Skončili sme tvrdením, že človek veľmi často projektuje do Boha svoju vlastnú skazenosť. Preto mu je tak ťažko uveriť v dobrotu Božiu, pretože sám je zlý. Z toho potom vyplýva nasledovné. Človek sa totiž zdráha pripustiť, že Boh zveril ochranu každého ľudského stvorenia jednej z tých inteligenciou, silou a krásou sa skvejúcich bytostí.
Len duch osvietený živou vierou dokáže pripustiť taký zázrak lásky, ktorý uchvacoval už sv. Bernarda: „Je to úžasný dôsledok jeho dobroty a jeden z najväčších dôkazov jeho lásky, ktorého sa nám môže dostať… Boh prikazuje svojím anjelom, duchom tak vznešeným, tak šťastným, jemu tak blízkym, s ním tak zjednoteným k nemu tak lipnúcim, jeho skutočným priateľom a dôverným druhom: a sme to my kvôli komu im prikázal, aby zostúpili na zem.“ Nech nás nekonečné milosrdenstvo Božie zaväzuje k tomu, aby sme mu spievali chválu a zvestovali úžasne zázraky ľudom.
„Prečo by sme sa nakoniec mali diviť, že Boh posiela svojich anjelov do služby človeka,“ – pýta sa Abbe z Clairvaux – „keď im už poslal svojho vlastného Syna? Dokonca prišiel Kráľ anjelov, nie aby sa mu slúžilo, ale aby sám slúžil a aby dal svoj život ako výkupne za mnohých.“ Dogma o Vtelení a Vykúpení tým, že nám zjavuje nezmernú Božiu dobrotu, vrhá dostatok svetla i na učenie cirkvi, týkajúce sa ochrany zo strany anjelov.
O tom, že existujú anjeli, by žiadny vzdelaný a uvedomelý katolík nemal pochybovať, avšak o skutočnosti ich potrebnosti pre náš správny duchovný i telesný život, pochybujú mnohí. Nehladiac na stupeň rozvoja spoločnosti a na technický pokrok potrebuje človek dnes tak ako v každej inej dobe ochranu anjelov z dvoch závažných príčin: za prvé preto, že zostáva i naďalej chorou a nevyrovnanou bytosťou, za druhé, že je predmetom neustálych satanových útokov a nástrah.
Domnelá ľudská morálna vyspelosť je námietka stará ako ľudstvo samé. Narazil na ňu už sv. Tomáš Akvínsky v pojednaní o anjeloch v Teologickej Sume. Keby človek nebol postihnutí prvotným hriechom a jeho dôsledkami na vôľu človeka, rozum a vášne, nebola by naozaj potrebná pomoc anjelov. Ale vieme aká je situácia človeka po prvotnom hriechu.
„Vďaka slobodnej vôle sa človek istým spôsobom môže vyhnúť zlu, ale nedostatočne, lebo jeho láska k dobru je oslabená mnohými vášňami duše. Tak isto všeobecné poznanie prirodzeného zákona, ktoré tvorí súčasť ľudskej podstaty, človeka istým spôsobom k dobru vedie, ale opäť nedostatočne, pretože keď sa človek pokúša aplikovať univerzálne princípy prirodzeného zákona na jednotlivé prípady, stáva sa, že sa v mnohých ohľadoch od zákona odchýli. Preto Písmo sv. hovorí, že „myslenie smrteľníkov je sprevádzané obavami a naše predpovede sú neisté.“ A z toho plynie záver: „Človek teda potrebuje ochranu anjelov.““ Ale mohli by sme dokonca tvrdiť, že človek od svojej rajskej prirodzenosti: bol už odkázaný na anjelské vedenie. Nakoniec meno padlého anjela, Lucifer – významom znamená, „ten, ktorý nosí svetlo“.
Kresťanské Zjavenie nás učí, že nerovnováha, ktorou sú ľudské schopnosti poznačené a ktorá vedie človeka k tomu, že sa nechová tak, ako by sa mal, je dôsledkom dedičného hriechu. Ten ľudské schopnosti istým spôsobom poškodil: otupil rozum predovšetkým praktický, vôla stratila cit pre dobro a chuť po dobre, človeku robí veľké problémy konať dobro a rastie žiadostivosť. Jeden komentátor sv. Tomáša si všíma, že toto zlo spočívajúce v samom vnútri človeka spôsobuje, že človek už prirodzene netúži po Bohu, ale že mu naopak robí veľké ťažkosti podriadiť sa mu a pozdvihnúť sa k nemu a že sa až prekvapivo ľahko od Boha odvracia a dokáže sa bez neho obísť…“ Sv. Terézia z Avily píše vo svojej autobiografii: „Naša prirodzenosť, ako ukazuje skúsenosť, tiahne skôr ku zlu ako k dobru.“ Osobné hriechy človeka, jeho neresti a niekedy i dedičné zaťaženie ešte zhoršujú zranenie, ktoré spôsobil dedičný hriech. Boh vysiela anjelov, aby chránili tých, ktorých vôla a svedomie chradnú.
Jeden kazateľ sa takto prihovára anjelom: „Koľko ľudí vidíte, toľko je tu nemohúcich úbožiakov, ktorí veľmi potrebujú vašu pomoc. Všetci ľudia sú väzni, obťažení putami tohoto smrteľného teľa: slobodní duchovia, pomôžte im niesť toto ťažké bremeno: posilňujte dušu, ktorá by mala smerovať k nebesiam, aby sa vymanila zo zajatia tela, ktoré ju strháva k zemi. Všetci ľudia žijú v nevedomosti a kráčajú v tmách: duchovia, ktorí vidíte jasné svetlo, rozptýľte mraky, ktoré nás obklopujú. Všetci ľudia sú priťahovaní tým, čo možno vnímať zmyslami: vy, ktorí pijete zo samotného prameňa čistých duchovných rozkoší, ovlažte náš suchopár niekoľkými kvapkami tejto nebeskej rosy. Všetci ľudia majú v hĺbke svojej duši ukryté nešťastné semeno závisti, ktoré neustále plodí spory, hádky, reptanie, ohováranie a nešváry: duchovia láskaví, duchovia mierni, utíšte búrku nášho hnevu, zmiernite trpkosť našej nenávisti, budte neviditeľnými prostredníkmi, ktorí uzmieria v našom Pánovi naše poranené srdce.“ (Bossuet)
Je zaujímave a svojím spôsobom príznačné, aké následky vyvoláva dedičný hriech v logike myslenia moderných ľudí. Moderní svet, ktorý sa cíti byť dotknutý vo svojom pocite sebestačnosti učením cirkvi, sa búri proti tvrdeniu, že „ľudia majú sklon k nevyrovnanosti a ku zlu“, zároveň ale prijíma, keď sa v literatúre a vo filmoch popisujú žalostné prípady ľudského zlyhania. Pesimistické výroky ohľadne skazenej ľudskej prirodzenosti z pera filozofov a spisovateľov sa pripúšťajú, z cirkevných úst je však niečo také neprípustné. A to je pri tom katolícka teológia nezrovnateľne menej deprimujúca než spisovatelia existencionalizmu: tvrdí síce, že dedičný hriech zmenšil ľudskú náklonnosť k dobru, to ale neznamená, že by tým narušil štruktúru ľudskej prirodzenosti: človek nie je v základe špatný. Cirkev má ďaleko od toho, aby človeka vťahovala do nejakého bezvýchodiskového pesimizmu a zúfalstva, naopak – snaží sa ľudom ukázať svetlo a energiu, ktoré im ponúka Boh. Tým otvára perspektívy vedúce k uzdraveniu a ku šťastiu.
Praktický a teoretický popierať dedičný hriech a jeho neblahé pôsobenie na intelektuálnu vyrovnanosť a morálne zdravie človeka znamená, nepriamo popierať potrebnosť anjelov strážnych. Tí, ktorí sa cítia dobre, totiž lekársku starostlivosť nepotrebujú, podobne ako ľudia duševne vyrovnaní sa obídu bez toho, aby im niekto múdri radil. Keď ale na druhej strane pripustíme, že je katolícke učenie o dedičnom hriechu pravdivé, uznáme tým súčasne potrebu nejakého lieku. Teda, cirkev nám ponúka ako terapeutický prostriedok práve ochranu anjelov.
Následky dedičného hriechu sa neprejavujú len vo výnimočných prípadoch, ako je tomu pri prepracovanosti. Následky dedičného hriechu narušujú samotné naše schopnosti a prejavujú sa nepretržite ako chronická alebo vrodená vada. Ďalekozraký človek zostáva ďalekozrakým vo dne i v noci, v práci i v odpočinku. A podobne i morálne vedomie a ľudská vôla, odkázaná len sama na seba, neustále v niečom zlyháva. Trvalá prítomnosť zla vyžaduje, aby liečba – to znamená vďakočinenie a ochrana anjelov – prebiehali súbežne. Druhým dôvodom, ktorý vyžaduje neustála prítomnosť duchovnej bytosti poslanej Bohom k ochrane človeka, sú neustávajúce útoky inej duchovnej bytosti diabla, démonov. O tejto téme sme už hovorili v predošlých katechézach. Sv. Augustín hovorí: „Diabol by často rád škodil, ale nemôže, lebo jeho moc je podriadená inej moci. Keby totiž diabol mohol škodiť tak, akoby si to prial, nezostali by na zemi žiadni spravodliví.“
Moc démonov si len ťažko dokážeme predstaviť. Majú moc nad hmotným svetom v hraniciach, ktoré im vymedzila prozreteľnosť a musia pri tom rešpektovať prirodzený poriadok. Môžu si zahrávať s materiálnymi skutočnosťami. Formou zlých myšlienok prenikajú a napádajú ľudskú inteligenciu. Otvorené sú im predovšetkým vonkajšie zmysly a nižšie schopnosti, ako je predstavivosť, citovosť a pamäť. Vieme ako rolu v ľudskom chovaní hrajú obrazy, pocity a spontánne podnety, a okamžite pochopíme, že démoni majú obrovské možnosti, ako ovplyvňovať ľudské postoje a rozhodovanie. Môžu roznietiť obrazotvornosť a vyvolať také pocity, ktoré pôsobia na ľudskú inteligenciu a podriadia si ľudskú vôľu vo svoj prospech.
Nakoľko inteligencia démonov prevyšuje ľudský rozum, sú šikovnejší než všetci naši psychológovia a psychiatri, skúsenejší ako všetci moralisti a teológovia. Ich prirodzená moc je strašná. Môžu znepokojovať nášho ducha a dokážu nám vsugerovať predstavy, podla ktorých potom najrôznejšie veci zle posudzujeme, môžu prebúdzať také obrazy, o ktorých vedia, že sú pre nás najnebezpečnejšie, pretože v nich máme záľubu.