Ďalšia možnosť ako zahrnúť prácu do modlitby je predchádzajúca a následná meditácia. Poznali ju už v kresťanskom staroveku. Napr. Kassian podáva správu, ako si pustovníci v púšti predstavovali vo fantázii určité situácie, aby sa potom v skutočnosti mohli zachovať tak, ako si to pred Tvárou Božou v meditácii priali.
V predchádzajúcej meditácii sa vnútorne pripravujeme na prácu. Predstavujeme si, čo na mňa dnes všetko čaká, s ktorými ľuďmi sa dnes stretnem, aké jednanie na mňa dnes čakajú… Potom prosím Boha o požehnanie pre toto všetko. Zverujem mu prácu i ľudí s ktorými sa dnes stretnem. Zbavuje ma to tlaku, že som na všetko sám, strachu z ťažkých situácii, z rozhovorov, v ktorých niekedy ide o zdanlivo neriešiteľné problémy. Keď ráno pri vstavaní prednesiem všetky myšlienky o dnešnej práci, ktoré sa objavia v hlave, pred Božiu Tvár, a poprosím ho o požehnanie, potom neklesám pod ťarchou práce už na prahu nového dňa, ale môžem sa do nej pustiť kľudnejšie a’ uvoľnenejšie. Práve ranná modlitba je teda najlepšia možnosť pre premeditovanie nastávajúceho dňa.
Jednou z foriem predchádzajúcej meditácie je to, že si konkrétne predstavím svoje pracovisko a potom uvažujem: tam v mojej kancelárii, u môjho pracovného stolu, u počítača, v dielni, v kuchyni, tam je prítomný Boh. Budem pracovať a hovoriť s ľuďmi v jeho prítomnosti. Ako by som pracoval v Božej prítomnosti? Mohlo by mi to pomôcť, aby som nevnímal svoje pracovisko ako Bohu vzdialenú oblasť ale ako miesto, kde sa cítim obklopený Božou prítomnosťou a kde sa tiež koná Bohoslužba.
Predchádzajúca meditácia nepracuje s vôľou, to znamená, že jej ovocím nie sú nejaké konkrétne predsavzatia. Skôr si len predstavujeme, akoby to bolo, keby som sám bol v prítomnosti samotného Boha. V podstate ide o to, pochopiť, že tajomstvo každého požehnaného živote je vo využití prítomného okamžiku. Zasnívam sa do svojich pozitívnych možností a potom sa snažím v praktickom živote pripustiť to, čo mi vymaľovala moja obrazotvornosť.
V predchádzajúcej meditácii by som sa mal predovšetkým modliť za svojich spolupracovníkov. Modlitba nás uschopní k otvorenosti a prajnosti (dobroprajnosti) voči ním a pomôže nám stretnúť sa s nimi bez antipatie alebo agresivity, otvorene a bez predsudkov. Modlitba za spolupracovníkov môže zlepšiť ovzdušie v podniku, pretože zlepší môj vnútorný postoj.
Príkladom, ako môže modlitba pozitívne ovplyvniť atmosféru pri práci je chovanie starca Silvána. Silván bol mních na hore Athos. Dlhé roky bol ekonóm a mal na starosti nad 200 robotníkov. Hovorí sa o ňom: Keď ráno prechádzal dielňami, dával starším predákom potrebné rozkazy. Potom išiel do svojej cely, aby sa modlil za všetkých ľudí. Jeho srdce trpelo, pretože mal súcit s každým robotníkom… V tichosti sa starec modlil za Boží ľud a robotníci to cítili a milovali ho. Nikdy ich nenútil do práce, nenaháňal ich, ale oni pociťovali jeho milujúcu starostlivosť, a preto pracovali s veselou mysľou a usilovnejšie než pod vedením iných ekonómov. Tí dbali predovšetkým na záujmy kláštora; a kto by nevedel, ako ľahko sa na ľudí zabúda, keď príde starosť o vlastné záujmy.
Zvlášť pred ťažkými situáciami, napr. pred poradou by sme sa mali modliť za svojich spolupracovníkov. Modlitba nás zbaví strachu a tlaku, že musíme presadiť svoje mienenie, a dovolí nám uveriť v dobré úmysly našich partnerov v rozhovore. Staneme sa bdelejšími voči naším vlastným emóciám, budeme môcť odbúrať svoju podráždenosť a tak prispieť k pozitívnej atmosfére. Modlitba nám dovolí dôverovať, že Boh je prítomný aj pri našej zdanlivo čiste svetskej porade, že môže prehovoriť skrze každého spolupracovníka a ukázať nám najlepšie riešenie. Takýto postoj umožní objektívnejší rozhovor, vzájomné načúvanie bez predsudkov a obáv a povedie nás k efektívnejším výsledkom skôr než naša diplomacia.
V následnej meditácii znovu prechádzam prácu uplynulého dňa. Môžem sa ticho posadiť pred Boha a nechať plynúť celý deň ako film; práce, rozhovory, ľudia, konflikty, ktoré sa objavili, moje reakcie, myšlienky, pocity a nálady. Rozprestriem to všetko v tichosti pred Bohom, pokúšam sa to k nemu pozdvihnúť, aby prijal deň s jeho dobrými stránkami i z jeho zlyhaniami, aby odpustil, čo bolo zlé, aby uzdravil, čo bolo vo mne zranené alebo čo som ja zranil v druhých. V tichej modlitbe vypláva na povrch všetko, čo sa ma behom dňa silne dotklo, ale čo som nemal čas stráviť. Abbe Neilos považuje za funkciu modlitby pripomenúť nám všetko, čo bolo v našom chovaní cez deň špatné: „Každý čin pomsty voči tvojmu bratovi, ktorý ťa urazil, vystúpi v hodine modlitby vo tvojom srdci.“ Modlitba po práci dá vyplávať na povrch všetkému, čím nás obžalováva naše svedomie. Konfrontuje nás s nami samotnými. Boh nám v modlitbe ukazuje, ako pred ním vypadá naša práca a ako pred ním pri nej vyzeráme my sami.
Následná meditácia berie za predmet modlitby samotnú prácu, pretože zmyslom modlitby je aj sebapoznanie. Práve práca a naše postoje v nej, nám čosi vypovedajú o našom vnútri. V tomto zmysle hovorí jeden z otcov o modlitbe: „Keď si človek nespomenie na svoje činy, vyjde jeho modlitebné úsilie neprázdno.“
Podľa mojej momentálnej vnútornej situácie sa niektoré veci budú v následnej meditácii stále vynárať a zamestnávať ma. Možno to bude určitý spolupracovník, ktorý mi ide trvalo na nervy a rozčúli ma, sotva vstúpi do mojej miestnosti, na ktorom mi vadí proste všetko: jeho vystupovanie, jeho reč, jeho gestikulácia, jeho chôdza, jeho životne postoje. Ak rozprestriem svoj vzťah k nemu v modlitbe pred Bohom, môže sa mi všeličo vyjasniť. Poznám, prečo ma práve on tak rozčuľuje. Musí to predsa mať svoj dôvod aj vo mne. Snáď stavia zrkadlo mojim vlastným chybám alebo prinajmenšom slabým a citlivým miestám, s ktorými som sa sám ešte nevyrovnal, ukazuje mi moje rany a zranenia, ktoré som s námahou prehltol a potom sa snažil zatlačiť, ktoré však nie sú vo mne uzdravené a hnisajú. Keď pred Bohom meditujem svoj vzťah ku svojmu spolupracovníkovi, nemôžem jednoducho zostať u svojho hnevu alebo žiarlivosti. Nemôžem pred Bohom ďalej na neho nadávať, ale staviam sa so svojím hnevom pred Boha, aby mi ukázal, čo je vo mne základom mojej agresivity, kde sú moje reakcie prehnané a čo vlastne na druhom odmietam. Takáto modlitba mi môže vniesť jasno do mojich emócii. Môže mi však taktiež lepšie pomôcť chápať môjho spolupracovníka. Jeho samotného môžem pred Bohom premeditovať, predstaviť si čím trpí, po čom v najtajnejšom vnútri túži a čo skutočne potrebuje. Takto preniknem škarupinou jeho chovania, ktoré mi vadí a začnem chápať a prijímať niečo z jeho podstaty. A snáď sa mi potom podarí uveriť, že ej v ňom je Kristus prítomný a že v ňom chce Kristus nadobudnúť svoju podobu.
Inokedy vo mne pri tejto modlitbe vyplávajú na povrch nejaké negatívne pocity: hnev, nespokojnosť, rozmrzenosť, nechuť. Mám všetkého dosť. Mám pocit, že ma druhí využívajú, práce ma už nebaví. Najradšej by som so všetkým praštil. Ak rozprestriem všetky tieto pocity v modlitbe pred Bohom, tak sa za nimi objavia moje chybné vnútorne postoje i môj základný postoj voči Bohu. Pokiaľ stále pracujem bez chuti, tak je príčina iste nielen v spôsobe mojej práce ale aj vo mne. Snáď je pre mňa moja práca jednoducho neprijateľná. Snáď mi pripadá, že je ma na takúto prácu škoda, alebo sa cítim ukrivdený, odstavený, nedocenený. Snáď mi je smutno za mojimi vysnenými predstavami a mrzuto registrujem, že nie sú dosažiteľné, nemôžem sa zmieriť so svojou prácou, hľadám chyby u druhých, u šéfa, ktorý mi takúto prácu pridelil, a nakoniec snáď u Boha samého, ktorému nemôžem odpustiť, že odo mňa čaká práve túto prácu, zatiaľčo som predsa stvorený pre nejakú omnoho lepšiu, a že mi dáva takýchto spolupracovníkov i keď si podľa svojho úsudku zaslúžim lepších.
Pocit, ktorý mnohí ľudia pri práci poznali, je pocit preťaženosti, vyčerpania, únavy. Obyčajne si myslíme, že tento pocit je výsledkom práce. Kto mnoho pracuje, unaví sa, vyčerpá. To však platí len čiastočne. Z veľkej časti záleží na našom subjektívnom postoji, nakoľko sa necháme prácou vyčerpať. Zo skúsenosti vieme, že ten, koho práca baví, môže pracovať bez únavy dlhšie než ten, kto začína prácu bez chutí a sám sa pri tom ľutuje, ako je ťažká, alebo aj ten, kto pracuje kŕčovite zameraný len na svoj vlastný výkon a úspech.
Henry Nouwen objavil ešte jeden dôvod svojej pracovnej vyčerpanosti. Raz sa rozprával s opátom Johnom Eudesom, že ho prednášky a rozhovory s pacientmi veľmi unavujú. Tu mu opát odhalil dôvody: Vkladá mnoho energie do každého stretnutie s ľuďmi, do každej prednášky, ako by musel znovu a znovu dokazovať, že si zaslúži, aby ho ľudia počúvali, aby sa mu pacient otvoril. „Vkladáte do hry celú svoju totožnosť a začínate vždy od nuly. Tu bude veľmi dôležitá modlitba a meditácie, pretože tam nájdete svoju najhlbšiu totožnosť a to vás ochráni vždy, keď spolupracujete s druhými ľuďmi, dávať do sázky celú svoju bytosť.
Pretože vo svojej práci hľadáme stále svoju identitu a sebapotvrdenie, sme preťažení. Keby sme jednoducho konali prácu ako svoju úlohu, kvôli službe a nie kvôli uznaniu, potom by sme boli menej kŕčovití a pri tom by sme dokázali pracovať viac a efektívnejšie. Chceme prácou doľahnúť príliš mnoho vecí, ktoré vôbec nie sú jej zmyslom: túžime po uznaní druhých, chceme byť chválení a ctení, chceme sami sebe dokázať, že niečo dokážeme, že naša práca za niečo stojí. Sú to akési postranné úmysly.
Mali by sme sa samozrejme svojej práci plne venovať. Keď mám prednášku, musím sa opravdu zamerať na ľudí, ale musím sa vzdať úsilia, chcieť im dokázať, že som hodný toho, aby ma počúvali. Nesmiem sa usilovať o úspech za každú cenu. Musím povedať to, čo je treba povedať, bez ohľadu na to, či sa to ľudom bude páčiť alebo nie. Reakcia poslucháčov je ich vecou.
H. Nouwen analyzoval spolu s opátom ešte jeden pocit, ktorý ho často prepadal pri práci v kláštornej pekárni: pocit monotónnosti a otupelosti, ktorý na neho padá, keď pri bežiacom páse lepí samolepku na nekonečný rad chlebov. Keď sa o tom bavil s opátom, dozvedel sa, že práve tento druh práce mu dáva príležitosť zakúsiť úplne hlboko svoju odpútanosť, svoje odcudzenie svetu, sebe samému. Keď niečo píše alebo prednáša, môže vždy tieto veci manipulovať, môže do práce vkladať svoje priania a svoju snahu o uznanie. Pri tak jednoduchej prác, ako je práca u bežiaceho pásu, nemôže manipulovať nič. Je úplne jednoducho konfrontovaný s úlohou. A práve to mu môže pomôcť objaviť svoje hlboké odcudzenie. Vnútornú prázdnotu, ako nespojitosť s Všadeprítomným Bohom. Keby sa skutočne cítil spojený so svojím svetom, keby bol skutočne jeho časťou, nenariekal by na otupelosť alebo nudu.
Mali by sme niekedy analyzovať svoje nariekanie na otupujúcu prácu. Spočíva to skutočne v jej nezmyselnosti? Alebo skôr v tom, že tu nemôžem urobiť nič zaujímavé, že som proste konfrontovaný s úlohou, prácou, ktorej sa podrobujem, bez toho, aby som mohol postaviť sám sebe do centra. Tak jednoduchú prácu, ako je lepenie samolepky, môže človek považovať za nudnú, alebo ju môže urobiť pre seba zaujímavou tým, že sa pokúsi vytvoriť nový rekord. V každom prípade ju však v takomto prípade robí nekľudne a roztržito. Človek ale môže takúto prácu konať aj tak, akoby teraz neexistovalo nič dôležitejšieho, oddá sa jej a cíti, že ho ukľudňuje, že sa pri nej môže modliť.
Ručná monotonná práca strháva masku z mojich ilúzií. Ukazuje, že stále vyhľadávam zaujímavé, vzrušujúce a rozptyľujúce činností, aby som svojho ducha udržoval neustále zamestnaného a ušetril ho tak konfrontácie s vlastnou nahotou, bezmocnosťou, smrteľnosťou, slabosťou a prázdnotou. Otupujúca práca nakoniec odhaľuje i moju podstatnú nechránenosť a činí ma zraniteľnejším. Dúfam a modlím sa, aby vo mne táto nová zraniteľnosť nevzbudila strach a hnev, ale naopak otvorenosť pre Božie dary Božej milosti.
Meditácia následná po práci ma povedie ku stále lepšiemu sebapoznaniu a naučí ma načúvať Božiemu hlasu uprostred môjho života. Má však ešte jednu pozitívnu funkciu. Zbavuje ma ťarchy mojej práce. Pomáha mi odpútať sa od nej. Keď si ju ešte raz premietnem pred Božím pohľadom, tak ju vnútorne spracujem, vyrovnám sa s ňou, prijímam od Boha to, čo bolo, a stávam sa tak schopný skutočne sa odpútať od práce, oslobodiť sa od nej, aby som bol celkom otvorený pre to, čo ma očakáva po práci doma. Mnohí ľudia dnes trpia tým, že sa nedokážu ani vo voľnom čase od svojej práce myšlienkami odpútať. Nedokážu vypnúť. Práca ich prenasleduje ešte aj doma, sú stále tak zamestnaný zážitkami a problémami, ktoré na nich útočili pri práci, že sú neschopní otvoriť sa rodine. Motajú sa stále okolo toho, čo robili, ako robili, čo si o nich myslia tí druhí a aké dôsledky môže mať ich rozhodnutie, ale to všetko bez modlitby, bez odovzdania Bohu a preto ich to stále väzní.
Ak predložíme v modlitbe Bohu svoju prácu, s našimi rozhodnutiami a reakciami, chybami a zanedbaniami, potom k nej môžeme pred Bohom povedať svoje áno. Pretože jedine Boh dokáže uniesť ťarchu našich životov, našich chýb a omylov. Prijímame svoju prácu od Boha takú, aká je, a teraz mu ju odovzdávame. Súd nad ňou patrí Bohu. Nič si sami nevyčítame, nedrásame sa pocitmi viny ani nehĺbame nad tým, čo si teraz asi tí druhí o mne myslia a či si vôbec všimli naše výkony a či zbadali aj naše chyby. A vzdávame sa pokušenia, aby sme sa vyčerpávali myšlienkami o dôsledkoch našich rozhodnutí. Dávame svoju prácu Bohu a dôverujeme, že ju príjme takú aká bola, že odpustí, čo bolo špatné a že môže všetko doviesť k najlepšiemu cieľu. Nechválime sa, ak sa nám niečo podarilo, ale aj toto odovzdávame Bohu a ďakujeme mu za to, čo skrze nás vykonal.
Zmierime sa v modlitbe s tým, čo bolo a takto sa otvoríme tomu, čo bude. Teraz sa môžeme s bdelosťou a duchaprítomnosťou venovať tomu, čo je dôležité teraz, rodine doma, ľudom, ktorí na nás čakajú, tichu, knihe, modlitbe.
Mohol by vzniknúť dojem z toho, čo sme o práci a modlitbe hovorili, že modlitba je všeliek na všetko, že vyrieši všetky naše každodenné problémy. Skúsenosť však ukazuje, že tomu tak nie je, že sa mnoho vecí v našom živote nepodarí vylepšiť ani modlitbou. Čo s tým? Má sa človek zarmucovať nad tým, že jeho modlitba je slabá? Nie, dosť často nie je možne problémy vyriešiť modlitbou. Je nutne ich jednoducho uniesť. A je celkom reálne, že navzdory mojím snahám za niekoho sa modliť s tým človekom aj tak nedokážem vyjsť, a dokonca sa zdá, že sa naše vzťahy skôr zhoršujú ako zlepšujú. Ani moja modlitba, ani analyzovanie môjho vzťahu k nemu pred Bohom nepomohlo. Vtedy mi neostáva nič iného, než túto situáciu v modlitbe prijať a vydržať, trpezlivo, bez tlaku na výkon, že sa skrze moju modlitbu predsa niečo musí zmeniť. Možno Boh chce, aby sa práve tu nič nezmenilo, aby to bol môj osteň v tele, ktorý ma otvára jeho milosti. To je skúsenosť, ktorú popisuje sv. Benedikt, keď vyučuje pokore: Mních si hovorí: „Stal som sa pred tebou akoby ťažným zvieraťom a som predsa stále pri tebe.“ Snáď niekomu pri zvládaní takejto neriešiteľnej situácii pomôže nasledujúca predstava: Boh odo mňa očakáva, že znesiem tohoto človeka, túto prácu, túto situáciu. A ja s tým súhlasím, i keby sa počas štyridsiatich rokov nemalo nič zmeniť. Až keď dokážem vydržať túto predstavu, odovzdal som sa Božej vôli. A až vtedy sa možno bude môcť niečo zmeniť k lepšiemu.
Jeden starší spolubrat rozprával zo svojho živote, s koľkými ťažkosťami sa stretol, ako predstavení niekedy prepínali jeho poslušnosť a ako s ním spolubratia veľmi často nespravodlivo nakladali. Na otázku, ako to dokázal zvládnuť a ako si napriek tomuto zachoval svoj humor, odpovedel: „Tu pomôže len modlitba.“ Čo ste sa modlili?“ „Bolestný ruženec: ktorý sa pre nás krvou potil a ktorý bol pre nás ukrižovaný. To stačí.“ Viacročná a trvalá meditácia Getsemany a Golgoty ho uschopnili k tomu, aby sa vyrovnal s ťažkými situáciami, nezrútil sa pod ich ťarchou, ale zostal vnútorne kľudný a veselý. Často nás analyzovanie v modlitbe nikam nedovedie. Neostane nám nič iného, než objaviť svoju situáciu v Ježišovej ceste a čerpať silu z rozjímania krížovej cesty alebo bolestného ruženca a tak ju vydržať. Keď v modlitbe tuto neriešiteľnú situáciu stále prijímame a znášame – na spôsob predchádzajúcej a následnej meditácie na základe rozjímania o Ježišovom utrpení, – nezmení sa síce navonok, zato však vo svojom jadre, pretože sme sa v nej stretli s Kristom. Možno budeme musieť roky žiť s problémom, ktorý sa nedá vyriešiť. Niektoré vzťahy medzi ľuďmi sú tak zbabrané, že ich nemožno zmeniť. A často ani pri najlepšej vôli nie je možne zmeniť neznesiteľnú situáciu na pracovisku. Možno sa budeme musieť roky modliť Krížovú cestu, aby sme sa s tým dokázali vyrovnať. Alebo musíme stále meditovať tie isté biblické slová, modliť sa stále tú istú strelnú modlitbu, aby sme pomaly vrastali do postoja Ježišovho, ktorý svoj život s jeho problémami tiež nevyriešil, ale pretrpel a práve tým vykúpil.
Záver
Ora et labora, to nie je kvantitatívne označenie benediktínskeho života, ktorý okrem modlitby zahŕňa aj rozmanitú prácu. Je to skôr duchovný program, cesta, ako sa stretnúť s Bohom uprostred vlastného života a dovoliť mu vôjsť do svojej každodennosti. Životné pravidlo „modli sa a pracuj“ je pomocou k duchovnému zvládnutiu všednosti a k rozpoznaniu, že práve ona je miestom, kde odo mňa Boh najviac očakáva a kde sa rozhoduje, či chcem seba a svoj život zachrániť alebo mu ho odovzdať a darovať späť. Práca, všednosť nie sú miestami od Boha vzdialenými, ale sú plné Boha (duchovné), kde sa môžeme zacvičovať do lásky, trpezlivosti, nesebeckosti, úcty a poslušnosti, a otvorenosti voči Bohu a ľudom. Skúsenosť s Bohom nie je vyhradená tým, kto sa úplne stiahli zo sveta, ale je možná každému, i uprostred vravy všedného dňa. Ora et labore je všeobecne kresťanské životné pravidlo, pretože prijíma vážne fakt Božieho Vtelenia. Boh sa zjavil v tele a tak sa nám zjavuje aj dnes, v našom vlastnom tele, v tele nášho prostredia, našej práce, našej každodennosti. Zdá sa nám, že telo nám skôr Boha skrýva. Pravidlo „modli sa a pracuj!“ nás chce naučiť vidieť jasne, aby sme poznali Boha v tele našej všednosti a dotkli sa ho tam, kde nám denno denne vychádza On sám v ústrety.