Duchovné znechutenie
Chorý človek citi odpor k jedlu. Niečo podobné sa objavuje aj v duchovnom živote. Po dedičnom hriechu sa naša vôľa naklonila ku zlu. Teda môžeme povedať, že prirodzene, bez zásahu Božej milosti, nám zlo chuti viac ako dobro. Vzniká v nás nechuť ku všetkým pobožnostiam, odpor k myšlienkam a rečiam o Bohu. Tento stav môže byť aj zavinený. Ten, kto sústavne dáva prednosť iným veciam pred Bohom, nemôže pocítiť zvláštnu príťažlivosť k modlitbe, k návšteve kostola, ku sviatostnému životu. Stará skúsenosť nám potvrdzuje, že nikdy nás zvlášť neláka to, čo nemilujeme, čo robíme nedbalo a povrchne, do čoho sa nevžijeme celým srdcom. Nechuť a odpor ku zbožnosti sa však často prejavuje i u tých, ktorí sa s veľkou horlivosťou dávajú do Božej služby.
Ak idú dvaja ľudia pospolu a jeden ide rýchlejšie, druhý zostane pozadu. Podobné rozdvojenie vzniká i v človeku. Vôľa sa ponáhľa, chce čo najrýchlejšie uskutočniť všetko dobré. City a náklonnosť majú väčšiu zotrvačnosť, zaostávajú pozadu, niekedy sa dokonca vzpierajú. Je to pocit akejsi prázdnoty, podobne ako má človek, ktorý odchádza zo starého domova a nový ešte nenašiel a nedosiahol. Sv. Katarina z Janova píše vo svojom „Traktáte o očistci“: „Zdá sa mi, akoby sa môj duch odcudzil všetkému, čo ho môže posilniť alebo potešiť. Netúžim ani po duchovnom ani po svetskom…”
Svätica sa domnieva, že podobný stav zažívajú duše v očistci. Ak ho zažívame už tu na zemi, má presne ten istý význam: očistenie našich duši. Snáď by sme mohli tento stav prirovnať k tomu, čo prežívali apoštoli po smrti Pána, medzi Vzkriesením a Zoslaním Ducha Svätého. Akési medzi štádium, ktoré je ale nutné. Potreba pustiť staré, aby sme mohli prijať nové. Potreba zomrieť tomuto svetu, aby sme mohli žiť novému svetu.
Táto nechuť sa vyskytuje v rôznych formách. Všeobecne ju nazývame neútecha alebo po slovenský lepšie bezútešnosť. Počiatočný stav sa označuje aj ako „suchopár“, „suchosť“, „púšť“, „opustenosť“. Sv. Ján z Kríža popisuje dvojakú „noc“: „noc zmyslov“ a „noc ducha“. Suchopár a nechuť zodpovedá tzv. „noci zmyslov“. Pocit úplnej opustenosti zodpovedá „noci ducha“. Podobne ako sú zmeny v prírode spojené obtiažnejšími obdobiami, tak je i rast duše pretkávaný bolestnými obdobiami. Podla Jána Taulera predchádza skutočnú duchovnú zmenu dvojaká „zima“.
Sv. Ignác hovori: „Neútechou nazývam pravý opak tretieho pravidla (keď hovori o úteche), ako temno v duši, zmätok v nej, hnutie k nízkym veciam a pozemským, nekľud z rôznych znepokojení a pokušení, hnutia smerujúce k nedôvere, stav bez nádeje, bez lásky, keď sa duša cíti úplne lenivá, vlažná a ako odlúčená od svojho Stvoriteľa a Pána.“ Neútechy poznáme z bežného života ako pocity lenivosti, nechuti, odporu a pod. Sú to obyčajne premenlivé nálady, chvíľkové ale i dlhšie trvajúce. V životopisoch svätých sa dočítame o ťažkých skúškach, ktoré vyžadujú až heroickú silu.
To, čo nám píše napr. sv. Ján z Kríža o „temnej noci, plnej úzkosti“, bolo všetko osobne prežité. Sv. Jana de Chantal prežila tri roky ťažkých vnútorných skúšok, z ktorých sa len postupne a pomaly dostávala pod duchovným vedením sv. Františka Saleského. I sv. Terezka Ježiškova si vzdychla počas svojho života v karmelitánskom ráde, na ktorý sa tak tešila: „Bol tu môj Ženích, ktorý je ale Ženích sĺz a nie úsmevu.“ Zdalo sa jej, akoby medzi ňou a nebom bol múr „čim ďalej vyšší a čim ďalej nepreniknuteľnejší.“ Ešte ráno pred smrťou si šepkala: „Je to pravá agónia, v ktorej nie je ani trošku útechy. Nikdy by som si nebola myslela, že je možné toľko trpieť.“ Sama seba prežívala ako najposlednejšiu bezbožnú hriešnicu. Sv. Filip Neri hovorieval: „Život duchovného človeka je útecha, potom skúška, potom zasa skúška a nová útecha a potom zasa skúška.“
Ťažší je tento pocit opustenosti, ak sa k nemu pripojí zdanie, že nás Boh trestá, že nás stíha jeho spravodlivosť. Takto napríklad zareagoval Páter Pio na svoju stigmatizáciu: „Bože spravodlivo si ma potrestal!“ Sv. Terézia Veľká píše v takomto okamžiku: „Mala som pocit, že som tak zlá. Zdalo sa mi, akoby som bola práve ja príčinou všetkých hriechov, všetkého zla a všetkých bludov, ktoré zaplavujú svet.“ Ďalej pokračuje: „Takáto skúška dušu rozpoltí, zdá sa, akoby úplne zmizla jej jednota.“
Najťažší stupeň opustenosti však stíha niektoré vyvolené duše. Zdá sa im, akoby ich Boh zavrhol a navždy sa od nich odvrátil. Počas svojich štúdii v Paríži prežíval dlhšiu dobu tento stav sv. František Saleský. Olier píše v denníku, že si pripadal ako Judáš, proti ktoré mu sa postavili všetci anjeli a svätí.
Ako sa zachovať v bezútešnosti?
Aby sme zaujali správny postoj, musíme si najskôr uvedomiť, aký má pôvod naša bezútešnosť. Starší spisovatelia hovoria na prvom mieste o zlých anjeloch. Ale existujú aj prirodzené dôvody.
Chuť a nechuť k modlitbe vznika veľmi často z úplne prirodzených motívov. Napr. v mieste, kde sa modlievam je buď veľká zima alebo prílišne teplo. Stačí zmena vonkajšej okolnosti a znovu sa budem rád modliť. Takisto záleží od telesnej dispozície (únava, choroba, sviežosť), od povahy (optimistické a pesimistické sklony). Takisto záleží od psychologickej situácie môjho životného prostredia, či mám na niekoho zlosť, alebo cítim napätie vo vzťahu k nejakému človekovi. Sú ľudia, ktorí si nedokážu zorganizovať svoj denný program, svoju prácu i svoju modlitbu, a preto bývajú plni nepokoja. Modlia sa špatne a nedbalo, potom ich to neteší. V práci premýšľajú nad kostolom a v kostole sú zasa v práci. Ti, ktorí sa naopak modliť vedia, robia to rád. To však ako vieme, nadprirodzené vplyvy nevylučuje.
Pretože bezútešnosť nás odvracia od povinnosti k Bohu a navádza nás hľadať potešenie v nízkom a zmyslovom, mravne závadnom, tvrdia asketický autori, že „pochádza od diabla“. Preto sa jej nesmieme poddávať. Diabol sa tu chová ako žaba v rozprávke, ktorá sedí na prameni a zabraňuje tomu, aby prišlo osvieženie, alebo ako oblak, ktorý bráni jasnému slnku, aby mohlo zasvietiť do našej duše, hoci slnko nikdy neprestáva svietiť. Prvá myšlienka, ktorá sa človeku pri neúteche vnucuje je: „Nechaj všetko!“ Sv. Ignác znovu vyslovil jednu veľmi múdru zásadu: „Nikdy nerobiť zmenu v dobe neútechy, byt naopak pevný a stály v predsavzatiach a rozhodnutiach“.
Tým, že nemeníme svoje predsavzatia, ovšem najlepšie meníme samých seba, stávame sa pevnejšími a vytrvalejšími. A túto stálosť je potrebné ešte viac posilniť. Ak naopak cítime odpor k modlitbe, radšej u nej zostaňme o chvíľu dlhšie. Ak hovorime, že neútecha „pochádza od diabla“, z toho nevyplýva, že by z nej musela plynúť len škoda. Ved i Boh zlo pripúšťa vtedy, keď z neho môže vzísť väčšie dobro.
Pokiaľ sa jedná o neútechu, píše sv. Ignác, že ju Boh pripúšťa z trojakého dôvodu: ako trest – ako skúšku – ako naučenie. Bývame totiž „vlažní, leniví, nedbalí v duchovných cvičeniach a tak sa nám duchovná útecha vzďaľuje pre naše chyby.“ Boh nás taktiež skúša: „čo sme a ako ďaleko až dokážeme ísť v jeho službe a chvále i bez veľkej odmeny útech a mnohých milosti.“
Konečne nám všetkým veľmi poslúži poznanie a skúsenosť, „že nie je v našej moci, aby sme dospeli k vrúcnej zbožnosti a udržali si ju, ale že všetko je milosť a dar od Boha.“ Je teda neútecha dobrý liek proti namyslenosti, škola trpezlivosti, dôvery v Boha. „Kto sa nachádzaš v neúteche, uvažuj, ako ťa Pán zanechal na skúšku len pri tvojich prirodzených mohutnostiach, aby si odporoval rôznym útokom a pokušeniam nepriateľa. Môžeš obstáť len s Božou pomocou, ktorá tu vždy je, i keď ju vôbec nemusíš pociťovať… Kto sa nachádzaš v bezútešnosti, snaž sa o to, aby si vytrval v trpezlivosti, postav sa na odpor ťažkostiam a mysli na to, že budeš skoro potešený útechou….“
Ešte uvediem príklad zo života sv. Františka:
Ako pri modlitbe premáhal roztržitosť.
Pokladal za veľkú nedokonalosť, keď ho niekedy pri modlitbe obťažovali márnivé predstavy. Keď sa mu niečo také prihodilo,ponáhľal sa z toho vyspovedať, aby to čo najskôr napravil. Týmto tvrdým úsilím sa tak očistil, že ho podobne „muchy“ len veľmi zriedka prepadali. Ráz v pôstnej dobe si zhotovil vo voľnej chvíli nádobku.
Keď sa modlil dopoludňajšiu hodinku, zatúlali sa mu oči k nádobke a spočinuli na nej. A pocítil, že to vnútornému človeku bráni vo vrúcnej a sústredenej modlitbe. Bol zarmútený, že bol hlas srdca, ktorý preniká až k sluchu Božiemu, prerušený. Po ukončení modlitby povedal tak, aby to bratia počuli: „Tento neužitočný výtvor k sebe pri modlitbe obracal môjho ducha. Obetujem ho Pánovi, ktorého obeti prekážal.“ Po týchto slovách uchopil nádobku a hodil ju do ohňa. Povedal: „Musíme sa hanbiť, že sa pri modlitbe nechávame odvracať neužitočnou roztržitosťou, keď oslovujeme veľkého Kráľa.“
Chvála duchovnej radosti a zlo skľúčenosti.
Svätec svojich bratov často uisťoval, že duchovná radosť je najistejším prostriedkom proti nástrahám a lestiam zlého ducha. Hovorieval totiž: „Diabol najviac jasá, keď môže Božiemu služobníkovi vyrvať radosť ducha. Nosí so sebou prach a podla ľubovôle ho hádže do záhybov svedomia, aby pošpinil čistotu svedomia a rýdzosť života. Ak je však srdce naplnené duchovnou radosťou, márne strieka had svoj jed. Zlí duchovia nezmôžu nič proti Kristovmu služobníkovi, keď ho zastihnú plného svätej radostnosti. Ak je však myseľ malátna, bez útechy a smutná, ľahko sa stane korisťou smútku alebo márnych radovánok.
Preto sa svätec snažil žiť radostne a zachovať si pomazanie ducha i olej radosti. Bedlivo sa vystrihal každej skľúčenosti, ako by to bolo najväčšie zlo. Akonáhle spozoroval, že vstupuje do jeho duše, rýchlo sa ponoril do modlitby. Hovorieval totiž: „Božieho služobníka môžu niektoré veci zmiasť, ale potom sa má rýchlo ponoriť do modlitby a pred Najvyšším Otcom zotrvávať tak dlho, až sa mu zasa vráti radosť zo spásy. Ak zotrvá v zádumčivosti, ťažkomyseľnosti, upevni sa v ňom ono babylonské zlo, ktoré srdce nahlodá ako hrdza, ak nebude skoro slzami vyhladené.“