F. DÉMON ACEDIE
nazývaný tiež poludňajší démon, je zo všetkých najobtiažnejší. „Napadá mnícha okolo 10,00 hodiny a oblieha jeho dušu až do 14,00 hodiny. Najprv spôsobí, že sa zdá, akoby sa slnko pohybovalo len veľmi pomaly alebo vôbec nie a že deň má päťdesiat hodín. Potom mnícha núti, aby sa neustále odbiehal dívať k oknu, alebo vybiehal z cely, či má slnko ešte ďaleko do 15,00 hodiny, alebo či ho neprichádza navštíviť spolubrat.
Ďalej démon naočkuje mníchovi odpor k miestu, kde žije, a voči celému jeho spôsobu života, proti ručnej práci. Potom mu našepká, že sa vytratila láska medzi bratmi a že tu nie je nikto, kto by človeka mohol potešiť aspoň trochu. Ak je tu niekto, kto dotyčného mnícha v poslednej dobe urazil, démon šikovne použije i jeho, len aby ešte viac nechuť vystupňoval. Uvedie ho do snívania o iných miestách, kde by ľahko mohol nájsť všetko potrebné a kde by i život bol omnoho menej obtiažny a pre neho po všetkých stránkach výhodnejší.
Ďalej ešte pripojí, že tu pre mnícha nie je len jedno jediné miesto, kde sa možno Pánu Bohu páčiť. Tvrdí mu, že Boh môže byt uctievaný všade. Pripojí ešte spomienku na predošlý život a na príbuzných, vykreslí mu, ako dlho ešte tento život potrvá a postaví mu pred oči všetky obtiaže askéze. Nasadí celú svoju zbrojnicu len aby mních opustil svoju celu a zbehol zo závodnej dráhy. Po tomto démonovi neprichádza bezprostredne žiadny ďalší a v duši sa po boji rozhostí pokojný stav a nevýslovná radosť.“ (Evagrius)
Démon acedie je považovaný za najnebezpečnejšieho. Zahrňuje v sebe takmer všetky druhy pokušenia a myšlienok. Zatiaľčo sa ostatní démoni dotýkajú vždy len jednej časti duše, okupuje poludňajší démon dušu celú, udusí rozum, olúpi dušu o všetku pružnosť. Človek stráca chuť ku všetkému. Kasián acediu nazýva rozmrzelosťou alebo úzkosťou srdca, vnútornou skľúčenosťou. Človeka nič nebaví a vedie ho to buď ku spánku alebo k úteku z cely – do hyperaktivity. Evagrius vykresľuje mnícha trápeného acediou so skutočným humorom:
„Oko bez záujmu hľadí každú chvíľu z okna a jeho duch si predstavuje návštevníkov. Len niekde vrznú dvere, už sa vymrští, len započuje nejaký hlas, už je u okna a hľadí do blba, leňoší. Pri čítaní výdatne a hojne zíva a cíti, ako mocne ho premáha sen, trie si oči, preťahuje údy, oči odvracia od knihy a civí na stenu. Potom sa opäť trošku zadíva do knihy, niečo prečíta a márne a bez úžitku sa snaží pochopiť zmysel slov, ktoré sú v knihe písané. Počíta stránky a skúma kvalitu rukopisu. Má svoje výhrady proti písmu i proti štýlu knihy, nakoniec ju sklapne, vsunie ju pod hlavu a zaspí spánkom nepríliš hlbokým, lebo jeho dušu skoro prebúdza hlad a ten treba utíšiť.“
Gregor Veľký vypočítava ako dôsledky acedie: zúfalstvo, malomyseľnosť, nevrlosť, zahorklosť, ľahostajnosť, ospalosť, nudu, útek pred sebou samým, mrzutosť, zvedavosť, roztržitosť pôsobenú planými rečami, nekľud ducha i tela, nestálosť, chvat a prelietavosť. Acedia je veľkým pokušením pustovníkov, teda tých, ktorí sa snažia žiť v samote. Ide v nej o život a smrť. Všetko je spochybňované, chýba akýkoľvek vnútorný vzlet, srdce sa zdá byť skrz naskrz choré, duša zmätená.
Duša je nemocná a trpí zaplavená horkosťou acedie. V utrpení, tak nadmernom, ju opúšťajú všetky jej sily. Schopnosť odporu sa scvrkáva a už – už je ochotná opustiť bojové pole pred démonom tak mocným. Duša stráca rozvahu a chová sa ako malé dieťa, ktoré sa pustí do usedavého plaču a náreku, ako by už nebolo žiadnej nádeje na útechu. Celý duševný organizmus je otrasený. Človek sa cíti byt vytlačený až na samú hranicu svojho človečenstva. Upadá do detinského chovania a sám seba ľutuje.
Andre Louf nazýva acediu krízou, do ktorej musí upadnúť každý, kto sa oddelí od všetkého rozptýlenia. Je istým druhom závratu, ktorý duša dostáva, keď hľadí do prázdneho priestoru otvárajúcemu sa medzi ňou a Bohom, je to neschopnosť preniknúť alebo vydržať túto prázdnotu. V acedii mních dospeje na pokraj šialenstva. Hrozí mu duchovné stroskotanie alebo psychické zrútenie. Avšak, kto touto krízou prejde a vydrží a vytrvá, zakusí následne hlboký vnútorný pokoj a radosť. Z tejto skúšky potom vychádza harmonický, integrovaný, nový človek.
Acedia zodpovedá stavu, ktorý psychiatria pozná ako „stratu duše“. Tá sa prejavuje náhlym návalom malátneho znechutenia. Chýba tu akákoľvek radosť zo života, človek sa cíti prázdny, bez nápadov, všetko sa mu zdá byť nezmyselné. Moderná psychiatria to vysvetľuje tým, že veľká časť psychickej energie odtiekla do nevedomia a nie je preto nášmu já k dispozícii. Pritiahol ju nevedomý komplex.
Zatiaľčo hnev a smútok sú reakcie na neuspokojenie troch základných pudov, sú pri acedii pudy potlačené. Evagrius vidí nebezpečie acedie práve v tom, že sa skrýva pred tým, kto ňou trpí. Neusporiadané pudy prevezmú vládu, bez toho, aby o tom človek vedel a často dokonca pod maskou čnosti. Toto Evagriovo pozorovanie potvrdzuje psychiatria u mnohých prípadov endogénnych depresii, totiž ako často väzí na dne stagnujúceho ochromenia osobnosti nejaká mimoriadne silná túžba akéhokoľvek druhu (po moci, láske, agresie…), ktorú sa však depresiou zasiahnutý človek z mnohých dôvodov neodvažuje nechať vyjsť na denné svetlo.
Zmienené tri základné pudy, ktoré sú v acedii potlačené a tým i jasne nepoznateľné, človeka napadnú z nevedomia. A práve to, že nevidíme protivníka, proti ktorému by bolo možné bojovať, je na acedii veľmi nebezpečné. Mnísi radia vytrvať, pretože až po tejto smrti, vzniká nový život, pokoj a radosť. Ak vydržíme v tomto stave dostatočne dlho, pozdejšie väčšinou vstúpi komplex pritiahnutý aktivovanou energiou do oblasti vedomia, vzniká intenzívny záujem o život, uberajúci sa však teraz iným smerom než dosiaľ.
G. DÉMON SLAVOMANU
Myšlienka túžby po sláve je veľmi subtilná, ľahko sa priplazí ku čnostným. Vzbudzuje v nich potom prianie zverejniť svoje zápasy a usilovať o ľudskú slávu. Takýto ľudia si vo svojej fantázii už predstavujú, ako vyháňajú diablov, uzdravujú chorých, vidia davy ľudí tlačiacich sa dotknúť sa obruby ich šiat. Démon človeku dopredu oznamuje, že sa stane kňazom, a ten ihneď počuje, ako na jeho dvere klopú tí, ktorí ho vyhľadávajú. A pokiaľ by snáď nechcel, tak by ho v putách odviedli. A už dotyčný, prostredníctvom prázdnych nádeji, pozdvihuje hlavu a ide v ústrety pokušeniam démona pýchy či smútku, ktorý mu začne vnukať myšlienky opačné, ktoré jeho nádeje hatia. Inokedy býva takýto človek vydaný aj démonovi smilstva – on, ktorý ešte donedávna bol pokladaný za svätého a úctyhodného kňaza.
Slavoman nestojí na tej istej rovine ako ostatné neresti. Kasián ho pripisuje rozumovej časti duše. Slavoman vniká tam, kde sa už ostatné neresti zdajú byť pod kontrolou. A práve túžba po sláve marí úsilie ich zvládnuť. Démon slavomanu je obzvlášť ľstivý, priplazí sa vtedy, keď sa človeku zdá, že už premohol ostatných démonov. Evagrius túžbu po sláve prirovnáva k deravej peňaženke. Človek si do nej ukladá výťažky svojich bojov, avšak ona nič z toho neuchová. Tak slavoman zničí všetky snahy o víťazstvo. Dodá duchovnému človeku klamnú motiváciu k boju. Nejde mu už o priblíženie sa a otvorenosť voči Bohu, ale o zaľúbenie sa ľudom. Tak sa mních začne orientovať na vonkajšie veci a prichádza o zdravý pohľad na seba samého. Nejeden z tých, ktorí sa stotožňujú s vysokými ideálmi, podlieha pokušeniu slavomanu. Ideál požíva ľudskú vážnosť, preto si sľubuje od snahy po jeho dosiahnutí, vystupňovanie pocitu vlastnej ceny. V slavomane ide konečne opäť o vlastné JA. Ide o vlastnú oslavu a nie o vydanosť Bohu.
H. DÉMON PÝCHY
privádza dušu k najzávratnejšiemu pádu. Prehovára ju, aby za svojho pomocníka neuznávala Boha, ale aby verila, že je sama príčinou svojich dobrých činov, a aby sa dívala na svojich bratov zhora ako na nechápajúcich a nevzdelaných prostáčikov. Pýchu nasleduje hnev a smútok, a nakoniec ako posledné zmätenie ducha, šialenstvo a prízraky mnohých démonov vznášajúcich sa vo vzduchu.
Pýcha je neresťou nielen poslednou, ale tiež najnebezpečnejšou. Pyšný sám seba považuje za Boha, a tak popiera svoje človečenstvo. To ho odvádza preč od reality a vedie do iluzórneho a klamlivého sveta, v ktorom sa stále viac naparuje, až nakoniec končí v pomätení ducha. Jung ju nazýva infláciou. Človek sa naparuje obsahmi nevedomia a tým stále viac stráca zmysel pre realitu. Postupne sa začne považovať za veľkého reformátora, proroka či svätca. Popiera svoj vlastný tieň a bez toho, aby čokoľvek spozoroval, je zaplavený vlastným nevedomím (podvedomím).
To vedie podla Junga ku strate duševnej rovnováhy a k rozštiepeniu osobnosti. Natoľko je teda reč o ohrození démonom pýchy primeraná. Lebo pyšný sa úplne dostáva pod moc nevedomia, doslova sa stáva posadnutým. Preto staroveký autori práve v súvislosti s pýchou hovorili o zmätení alebo dokonca o strate ducha.
Osem nerestí a k ním priradených osem démonov stále viac ohrozuje človeka. Zatiaľčo prvé tri základné pudy je možné relatívne ľahko skrotiť, s tromi náladami je to už podstatne ťažšie. Od dospelého človeka sa očakáva, že svoje tri základné pudy zvládne natoľko, aby nemohli vcelku vážnejšie škodiť jeho osobnosti. Iste tu existuje odstupňovanie. Ale pretože pudy majú i kladnú funkciu, nejde tiež ani o to ich úplne vylúčiť, ale riadne ich integrovať (zapojiť).
Vo vysporiadaní sa s troma náladami ide však o integráciu vlastného tieňa. Najprv je nutné priznať vlastné potreby a priania, aby ako negatívne city neobsadzovali nekontrolovane dušu. V zápase so smútkom a neradostnosťou ide práve o vyrovnanie sa s nevedomím, predovšetkým o integráciu animy, ženskej časti duše, ktorá sa v prípade potlačovania u muža prejavuje špatnou náladou. Tento zápas sa odohráva zhodne podla Junga i Evagria v samom strede života a zvádza sa podstatne obtiažnejšie než je tomu pri zvládaní pudov. V boji proti slavomanu a pýche ide o poctivosť voči sebe samému a o vzťah k Bohu.
V jungovskej terminológii sa jedná o otázku, či vonkajšie ja poskytne priestor vnútornému ja (ja sám), či já sa bude snažiť o vlastnenie obsahov nevedomia a tak sa bude snažiť obohatiť alebo či sa otvorí a oddá numinóznu, s ktorým sa stretáva v archetypoch nevedomia, predovšetkým v archetype Boha. Keď to vyjadríme náboženský, jedná sa o otázku, či budem chcieť Boha i druhých ľudí využívať len pre seba a použijem ich len ku svojej vlastnej oslave, alebo či chcem slúžiť Bohu a ľudom a budem ochotný opustiť svoje ilúzie a vydať sa Bohu skutočnému a jeho Láske.