06. Príprava na Turice – Zadosťučinenie a ľútosť

Budeme pokračovať vo včerajšej téme. Ku katolíckemu poňatiu spovede sa nerozlučne viaže zadosťučinenie. Potreba zadosťučinenia nie je vyjadrením toho, že ja musím nejako zaplatiť získané odpustenie hriechov. Potrebe zadosťučinenia sa netýka natoľko Boha ako mojich blížnych. Vo vzťahu k Bohu platí to, čo učí RK: „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zase poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými” (Rim 5,19). Svojou poslušnosťou až na smrť Ježiš uskutočnil náhradu trpiaceho Služobníka, ktorý „dá svoj život na obeť za hriech”, „ktorý niesol hriechy mnohých” a „ospravedlní mnohých, keď sám ponesie ich hriechy”. Ježiš napravil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy”.(615)

Mnohé hriechy spôsobujú krivdu blížnemu. Treba urobiť všetko možné, aby sa krivda napravila (napr. nahradiť ukradnuté veci, napraviť povesť toho, kto bol ohováraný, odčiniť urážky). Vyžaduje to obyčajná spravodlivosť. Hriech však okrem toho raní a oslabuje samého hriešnika ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie pozbavuje hriechu, ale nehojí všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik, zbavený hriechu, musí ešte znovu nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: primeraným spôsobom „zadosťučiniť” alebo „odpykať” svoje hriechy. Toto zadosťučinenie sa nazýva tiež “pokáním”.

„Pokánie”, ktoré spovedník uloží, má mať na zreteli osobný stav kajúcnika a má napomáhať jeho duchovné dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a nadovšetko trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť. Takéto pokánie nám pomáha pripodobniť sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy. Umožňuje nám stať sa spoludedičmi zmŕtvychvstalého Krista, pretože „trpíme s ním” (Rim 8,17). Ale zadosťučinenie, ktorým pykáme za svoje hriechy, nie je natoľko naše, že by nebolo prostredníctvom Ježiša Krista; lebo my, ktorí sami od seba nemôžeme nič, s jeho pomocou, ktorý nás posilňuje, môžeme všetko. Človek teda nemá nič, čím by sa mohol chváliť, ale všetka naša „chvála” je v Kristovi, v ktorom robíme zadosťučinenie, keď „prinášame ovocie hodné pokánia” (Lk 3,8), ktoré z neho čerpá svoju účinnosť, ním je obetované Otcovi a skrze neho ho Otec prijíma. (1459-1460)

Všimnime si názorne prípad Zacheja. Ježiš ho omilostil. Ježiš chcel prísť do jeho domu. Ježiš mu odpustil celú jeho minulosť, ale čítame v evanjeliu: „Všetci šomrali, lebo Zachej bol zlodej”. Zachej mal veľa dlžôb voči svojím blížnym. Ak Zachej nechce, aby vo chvíľach, keď sa bude tešiť z prítomnosti Pánovej vo svojom dome, bol nepríjemne rušený výčitkami svojich blížnych, musí dať veci do poriadku. A on to skoro pochopil a vracia štvornásobne. Aj my, ak chceme prežiť skutočne sviatostnú prítomnosť Pána Ježiša vo svojom dome, musíme napraviť svoje vzťahy voči blížnym. Tu môžeme aspoň trochu vidieť, čo je to kresťanské zadosťučinenie. A tejto oblasti by sa predovšetkým malo týkať pokánie, ktoré kňaz vo sviatosti zmierenia udelí. Všetko je však postavené ne základe odpustenia, ktoré je predovšetkým a úplne dielom milosti Božej.

Na toto musíme pamätať v konkrétnej situácii, keď si uvedomíme, že sme zhrešili. Vtedy naša reakcia nemôže byť: „Čo teraz urobiť? Možno sa nejako ubránim pred Bohom? Možno sa mi podarí nejako pred ním ukryť a svoj hriech zaretušovať. Pán Boh ma predsa akosi pochopí. Skúsim sa akosi ospravedlniť, a ak to nepôjde, zložím nejakú obetu a akosi to napravím.“ Toto je falošná cesta. Správne počínanie je: Priznať! Stalo sa, už nie je možné nič zmeniť; čo sa stalo, už vstúpilo do histórie a nikto to nedokáže vymazať. Treba predovšetkým pokojne triezvo povedať: uznávam, urobil som niečo, čo som nemal urobiť, čo sa nezhoduje s Božou volom. Uznám ten hriech pred Bohom a poviem mu: „Pane, stojím tu pred tebou s pravdou, zhrešil som!“ Neospravedlňujem sa, nič nevysvetľujem. Často je dokonca taká situácia, že ani nie som schopný posúdiť, koľko v tom bolo skutočne mojej viny, koľko nezavinenej slabosti, či to bol hriech ťažký alebo ľahký. Nie som schopný to posúdiť a ani nemusím. Obraciam sa iba k Pánovi a poviem: „Ty vidíš môj skutok v celej pravde. Prijímam tvoj rozsudok, tvoju kvalifikáciu hriechu a vyznávam svoj hriech.“

Vyznanie hriechov to nie je len prosté potvrdenie, že súhlasíme s Božím rozsudkom nad svojím počínaním. Lebo v prijatí Božieho rozsudku nad sebou je tiež obsiahnuté odvrátenie vôle od toho počínania, ktoré ako zlo odsudzujem v sebe a to je skutočný okamih ľútosti. Ľútosť, to je predovšetkým ohodnotenie činu, jeho uznanie za zlo, prijatie Božieho pohľadu na môj čin. V ľútosti je obsiahnutý aj návrat k Bohu, odovzdanie toho, čo sa stalo, do jeho rúk. Vo vyznaní a v ľútosti sa prejavuje viera v Božie milosrdenstvo, viera v to, že Boh ma chce vytrhnúť z hriechu, pretože: „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a mal život.” Uznajúc Božie milosrdenstvo, vzdajme Bohu chválu.

A ešte jedno, treba sa nám zreteľne odvolať na Kriste, na jeho spasiteľnú smrť ne kríži a prosiť Boha o odpustenie hriechov aj menom Krista a jeho smrti: Všimnime si v tejto súvislosti slová rozhrešenia: „Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním zmieril svet so sebou a zoslal Ducha svätého na odpustenie hriechov nech ti službou cirkvi udelí odpustenie a pokoj….”

Ak sa po hriechu týmto spôsobom vraciam k Bohu, tak tento návrat v sebe obsahuje podstatné prvky ľútosti za hriechy. Ak ľutujem z ohľadu na Božiu lásku, ak ľutujem preto, že som konal proti tejto láske, tak moju. ľútosť možno nazvať dokonalou ľútosťou. Ak som sa takto úprimne modlitbou vrátil k Bohu, tak som povinný ihneď poďakovať Pánu Bohu za to, že mi hriechy odpustil a správať sa ako keby som už nemal hriechy. Pre nás katolíkov to neznamená, že už nie je potrebné ísť ku spovedi, lebo sviatosť zmierenia je i tak potrebná a v istých prípadoch dokonca nevyhnutná. Vtedy prežívam zmierenie s Bohom v rovine sviatosti, ktoré je doplnením toho stretnutie vo viere. Vo sviatosti prežívame tiež zmierenie s Cirkvou. Najsamprv sa musí vykonať vo viere to, čo sa vykoná potom sviatostne. A ak sa vykoná na rovine viery, tak účinok sviatosti bol dosiahnutý dokonca pred jej prijatím. Uvedomenie si tejto pravdy nám dovolí oslobodiť sa zo zakrpateného kresťanského života, utláčaného hriechmi. Musíme urobiť závery z našej viery.

Na záver tejto katechézy si vypočujme slová sv. Františka o sviatosti zmierenia: „Moji požehnaní bratia, klerici i laici, nech vyznávajú svoje hriechy kňazom nášho rádu. Keď to nieje možné, nech sa spovedajú iným svedomitým a katolíckym kňazom. A nech vedia a majú na pamäti úplne jasne: Keď príjmu pokánie a dostanú rozhrešenie od ktoréhokoľvek katolíckeho kňaza, budú celkom iste zbavení hriechov, len keď sa snažia pokorne a svedomité vykonať uložené pokánie. Keď však nemôžu práve vyhľadať kňaza, potom môžu vyznať hriechy niektorému bratovi, ako hovorí apoštol Jakub: „Vyznávajte sa navzájom zo svojich hriechov.” (Jk 5,16) Preto sa však nesmejú prestať obracať na kňaza, pretože moc zadržať a odpúšťať hriechy majú len kňazi. A po tejto ľútosti a spovedi nech príjmu Telo a Krv nášho Pána Ježiša Krista s hlbokou pokorou a úctou, majúc pri tom na pamäti, čo sám Pán hovorí: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, má život večný”, a „to konajte na moju pamiatku”.