Duchovná útecha.
Starí mnísi hovorili: „Všetko čo znepokojuje, pochádza od diabla.“ Zdá sa, že neboli tak obozretní ako sv. Ignác, ovšem sa to len zdá. Oni sa totiž prihovárajú spolubratom, o ktorých je isté, že sa usilujú o dobro. V takomto prípade skutočne každý nepokoj a zmätok pochádza od zlého, vnútorný mier a pokoj je v tomto prípade znakom Božej blízkosti. V neskorších dobách sa pre tieto rozdielne stavy ustálili dva výrazy: duchovná útecha a neútecha. I keď tieto slová znejú trošku umelo, predsa vyjadrujú našu každodennú skúsenosť. Niekedy sa modlime rád, inokedy s nechuťou, ráz sme nadšení pre všetko dobré, inokedy máme odpor i k malej povinnosti.
Sv. Ignác definuje útechu takto: „Útechou nazývam to, keď sa v duši vzbudzuje nejaké vnútorné hnutie, ktoré ju rozpáli k láske ku svojmu Spasiteľovi a Pánovi. Nemôže už teda nič stvoreného na povrchu zeme milovať, jedine vo Stvoriteľovi. Tiež to je útecha, keď niekto prepukne v slzy lásky k Pánovi, a je to z bolesti nad hriechmi alebo nad utrpením Krista, nášho Pána, alebo nad čomkoľvek iným, čo smeruje k jeho službe a chvále. Konečne nazývame útechou každý vzrast (rozmnoženie) nádeje, viery a lásky a každú vnútornú bolesť, ktorá volá a priťahuje k nebeským veciam a k spáse duše, ktorá nachádza kľud a uspokojenie vo Stvoriteľovi a Pánovi.“
Sv. František Saleský popisuje tento stav takto: „Útechy dodávajú duši chuť, posilňujú ducha: k pohotovosti sa pridruží svätá veselosť a radosť zo zbožnosti, ktorá sa prejavuje i navonok… Rozhodne viac zaváži i tá najmenšia útecha, ktorú môžeme dostať pri pobožnostiach, než tie najvybranejšie svetské zábavy.“
V životopisoch svätých sa dočítame o veľkých útechách. Kassian, ktorý mal možnosť 15 rokov zblízka sledovať egyptských pustovníkov z konca 4. storočia, hovorí o „nevýslovnej radosti“, ktorá ich zachvacovala pri modlitbe, o „radostných výkrikoch, ktoré bolo počuť až do vedľajšej cely.“ Evagrius hovori o návštevách Ducha Sv. v dobe modlitby. Sv. Augustin hovori o „sladkosti Božieho mena“, a o „radosti z Božích príkazov“. Bohatý slovník v tomto zmysle užíva sv. Bernard. Útechu nazýva najčastejšie „návšteva Pána“, „navštívenie milosťou“, „potešenie duše“, „zakúšanie Boha“. Takéto stavy sa nám javia ako niečo zvláštneho, nezvyklého. Hriech totiž spôsobil, že sme vnútorne rozdelení. Najčastejšie sa stáva, že súčasne cítime z nejakého dobrého skutku vnútorné zadosťučinenie, spokojnosť a súčasne i akúsi nechuť, ktorá neladí s mierom v srdci. Dali sme dar a máme z toho radosť a pritom nám zároveň môže byt ľúto peňazí, ktoré nás ten dar stál.
Nasledovanie Krista menuje tú vyššiu vrstvu „milosťou“, tú spodnú „prirodzenosťou“. „Prirodzenosť má azda rôzne vonkajšie potešenia, v ktorých majú záľubu zmysly. Avšak milosť hľadá potechu len v Bohu, túži sa radovať len zo zvrchovaného dobra, ktoré prevyšuje všetky viditeľne veci… prirodzenosť dbá len o seba: za seba bojuje a argumentuje. Milosť však všetko obracia k Bohu, v ktorom má svoj pôvod, sebe nepripisuje nič dobré,…“ V stave útechy sa prejaví zvláštna sila milosti. Vnútorná pravá radosť je tak silná, že sa rozlieva ako prameň i do okolitých vrstiev, do všetkých citov a sklonov. Človek sa cíti zasa celý, nerozdelený, a preto šťastný a spokojný, plný pokoja a mieru. Zdá sa, ako by na ceste k Bohu už nebolo žiadnej prekážky.
Ako sa zachovať v úteche? Aký má byt náš postoj voči útechám? Máme po nich túžit, alebo sa ich skôr obávať? Ako sa máme zachovať, keď sa dostavia? V omšovej modlitbe k Duchu Svätému prosíme o to, „aby sme sa z jeho útechy vždy radovali“. Sv. Bernard nám radí: „Žiadajte o to, aby vám dal svetlo svojej zbožnosti, jasný deň a odpočinok ducha, aby ste žili bez bolesti uprostred svojich prác, ako vojak, ktorý už zostarol v službe v zbrani, aby ste bežali po ceste Pánovej s radostným srdcom, aby ste robili s potešením a dokonca s túžbou i to, čo ste predtým robili smutne a s odporom.“
Suarez vystríha, aby sme nepohŕdali ani malými pocitmi spokojnosti, ktoré vyplývajú z telesného zdravia a sviežosti. Potrebujú ju i ľudia v duchovnom živote pokročilí. Bol odsúdený názor Molinov, podľa ktorého „je odporné, hrozné, nečisté všetko, čo je v duchovnom živote zmyslové“. Zabúdame na jednu základnú skutočnosť, že sme stvorený pre radosť. A zabúdame na to, čo hovorí Ježiš, že prišiel i preto, aby naša radosť bola úplná. Samozrejme, že všetci chápeme, že kresťanstvo nemá nič spoločného s hedonizmom, ktorý sa ženie sebecký od jednej rozkoše k druhej a hrozne sa obáva utrpenia. Kresťan vie aj krásne prijímať utrpenie, ale tiež len preto, lebo nás privádza k Bohu, ktorý je nesmiernou blaženosťou. Boh nie je nepriateľom radosti. Boh sám je nesmierna radosť, večný tanec a ples.
Sú ovšem i útechy škodlivé. Niekedy sa zvrhnú v prehnane vyhľadávanie zmyslových dojmov. Niekedy vedú k márnivosti a pýche. Ten, kto sa cíti dobre pri konaní svojich povinnosti ľahko uverí tomu, že je lepši ako druhí. Preto si nikdy nesmieme myslieť, že sme si tú útechu zaslúžili svojim výkonom a že to tak vždy musí byt. Môžu byt ľudia, ktorí robia veľké veci pre Boha a pri tom kráčajú duchovnou tmou a bezútešnosťou. Podľa sv. Františka Saleského máme aj túto oblasť úplne zveriť do Božej prozreteľnosť a povedať z celého srdca, s úplnou odovzdanosťou ako Jób: „Pán mi útechu dal, Pán mi ju vzal, nech je jeho meno pochválené.“ Najväčšia útecha je v tom, že smieme Boha chváliť, ďakovať mu a to bez ohľadu na to, ako sa cítime, čo prežívame.
Sv. Alfonz z Liguori hovori, že sa útechy majú prijímať s vďakou, ale nesmieme sa pri nich príliš zastavovať a vyžívať sa v nich viac, ako je užitočné. Zrazu takáto útecha zmizne, ale my musíme isť ďalej. Útecha je ako kvasnice, ktoré pomáhajú tomu, aby sa cesto zdvihlo. Alebo mohli by sme povedať, že útecha je ako katalyzátor, ktorý slúži k tomu, aby prebehla určitá chemická reakcia. Kto nepreceňuje útechy, nedá sa zlomiť neútechami, ktoré sa zasa určite v inom čase objavia. Sv. Ignác preto dáva výstižnú radu: „Kto je v úteche, nech rozmýšľa, ako sa zachová v neúteche, ktorá príde neskoršie. A vtedy nazbiera práve pre tuto dobu nové sily… A nech sa snaží čo možno najviac pokoriť a ponížiť, uvažovať o tom, ako máličko dokáže bez milosti a bez útechy.“
Tak isto veľmi opatrne hovoria i veľkí mystici o zvláštnych daroch Ducha Sv., osvieteniach, prežívaní Božej prítomnosti. Prečo by si ich nevážili? Sv. Terézia sa modlí za to, aby jej takéto milosti „Boh udelil po kvapkách, i keby to malo stáť všetku námahu, akej sme tu na svete schopní.“ A predsa všetci svorne tvrdia, že je krajne nebezpečné takéto zvláštne milosti vyhľadávať. Nie je ľahké pri nich zachovať skromnosť, a pokornú mienku o sebe.
Napr. často sa kňaz stretá s „osvietenými“ ľuďmi, ktorí mali údajne nejaký zážitok a už pre nich kňaz nič neznamená a dokonca mnohí z nich časom odstúpia i od Božieho Slova. Takéto niečo určite nie je z Boha a záčina to veľmi nádejne: „Mne sa zjavila Panna Mánia, mne sa zjavilo Božské Srdce.“ Aby sa predišlo umienenosti a klamom, je v takýchto prípadoch zvlášť potrebné duchovne vedenie, aby podľa slov sv. Jána Klimaka sa nikto nevznášal do neba podľa svojej hlavy a svojvôle. Boh je Šťastie a Blaženosť. Chce, aby sme boli šťastní a blažení i my vrcholnou mierou. Ovšem nesmieme zabudnúť, že cesta k tomuto šťastiu vedie skrz Kalváriu a kríž. Tento evanjeliový zákon nepripúšťa výnimku.
Na záver dnešnej katechézy jeden príklad zo života sv. Františka, ktorý nám môže byt výstrahou: Ako sa diabol zjavil bratovi Rufínovi v podobe Kristovej, aby ho oklamal a povedal mu, že je zavrhnutý. Brat Rufín, ktorý patril k najvznešenejším ľudom v Assisi, druh sv. Františka a človek veľkej svätosti, zakúšal v jednej dobe veľmi prudké diabolské dotieranie a obťažovanie ohľadom predurčenia. Bol preto veľmi zádumčivý a smutný, lebo diabol mu stále našepkával, že je zavrhnutý a že nie je z predurčených k večnému životu a že všetko, čo robí v ráde, je pre neho zbytočné. Keď toto pokušenie trvalo mnoho dni, hanbil sa o tom hovoriť sv. Františkovi, avšak napriek tomu neustával od modlitieb a obvyklých seba záporov (zdržanlivosti). Diabol preto začal pridávať skľúčenosť (trúchlivosť) k skľúčenosti.
Okrem vnútorných útokov začal na neho dotierať taktiež zvonku falošnými zjaveniami. Zjavil sa mu v podobe Ukrižovaného a povedal mu: „O brat Rufín, prečo sa trápiš pokáním a modlitbou, keď nie si predurčení k večnému životu. A ver mi, ved ja viem, koho som si vyvolil a predurčil. Never synovi Petra Bernandone, keby ti hovoril opak a taktiež sa nepýtaj na túto vec, lebo ani on a nikto iní to nevie, iba ja, Syn Boží. Ver mi s istotou, že si z počtu zavrhnutých. Syna Petra Bernandone, tvojho Otca (Sv. Františka), nezaľúbilo sa mi pričítať medzi svojich vyvolených, ani teba, ani jeho. Taktiež jeho otec je zavrhnutý, a ktokoľvek ho nasleduje, je oklamaný.“ A po týchto slovách ihneď zmizol.
Brat Rufín sa dostal pôsobením kniežaťa temnôt do takých temnôt, že už strácal všetku vieru a lásku, ktorá mával ku sv. Františkovi, a nedbal, aby mu o tom niečo povedal. Avšak čo svätému Otcovi nepovedal brat Rufín, zjavil mu Duch Svätý. Keď sv. František videl v duchu tak veľké nebezpečenstvo menovaného brata, poslal brata Massea pre neho. Tomu brat Rufín nevrlo odpovedal: „Čo mám spoločné s bratom Františkom?“ Brat Rufín: „Či nevieš, že brat František je ako boží anjel, ktorý osvietil toľko duši vo svete a od ktorého sme prijali milosť Božiu? Preto chcem, aby si na každý pád išiel k nemu, lebo jasne vidím, že ta diabol oklamal.“
Po týchto slovách brat Rufín vstal a šiel ku sv. Františkovi a sv. František, keď ho videl zdiaľky prichádzať, začal volať: „Brat Rufín, chudáčik, komu si to uveril?“ A keď brat Rufín k nemu prišiel, vyrozprával mu sv. František, cele toto pokušenie, ktoré zakúsil od diabla z vnútra i z vonku a jasne mu ukázal, že ten, kto sa mu zjavil, bol diabol a nie Kristus a že vôbec nesmie súhlasiť s jeho našepkávaním. „A keď ti diabol ešte ráz povie, si zavrhnutý, odpovedz mu: Otvor hubu a ja ti tam hneď našpiním. A toto ti buď znamením, že je to diabol: akonáhle mu dáš tuto odpoveď, hneď utečie. A taktiež podľa toho si mal poznať, že je to diabol, keď ti zatvrdil srdce ku všetkému dobrému: to je jeho vlastné poslanie, avšak Kristus požehnaný nikdy srdce veriaceho človeka nezatvrdzuje, ale naopak obmekčuje, ako hovorí ústami proroka: Vezmem vám srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa.“
Keď teda brat Rufín videl, že mu sv. František vyrozprával tak poporiadku celý priebeh jeho pokušenia, dojatý jeho slovami, dal sa do veľkého plaču a začal prosiť sv. Františka a pokorne uznával svoju vinu, že to pokušenie zatajil. A tak zostal napomínaním sv. Otca plný potechy a posily a celý premenený v lepšieho. Nakoniec mu sv. František povedal: „Chod, vyspovedaj sa a nezanechávaj prácu ani obvyklé modlitby a vedz iste, že toto pokušenie ti prinesie veľký úžitok a potešenie. Za krátky čas to zakúsiš.“ Brat Rufín sa vrátil do svojho prístrešku v lese, a keď zotrvával s mnohými slzami na modlitbe, hla, nepriateľ v osobe Božej podľa vonkajšej podoby (sa mu znovu zjavil) a vravel mu: „O brat Rufín, nepovedal som ti, aby si neveril synovi Petra Bernardoneho a aby si sa nenamáhal plačom a modlením, preto že si zavrhnutý? Načo je ti treba sa trápiť dokiaľ si živý, keď potom až umrieš budeš zavrhnutý!“ A ihneď mu brat Rufín odpovedal: „Otvor hubu a ja ti do nej našpiním (naseriem).“
V tom momente diabol v hneve odchádzal s takou zúrivosťou a pohybom kamenia, sypajúceho sa z hory Subasia, ktorá tam bola vedľa, že trvalo hodnú chvíľu, čo sa rútili kamene padajúce dolu, a také bolo vzájomne narážanie kameňov , keď sa kotúľali, že z nich vyšľahoval údesný oheň dolu do údolia, takže na hrozný rachot, ktorý robili, vyšiel sv. František a jeho druhovia s veľkým údivom von z kláštora a chceli vedieť, aká je to asi novina. Vtedy si brat Rufín úplne jasne uvedomil, že to bol diabol, ktorý ho oklamal. Navrátil sa teda k sv. Františkovi a znovu ešte padol na zem a vyznal svoju vinu. Sv. František ho tešil lahodnými slovami a poslal ho celého potešeného do jeho prístrešku a keď v tom prístrešku bol s preveľkou zbožnosťou, zjavil sa mu Kristus požehnaný, celú jeho dušu rozohrial božskou láskou a povedal: „Dobre si urobil, synu, že si uveril bratovi Františkovi, lebo ten, čo ta rozosmutnel, bol diabol, ale ja som Kristus, tvoj Majster . A aby som ťa pevne uistil, že som Kristus, dávam ti toto znamenie: Čo budeš živý, nikdy nepocítiš žiadnu trúchlivosť ani trudnomyseľnosť.“
A keď mu to povedal, Kristus odišiel a zanechal ho v takej radosti a sladkosti ducha a v povznesení mysle, že bol celý deň a celú noc uchvátený a vytrhnutý v Boha. Od tej dobý bol tak utvrdený v milosti a v istote svojej spásy, že bol celý premenený v iného človeka a bol by zostával na modlitbách vo dne v noci a rozjímal o nebeských veciach, keby ho boli nechali. Preto o ňom, to je o bratovi Rufínovi, sv. František povedal, že bol už v tomto živote prehlásený za svätého od Ježiša Krista a že by neváhal hovoriť – ale nie pred nim – sv. Rufín, i keď je ešte živý na zemi. Ku chvále Ježiša Krista. Amen.