A. Rôzne techniky
Pozrime sa, ako vypadá boj s démonmi? Prvá metóda, ktorú má človek pri boji s démonmi použiť, spočíva v presnom pozorovaní myšlienok a obrazov, predovšetkým pozorovania vzájomnej súvislosti myšlienok a citov a ich poradia.
Počúvajme, čo o tom hovorí Evagrius: „Ak chce mních svojou skúsenosťou poznať divokých démonov a oboznámiť sa s ich technikou, nech pozoruje myšlienky, sleduje ich trvanie, miznutie, prepletanie, dobu, v ktorej sa objavujú, i to, čo ten či onen démon pôsobí, ktorý po ktorom nasleduje, alebo nenasleduje. Nech sa potom pýta Krista na dôvod toho všetkého. Démoni naozaj neznášajú tých, kto idú do diela s jasným vedomím, lebo oni sa snažia loviť v kalných vodách tých, ktorí sú spravodlivého srdca.“
Už to, že vieme o nich, znižuje ich nebezpečnosť. Toto poznanie je však výsledkom dlhého a poctivého pozorovania seba samého. Akonáhle prehliadneme (pochopíme) súvislosť myšlienok a citov, akonáhle objavíme mechanizmy, ktoré v nás opakovane prebiehajú, už sme učinili prvý krok v zápase proti démonom. Len púhe bedákanie nad špatnou náladou či slabosťou voči určitému pokušeniu nič nepomôže. Rozhodujúce je odhaliť príčiny špatných nálad. Na akých vonkajších okolnostiach závisia, na akých vnútorných dispozíciách? Ten, kto pozná presnejšie svoje miesto ohrozenia, môže sa proti nemu tiež ľahšie a účinnejšie brániť.
Skutočnosť, ktorú tu popisuje Evagrius, sa kryje s pokynmi súčasnej psychológie chovania. Psychológovia nám doporučujú uvedomovať si spôsoby svojho chovania, vyzdvihovať tzv. základne často opakované súčasti chovania a potom sa i v nasledujúcom kroku pýtať na skutočnosti, ktoré danému chovaniu predchádzali. Rozlišujú sa tu štyri druhy predchádzajúcich udalostí, ktoré ovplyvňujú naše chovanie: časopriestorové okolnosti, sociálne danosti, chovanie druhých ľudí a vlastné myšlienky. Ak porovnáme tieto štyri, naše chovanie ovplyvňujúce druhy udalosti, so spôsobmi, ktorými podla Evagria pôsobia na ľudí démoni, objavíme pozoruhodnú paralelnosť.
Je ťažko možné pozorovať démonov behom pokušenia, duch je vtedy skalený. Preto si má človek po skončení pokušenia, či už víťazstva alebo pádu, situáciu ešte ráz presne zrekonštruovať: „Sadni si úplne sám, rozpomeň sa na všetko, čo sa stalo, ako to začalo, ako to pokračovalo, na akom mieste si bol uchvátený duchom smilstva hnevu alebo smútku, a ako všetko presne prebiehalo. Dôkladne prebádaj a pevne to ulož do pamäti, aby si dokázal myšlienku (démona) hneď odhaliť, až opäť príde.“ Nie ľahko uniká človek každému pokušeniu, pokiaľ však dostatočne analyzuje situáciu a pozná, aký mechanizmus v ňom prebehol, na budúce si dá už pozor v „nevinnom“ začiatku.
Naozaj je veľmi prospešné robiť túto analýzu. Napríklad si položiť otázku: „Ako ma diabol dostal?“ Analýza môže dopadnúť aj takto: „Začalo to tým, že som bol zvedavý, čo majú v novinovom stánku. Tam som uvidel nejaké porno. Rozhorel sa vo mne príjemný pocit. Siahol som po časopise, kúpil som ho. Neudržal som sa. Zhrešil som fantáziou i telom. Hanbím sa za to. Je mi veľmi nepríjemne. Aký som bol spokojný a vyrovnaný, než som sa pozrel do toho stánku. Teraz prežívam nepríjemnú rozorvanosť. Neviem sa čisto dívať na okolo idúcich ľudí. Ako nepríjemne som poviazaný prebudenou žiadostivosťou. Na počiatku bol pocit príjemnosti, ktorý ma omámil. Teraz sa cítim a prežívam veľmi nepríjemne.“
Môžem túto svoju analýzu ponúknuť Duchu Svätému, poprosiť ho, aby mi vždy pripomenul tento nepríjemný pocit, keď ma diabol bude znovu pokúšať príjemnosťou. Tu som vám uviedol vzor ako môže taká analýza vyzerať. Je to niečo, čo som sam prežil a teraz skôr akoby nastala možná príjemnosti z nečistého pohľadu, cítim nepríjemnosť, o ktorú som prosil Ducha Svätého, aby mi ju ustavične pripomínal.
Evagrius dokonca radí, aby sme pokojne na deň či dva do seba démona acedie vpustili. Pretože jedine tak ho môžeme poznať a následne i účinne zahnať. Toto by som odporúčal len tým, ktorí už žijú z Krista a majú v sebe značnú mieru Kristovho života. Začínajúcemu kresťanovi by som to nedoporučoval. Vpustiť do seba démona, neznamená, že ho mám aktívne prosiť, aby do mňa vliezol, ale akoby som sa aspoň teoretický nechal ním viesť. Spoznať jeho účinky, ale nielen tie príjemne, ale hlavne tie nepríjemne. Aby sme démona mohli dôkladne preskúmať, je nutne, aby sme ho trosku dôvernejšie poznali. Je treba ho pripustiť až k sebe, aby bolo možné preskúmať postupy, ktoré stereotypne užíva.
Otázka po koreňoch myšlienok sa u sv. Antonína Velikého neustále vracia v podobe pýtania sa na meno démona. V jednej svojej kázni k mníchom hovorí o svojej skúsenosti s démonmi a radí: „Keď ťa zastihne nejaké zjavenie, nevrhaj sa hneď zbabelo k zemi, ale najskôr sa statočne opýtaj, akého je druhu: „Kto si a odkiaľ prichádzaš?“ Ak sú vo videní prítomní svätci, tak ťa o tom i uistia a premenia tvoj strach v radosť. Pokiaľ sa však jedná o diabolský prelud, jeho sila spľasne, keď tvojho ducha uvidia silného, lebo je to znamenie pokoja duše, ak sa proste spýtame: „Kto si a odkiaľ prichádzaš?“ Tak isto sa pýtal syn Nunov (Jozue) a došiel k poznaniu, a ani Danielov nepriateľ nezostal vo svojej výzve nepoznaný.“
Otázka na meno démona ukazuje, že sa človek nemá nechať strhnúť nejakou myšlienkou, ale že je treba mať určité vlastné stanovisko, z ktorého možno posúdiť všetko, čo na neho dotiera. Evagrius nabáda mníchov, aby posudzovali myšlienky pred tribunálom vlastného srdca a podrobovali ich skúške tým, že na nich naložia určitú záťaž. Pokiaľ pred záťažou utečú, je tu dôkaz, že boli démonického pôvodu, keď obstoja sú dobré. Čo rozumel Evagrius pod záťažou na tomto mieste nie je úplne jasné. Zrejme však nejde pri posudzovaní myšlienok o intelektuálny proces, ale o skúšku, nakoľko sa dá podla danej myšlienky žiť. Pokiaľ sa dá podla nejakej myšlienky navzdory istému odporu, očakávaným obtiažiam a utrpeniu žiť, potom rozhodne pochádza od Boha. Ak nie, ukazuje to, že nás chcel démon zmiasť.
V nasledujúcom texte rozvíja Evagrius spôsob, akým možno démonov pozorovať a poznávať: „Tak isto je nutné, aby sme rozoznali rozdiely medzi démonmi a dokázali rozlíšiť okolnosti ich príchodu. Z myšlienok poznáme (a myšlienky rozpoznáme z vecí), ktorí démoni sa objavujú zriedka a doľahnú potom na dušu ťažšie a ktorí sa naopak objavujú častejšie a tým sú i ľahší, ktorí zaútočia znenazdania a doháňajú ducha k rúhaniu. Toto musíme rozpoznať skôr, aby sme vo chvíli, keď myšlienky začnú rozvíjať svoju vlastnú látku a než sme vypudený zo stavu, ktorý je nám primeraný, proti ním vyslovili slovo a tak označili démona, ktorý nás práve napáda. Týmto spôsobom dosiahneme s Božou pomocou ľahko pokrok. Spôsobíme tým, že sa od nás démoni plní obdivu a naprostého úžasu odpracú.
Sú uvedené dve účinné zbrane pre boj s démonmi. Najprv je treba démona pomenovať. Akonáhle nejakú myšlienku alebo vášeň, úmysel alebo cit pomenujeme už sme od nej získali určitý odstup: Vypovedanie nášho vnútorného stavu presahuje holé vedenie. Poznanie môže zostať len v našej hlave a nedôjsť tak účinku. Akonáhle myšlienku označíme menom, máme ju už takmer v hrsti.
Druhou Evagriom doporučenou vecou je tzv. antirrhetická metóda: Máme démonovi vmiesť naprosto úplne konkrétne slová. Evagrius na inom mieste metódu vykladá ešte bližšie: „Ak si pokúšaný, nezačínaj modlitbu, dokiaľ nevmetieš plný hnevu niekoľko slov po tom, ktorý ťa obťažuje. Lebo ak je tvoja duša plná myšlienok, nemôže byť ani tvoja modlitba čistá. Ak vyslovíš proti myšlienkam niečo hnevivého, zmätieš a zaženieš predstavy, ktoré ti protivník vnukol. Ved zaháňať myšlienky, i keby sa jednalo o dobré, je prirodzený účinok hnevu.“
Zmysluplné použitie hnevu je teda pre antirrhetickú metódu rozhodujúce. Hnev vyháňa myšlienky z rozumu. Platí to tak o dobrých ako i o zlých myšlienkach. Správne užitie hnevu teda spočíva v tom, že ho nasadíme proti myšlienkam zlým. Evagrius na inom mieste hovorí, že bojovať proti démonom prináleží emocionálnej časti duše, ku ktorej sa radí aj hnev. Nebude teda príliš prospešné skúmať svoje myšlienky len rozumom a poznávať tak chybné vnútorné postoje a motívy, ktoré nie sú rýdze.
Vlastný zápas sa odohráva v emocionálnej časti duše. Musíme proti démonom nasadiť svoje city. Najúčinnejším z nich je tu hnev, ktorý sa plný vzrušenia obracia proti nepriateľovi a zaháňa ho na útek. V hneve, ten ktorý je ohrozený, nepestuje sebaľútosť, ale odvažuje sa na boj. Sám aktívne a s nasadením vlastného srdca postupuje proti myšlienkam, ktoré sa ho snažia strhnúť nesprávnym smerom.
V tomto boji možno tiež využiť vzájomnej nesvornosti medzi démonmi. Démon slavomanu je napríklad protivníkom démona smilstva. Je teda možné vypudiť démona smilstva démonom slavomanu. Evagrius v tejto súvislosti cituje antické príslovie, že: „Kľúč sa dá zo zámku vystrčiť kľúčom.“ Po slovenský by sme to mohli zrozumiteľnejšie vyjadriť ako: „Klin sa klinom vyráža!“
Antonín nasadzuje do boja proti démonom výsmech a zosmiešnenie. Keď ležal zbitý a rozdrásaný démonmi v krutých bolestiach na zemi, volal na nich výsmešne: „Keby ste naozaj mali nejakú moc, stačilo by, aby prišiel jeden. Pretože vám však Pán silu odňal, pokúšate sa naháňať hrôzu množstvom. A je opäť známkou vašej slabosti, že potrebujete predstierať podobu divokej zveri.“
Antonín neustále vyzýva mníchov, aby démonov častovali pohŕdaním a výsmechom. Ním aktivizujeme svoje emócie a tie potom vrháme proti démonom. Je to už čiste na ľudskej úrovni účinný prostriedok, ako sa stať pánom svojich myšlienok. U Antonína má však výsmech démonov svoje opodstatnenie vo viere v Pánovu prítomnosť. On je to, ktorý v boji stojí pri nás a je nám zárukou víťazstva. Antonín preto mníchov nabáda, aby si sami nenaháňali pred démonmi strach, ale aby uvážili: „Chceme vo svojom vnútri rozvažovať, že s nami je Pán, ktorý démonov zaplašil a podrobil. Chceme si vziať k srdcu, že nám nepriatelia nemôžu ublížiť, lebo s nami je Pán.“
Na základe svojej viery v Pánovu prítomnosť vmetá Antonín démonom do tváre vždy slová Písma. Sám rozpráva o svojich zápasoch: „Raz na mňa prišli s vyhrážaním a obkľúčili ma vo svojich brneniach ako dobre vyzbrojený bojovníci. Inokedy naplnili dom koňmi, šelmami a hadmi. Já som si však spieval žalm: „Jedni sa honosia vozmi, iný koňmi, ale my vzývame meno Pána, svojho Boha.“ A v mene Pána boli modlitbami zahnaní. Často ma trápili bitím, ja som však povedal: „Nič ma neodlúči od lásky Kristovej!“