Dôjsť až k Tebe, Najvyšší
„Všemohúci, Večný, Spravodlivý a Milosrdný Bože, dopraj nám úbohým, kvôli sebe samému, aby sme konali to, o čom vieme, že to chceš, a vždy chceli to, čo sa ti páči, aby sme vnútorne očistený, vo vnútri osvietení a ohňom Ducha svätého roznietení mohli kráčať v šľapajach tvojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a len tvojou milosťou dôjsť až k Tebe, Najvyšší, ktorí v dokonalej Trojici a jednoduchej jednote žiješ, vládneš a si oslavovaný ako všemohúci Boh na veky vekov.“ (LRad 50—52)
František sa v posledných rokoch svojho života (okolo roku 1224) znovu zamýšľal nad skúsenosťami, ktoré mu ukázali, ako je duchovné putovanie dlhé a mnohorozmerné. Neteoretizuje o ňom; radšej ho vkomponuje do liturgicky štruktúrovanej a štylizovanej modlitby v závere dlhého listu, ktorý súc nemocný adresoval všetkým bratom. Mnohé tituly, ktoré v nej dáva Bohu, vyjadrujú jednak jeho veľkosť (všemohúci; najvyšší, večný)‚ jednak jeho vzťah k človeku (spravodlivý, milosrdný).
Keď sa Boh približuje, nie je to nikdy niečo neutrálne: jeho tajomstvo sa človeku najprv zjavuje ako totálna inakosť, ktorá svojou naprostou vyvýšenosťou, majestátnou mocou a existenciou mimo čas a našu realitu, presahuje každú skúsenosť. Súčasne s touto presažnosťou, ktorú František stavia vždy do popredia, sa prejavuje Boží vzťah k človeku. Boh vidí do jeho vnútra, rozlišuje a váži v ňom dobro a zlo, pretože je spravodlivý. A keď zbadá krehkosť, nemohúcnosť a úbohosť, ktoré ľudskú bytosť charakterizujú, ukáže sa jeho pohnutie, jeho bolesť v srdci, jeho milosrdné zľutovanie.
Táto paradoxná tvár tajomstva Boha zďaleka nedrží Františka v odstupe. Pohľad na ňu ho pobáda, aby nezmerné Božie bohatstvo skúmal dôslednejšie. Boh nie je strnulé, nehybné súcno. Sú veci, v ktorých má zaľúbenie, ktoré chce. Preto František môže hovoriť o tom, čo sa Bohu páči, čo chce. Voči človeku je Boh štedrý, je darca. František sa teda na neho môže vo svojej núdzi obrátiť a menom všetkých ľudí mu povedať: dopraj nám.
Pre doplnenie tejto výpovedi o Bohu sa ešte pozrime na tri výrazy z predposledného riadku: ktorý žiješ, vládneš a si oslavovaný. Boh je prelievajúci sa život, „ustavičné tryskanie netušenej novosti“; vládne ne ako despotický vladár, ale ako radostný „choreograf nesmrteľnosti“, skvie sa, vyžaruje z neho sláva.
Adresátom modlitby nie je Boh sám o sebe, ale Boh Zjavenia, Otec milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista. Reč je i o Duchu svatom. Z tohto kratučkého textu sa teda vynára celé tajomstvo živého Boha. Ostatne to zdôrazňujú i dve výpožičky z liturgie: dokonalá Trojica a jednoduchá Jednota. Mohlo by sa v nich vidieť len prevzatie zavedených formulácií. Ale keď sa pokúsime preniknúť k ich zmyslu (a ten Františkovi neunikal, slovo Trojica je u neho po každý ráz sprevádzané svojím náprotivkom, Jednotou) užasneme nad hĺbkou Františkovho teologického vhľadu.
Spojenie „dokonalá Trojica“ je výpoveďou o inakosti, o reálnej rozdielnosti osôb božského spoločenstva. Každý je sám sebou, rozdielny, iný, a ako taký dokonale prijímaný a rešpektovaný. Avšak vo vnútri jednoduchej Jednoty. Rôznosť, samostatnosť, nevedie k roztriešteniu, vzdialeniu sa alebo rozdeleniu, ale zlieva sa späť v Jednom. U človeka je medzi inakosťou a jednotou vždy neznesiteľné napätie, zato v Trojici sa spojujú v úžasnú harmóniu. Iné a Jedno sa nevylučujú ani navzájom nerušia. V tom je tajomstvo Trojice vzorom a výzvou pre každý ľudský vzťah.
A hla, v kontraste k tejto skvelej a pretekajúcej plnosti stojí žalostný tvor, nazvaný na inom mieste úbohý alebo biedny. Vypadá to, že týmito označeniami, chce František čo najviac pritiahnuť milosrdenstvo, ktoré je Božím prístupom k ľuďom. Veď ak je človek úbohá bytosť, čo František často opakuje, nie je preto menej schopný, s pomocou Božou, kvôli Bohu a len jeho milosťou, konať mnoho vecí. Môže vedieť, čo Boh chce, odhaliť vo svojom živote a v posolstve, ktoré je adresované jemu osobne, Boží plán s ním. Tak isto môže úprimnou túžbou a účinným rozhodnutím chcieť to, čo sa páči Bohu, ako Ježíš, „ktorý stále koná to, čo sa páči jeho Otcovi“ (Jn 8,29). A hlavne môže konať, konkrétne napĺňať poznanú Božiu vôľu. A môže ešte viac: keď sa poddá pôsobeniu Ducha svätého, je schopný ísť v Kristových šľapajach a dôjsť ku konečnému cieľu, k stretnutiu s Otcom v jeho trojičnom tajomstve plného života a slávy. Opäť tu vidíme, že úbohý tvor nie je odsúdený k tomu, aby vo svojej úbohosti zostal. Boh mu pripravil vznešený údel, vytyčuje mu k nemu cestu a dáva mu k nej potrebné sily.
V tomto putovaní František rozlišuje dva aspekty: aktívny a pasívny. Predpokladá, že človek vie, alebo prinajmenšom môže vedieť, aká je Božia vôľa, že je v jeho moci nadchnúť sa tým, čo sa Bohu páči, a hlavne prísť k činu, aby to uskutočnil. Ale to nestačí. Objavujú sa iné požiadavky — a tie len čiste ľudskou aktivitou nemožno splniť. Musí sa ísť cestou, ktorej etapy nestanovuje človek, ale Duch svätý. To je pasívny aspekt, v modlitbe zachytený takto:
Aby sme vnútorne očistení,
Vo vnútri osvietení
a ohňom Ducha svätého roznietený…
Človek sa obrátil k Bohu, žiada ho o milosť vyjsť, aby naplnil jeho plán lásky. Zrazu si uvedomuje, že pôjde o akciu, ktorá už nie je uskutočniteľná len čiste ľudským predsavzatím a nasadením, že potrebuje zásah odinakiaľ. Tým odinakiaľ je Duch Otca a Syna, svätý Dych, ktorý je tiež oheň, ktorí sa šíri ako požiar. Jedine on je schopný podrobiť srdce tajuplnému alchymistickému procesu, z vnútra ho do hĺbky očistiť od všetkých nečistôt, ožiariť ho svojím jasným svetlom a hlavne ho zapáliť svojím ohňom.
František tuto trojakú premenu (tri cesty duchovnej tradície: očistenie, osvietenie, zjednotenie) pripisuje priamo Duchu svätému, ohňu, ktorý očisťuje, osvecuje a zapaľuje láskou. Ľudská aktivita ustupuje a prenecháva miesto božskej energii, ktorá jediná môže uskutočniť, čoho nie je schopná žiadny človek: zapáliť láskou.
Krôčik po krôčiku sa nám tak vyjasňuje význam trochu neurčitého výrazu: „konať to, o čom vieme, že to chceš“. Otec chce vidieť človeka v zajatí svojho Ducha, podrobeného jeho tajomnej operácii, ktorá z neho urobí bytosť čistú, vidiacu a uchopenú láskou. Jedine potom bude môcť ísť v šľapajach jeho milovaného Syna.
Ísť v Kristových šľapajach, ako žiada prvý list apoštola Petra (2,21), ktorý František niekoľkokrát cituje, neznamená na prvom mieste, že budeme napodobňovať pozemské činy Ježiša Krista, ako by sme boli stále v jeho spoločnosti, ale že vojdeme do celosti tajomstva jeho života, jeho smrti a jeho slávy. Teda, že budeme znovu prežívať Pánovo blažené utrpenie, vo vnútornej chudobe a pokore prijímať protichodnosti a bolesti života, s vernosťou evanjeliu a s vierou v jeho zasľúbenia.
Kráčanie v Kristových šľapajach, ktoré stojí v centre tejto modlitby, predsa nie je konečným cieľom: je to len etapa, i keď hlavná. Konečný cieľ je vyjadrený štyrmi slovami: „dôjsť až k Tebe“.
Cieľom je stretnutie človeka s Bohom. Kráčame na spôsob Syna a s ním, v srdci nám horí oheň sľúbeného Parakléta, ktorý v nás pokračuje vo svojom diele. Jedného dňa (ale ktorého?) konečne dospejeme k cieľu. Bude zdolaný vrchoľ, na ktorom nás čaká Ten, pre ktorého sme stvorení a ktorého všetko v nás, i keď nepriamymi cestami, nikdy neprestalo hľadať a po ňom túžiť. On je Otec, k ktorému nás pobádal Duch a viedol Syn. On je jediný Najvyšší. Napriek tomu nie je osamelý, lebo je mnohosť (Trojice) i jednota súčasne .
Prichádza sa k nemu nie preto, aby sme sa pozerali na veľkolepú podívanú, ale aby sme ako priatelia a partneri zdieľali život, vládu a slávu toho, ktorý si nás pritiahol, aby sa nám dával. Táto neslýchaná blízkosť však Františka nestrhuje k nejakej familiárnosti: Boh zostáva (v pomere k človeku) na veky Najvyšší a Všemohúci.
Nuž, toľko úžasných perspektív obsahuje táto modlitba, ktorá je tvorená jednou vetou. Pozoruhodná je i svojou naliehavosťou. Zmieňuje sa síce o ľudskej biede, avšak aby zapôsobila a bola vyslyšaná, apeluje priamo na Boha: kvôli Tebe samému. To preto, že Boh je Boh, že jeho vnútro sa nesústreďuje na seba, ale je otvorené a obrátené k človeku. A ten môže každú svoju prosbu podoprieť apelom na túto hlbinu, na zanietenú Božiu lásku k nemu.
František kladie na človeka veľké nároky. To však znamená, že podľa jeho presvedčenia im môže človek zodpovedať. Napriek tomu so svätým Pavlom a celou kresťanskou tradíciou vie, že všetko pochádza od Boha a všetko záleží na ňom. Ak netvrdí, že človek je spasený len vierou, tvrdí niečo ešte radikálnejšie, a síce že je spasený len tvojou milosťou, ako na tomto mieste, alebo inde: len tvojím milosrdenstvom (NReg 23,8). Iste, aby bol človek strhnutý veľtokom prajnosti a zľutovnosti (milosti a milosrdenstva), musí sa najprv vrhnúť do jeho vôd. Avšak tieto vody sú mu stále dostupné, lebo pre spásu sveta neprestavajú prýštiť zo samého vnútra Trojice.