Bratovi N., ministrovi, Pán ti žehnaj!
K otázke stavu tvojej duše ti hovorím, nakoľko len môžem,
že všetko, čo ti bráni milovať Pána a všetkých, ktorí sú ti prekážkou,
či už sú to bratia alebo iní ľudia
i keby ťa zasypali ranami,
to všetko musíš pokladať za milosť.
Tak musíš chcieť, a nie inak.
A rob to z pravej poslušnosti voči Bohu i voči mne,
lebo iste viem, že v tom je pravá poslušnosť.
A miluj tých‚ ktorí ti robia také veci.
Nechci od nich nič iného, než čo ti Pán dá.
A práve v tom ich miluj a nechci, aby boli lepšími kresťanmi.
A to nech je pre teba viac než pustovňa. (LMin)
Adresátom týchto riadkov je muž, ktorého František poveril, aby slúžil miestnej skupine bratov na ceste života podľa evanjelia. Odtiaľ je aj jeho označenie minister – služobník. Kto to bol, ako sa menoval, sa presne nevie. (Snáď brat Eliáš?) Vie sa len, že ťažkosti spojené s jeho úlohou, bezpochyby spôsobené nevalnými kvalitami a odporom bratov, ho dohnali k úteku. Uchýlil sa — alebo sa hodlá uchýliť — do pustovne, aby našiel pokoj a mohol sa zaoberať stavom svojej duše. František mu poslal tento list. Je prostý, trochu neobratne štylizovaný, avšak obsahuje významne posolstvo, meditáciu o nevyčerpateľnom milosrdenstve a zľutovaní, ktoré musí po Božom vzore prejavovať človek.
V citovanej časti František tvrdí, že utrpenie a ťažkosti, s ktorými sa na svojej ceste stretávame, sú milosťou. Cesta, o ktorú tu ide, je cesta evanjelia, cesta, na ktorej sa človek snaží milovať Pána. Nie je nič väčšieho, nič, čo by viac povznášalo, než keď sa človek v láske rozletí k Bohu.
Avšak hľa, objaví sa prekážka: niečo nám skríži cestu, zastaví nás to. Hrozí, že sa odlúčime od Boha. Ako túto situáciu zvládnuť? Máme prekážku odstrčiť, utiecť od nej? To si myslel i brat minister a tiež to urobil. Izoloval sa v pustovne. Premýšľa o stave svojej duše a nepochybne súdi, že prekážky lásky prichádzajú zvonka. František ho rázne vyvádza z omylu.
Je pravdou, že v ministrovom prípade ide skutočne o vonkajšieho nepriateľa a je jasne označený. Sú ním blížni; bratia alebo iní ľudia. Nechovajú sa nijak priateľsky a asi nezostalo len u psychického alebo slovného násilia. Naznačuje to výraz: „i keby ťa zasypali ranami“. Očakávali by sme, že František pustovníka poľutuje a odsúdi zlobu okolia, ktorá ho dohnala k úteku. Avšak vôbec nie: „všetko musíš pokladať za milosť“. Áno, toho alebo tých, ktorí ti bránia milovať Boha, pokladaj za milosť.
Prijať skúšku je síce ťažké, avšak ako náhle príde a neexistuje únik, jediný správny prístup je ochotne sa jej vystaviť. „Tak musíš chcieť, a nie inak“. Nie je v tom žiadny fatalizmus, ale istota, že túto situáciu zosiela Boh a že je treba ju poslušne prijať. Učeník sa tak učí byť poslušný Božiemu zámeru s ním. „Pretože je mojou úlohou“, dodáva František: „ťa do tajomstva tejto vôle uviesť: A konaj to z pravej poslušnosti voči Bohu i voči mne, lebo iste viem, že v tom je pravá poslušnosť“.
Hlasom Slova sú i situácie a udalosti, ktoré nám vpadnú do života akoby sami od seba. Vysnívať si ideálny svet, ideálnu cirkev, ideálnu komunitu je k ničomu. Prijať nevyhnutnú realitu — a tu sú príčinou ťažkostí dokonca ľudia, ktorí sa zasvätili evanjeliu — taká je cesta pravej poslušnosti.
František sa teraz vo svojej úvahe o roli prekážky v duchovnom živote zameriava na prekážku samu. Tým, čo ministrovi braní milovať Pána, nie sú nejaké neosobné situácie, ale bytosti z masa a krvi: bratia. Minister od nich utiekol. Možno v srdci zakúsil pokušenie, aby ich zavrhol, nenávidel. Iste by k tomu našiel dôvody. Františkova výzva teraz začína byť vzrušená. Nie nenávisť, ale lásku: „Miluj tých‚ ktorí ti robia také veci (odpor, nepriateľstvo, snáď i rany)“. V takých prípadoch si človek praje, aby sa nepriateľom premenilo srdce, aby sa obrátili. Čaká, že sa vyvinú, že budú lepší. Ale nie! „Nechci od nich nič iného, než čo ti Pán dá“. Keď sa budú kajať a uzmieria sa s tebou, tým lepšie; keď nie, dokáž čakať a byť trpezlivý. Nech im čas (a vlastne hlavne Pán) dá dozrieť postúpiť ich tempom.
Ale hľa, nasleduje niečo ešte neuveriteľnejšie, – pre naše uši škandálne: „Nechci, aby boli lepšími kresťanmi“. Pre Božieho človeka predsa nie je nič normálnejšie než si z duše priať, aby sa každý z jeho bratov stal a zostal skutočným „kresťanom“, aby sa spojil s Ježišom Kristom a krôčik po krôčiku sa pretváral k jeho obrazu. František to vie tak ako každý kresťan. Ale odhaľuje, že toto prianie môže byt v ministrovej situácii dvojznačné. Môžem si vrúcne priať, aby sa brat, ktorý ma svojím chovaním zraňuje a trápi, obrátil, pretože potom budem mať pokoj, z mojej cesty zmizne jedna prekážka. V takomto prianí je čosi nečistého a práve na to František upozorňuje.
Preto ministra vyzýva, aby sa na veci díval inými očami: podrobiť sa vzniknutej situácii, milovať a trpezlivo znášať tých, ktorí ju vyvolali, nepočítať s tým, že sa všetko zmení a pôjde lepšie, „nech je pre teba viac než pustovňa“. František si života v pustovne cení, dokonca napísal pre neho pravidlá a sám v pustovni často prebýval, neodmieta ho ako taký. Ale to, že brat minister do pustovne utiekol, aby nemusel čeliť ťažkostiam, ktoré prináša bratský život, je iluzórnym hľadaním sveta bez chyby. Pokorné prijatie každodennej reality, láska, ktorá znáša a ospravedlňuje, platí viac než pustovňa.
„A z toho chcem poznať, že miluješ Pána a mňa, jeho i tvojho služobníka: budeš konať, tak, aby ani jediný brat na svete i keby sa toho najťažšieho hriechu dopustil, potom; čo uvidí tvoje oči, nikdy neodišiel bez tvojho milosrdenstva pokiaľ o neho požiada. A keď o neho nežiada, sám sa ho opýtaj, či ho chce. A i keby potom aj tisíckrát zhrešil pred tvojimi očami, miluj ho viac než mňa, aby si ho pritiahol k Pánovi. A s takými bratmi maj vždy zľutovanie. A hneď ako budeš môcť, oznam gvardiánom, že si sa rozhodol takto konať.“
Pokračovanie listu sa ešte hlbšie púšťa do nevyčerpateľného tajomstva milosrdenstva. Brat minister bol pre svoj útek pokarhaný a rázne vyzvaný, aby miloval tých, ktorí mu bránili v realizácii jeho predstavy o dokonalosti. František necháva stranou stavy jeho duše a udiera mu na srdce, aby z neho vyviedol prúdy vôd milosrdenstva.
„Podľa čoho poznať, že miluješ Boha a že miluješ mňa, jeho a tiež tvojho služobníka?“ V prvej vete úryvku sa mnoho hovorí o láske: o láske k Bohu, ale tiež k Františkovi. Minister si myslí, že daná situácia mu bráni v láske k Bohu (a k Františkovi), preto utečie. List ho vyzýva, aby tuto dvojakú lásku prejavil. Avšak inak: nie útekom, ale tak, že dokorán otvorí svoje srdce a brata hriešnika príjme.
František zvažuje dve možnosti: Hriešnik sa navracia ku svojmu ministrovi, ako to požaduje Rehoľa (Reg 7,1—2) a prosí o milosrdenstvo. Nejde o žiadnu malichernosť. Podľa textu sa asi stalo mnoho závažných vecí; „i keby sa toho najťažšieho hriechu dopustil“.
Prichádza svojmu bratovi na oči. Dvojaká zmienka o očiach, tu a o kúsok ďalej, priťahuje pozornosť. Ukazuje, jak hlboko pozná František človeka. Tvár hovorí viac než všetky slová, vyjasňovania, ba i gestá; a oči, to sú okná do vnútra. Pozornosť, súcit, láskavosť sa vyjadruje skôr očami než slovami.
Ale môže sa stať, že hriešnik nepríde sám od sebe, zatvrdí sa vo svojom zle, možno nedúfa v odpustenie. Potom je na mne, aby som šiel za nim, nenásilne mu ponúkol milosrdenstvo a spýtal sa, či ho chce. O tom, či bude ponúknuté milosrdenstvo prijaté, sa tu nehovorí.
Nasledujúce tvrdenie vyráža dych. Milosrdenstvo, či už prijaté, alebo nie, nemusí mať očakávané účinky. Brat sa v minulosti dopustil i toho najťažšieho hriechu. Je mu odpustené, ale teraz sa podľa všetkého opäť rúti do zla: i keby potom aj tisíckrát zhrešil, a to pred tvojimi očami. Oči, ktoré boli studienkami milosrdenstva, teraz bezmocne pozerajú na záplavu hriechov. Čo teraz? Odvrátiť sa, zúfať? Vôbec nie: „Miluj ho viac než mňa. (Minister teda Františka miluje a on to vie…)
V tejto zdanlivej beznádejnej situácii je jediným správnym postojom zotrvať v láske, napodobniť Boha, ktorého milosrdenstvo nepomíňa, ktorého zľutovanie nekončí, obnovuje sa každého rána (Pl 3,22—23). Veď súcitiaca láska — zmilovanie — sa silnejšie prejavuje voči tomu, kto je ťažko zasiahnutý na tele alebo na duši. Preto má minister milovať svojho nešťastného brata viac než Františka, ktorý je duchovne zdravý.
List ministrovi je óda na milosrdenstvo. Slovami viazanými na konkrétnu situáciu vyjadruje ústredné posolstvo evanjelií: Boh miluje hriešnikov a nemocných; jeho Syn prišiel na svet práve preto, aby ich zachránil. Kde sa rozmohol hriech, sa môže ešte viac rozhojniť milosť (zrov. Rim 5,20). Prestať dúfať v Božie milosrdenstvo je neprípustné.