ostatné odsunúť do podvedomia. Pozornosť je teda schopnosť dokázať si vybrať medzi mnohými dojmami. Podobá sa námorníkovi, ktorý dokáže svoj ďalekohľad dobre zaostriť na určitý bod. Jedine Boh dokáže byt absolútne pozorný na všetko čo sa deje. Človek nie je toho schopný.