„A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom Bohom, medzi stromami záhrady. I zavolal Pán, Boh, Adama a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl.“ (Gn 3,8-10)
Písmo ukazuje dramatické následky prvého hriechu, ktorého sa dopustili naši prarodičia. Teológia nás poučuje, že prvotný hriech nie je náš osobný hriech, hoci sa každého až veľmi osobne dotýka: „Čo sa dozvedáme z Božieho zjavenia, to sa zhoduje so skúsenosťou. Veď ak skúma človek svoje srdce, poznáva, že je naklonené i k zlému a zapletené do mnohých špatností; to nemôže pochádzať od dobrého Stvoriteľa.“ (GS 13) Cirkev vždy učila, že mnohé úbohosti, ktoré ľudstvo ťažia, a ľudskú náklonnosť ku zlu a ku smrti, nemožno pochopiť bez prihliadnutia ku skutočnosti, že Adam nám odovzdal hriech, ktorým sme nakazení od počatia a ktorý je „smrťou duše“.
Čo spôsobil prvotný hriech? Prvý dôsledok nachádzame v prečítanom texte z knihy Genezis. Človek začína mať strach z Boha. Adam sa pred Bohom skrýva. Pred hriechom mu bola prirodzená dôvera a všeobímajúca láska. Hriech v jeho duši zatemnil obraz Boha a namiesto dôvery sa začal v ňom objavovať strach. Strach spôsobuje, že sa človek stáva bytosťou opancierovanou, uzavretou. Sv. Augustín označuje hriešnika zvláštnym výrazom „homo incurvatus in se“, teda človek skrútený (uzavretý) do seba. Namiesto viery, ktorá mala viesť k láske, ho formuje strach.
Prví ľudia v raji žili v ráde Bohočloveka, v milosti Kristovej. Mali v srdci Božie Slovo a žili v Duchu Svätom, svojou neposlušnosťou stratili Božie priateľstvo, ale nestratili Božiu Lásku. Priateľstvo môžeme definovať ako pohodu Lásky. Boh neprestáva človeka milovať, ako nám to dokazujú celé Dejiny Spásy, ale nemôže sa prejaviť v ňom bez jeho súhlasu, ako činná Láska, lebo rešpektuje ľudskú slobodu.
Bez Boha človek nemôže naplniť zmysel svojej existencie „stať sa Božím obrazom (podobou)“. Nie je v ňom Dobrota, Múdrosť, Spravodlivosť a Svätosť. Bez Boha je človek bezmocný, vydaný do područia svojich pudov. Toto vyjadruje grécke slovo HAMARTIA, ktoré znamená toľko ako stav stratenej Spásy. V hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje proti Bohu.
Sv. Pavol stav človeka po dedičnom hriechu charakterizuje, ako stav bezbožnosti (gr. ASEBEIA) a z toho plynúcej morálnej bezmocnosti. Táto bezbožnosť sa týka všetkých. Je to stav neprítomnosti Božieho Ducha v našom srdci. My všetci, ako potomci Adama, sa rodíme s touto duchovnou prázdnotou v srdci. Nie sme bezbožní v zmysle svetonázoru, ale v zmysle absencie Božej dobroty a moci v našich srdciach.
Problém nie je len v tom, čo konáme, alebo nekonáme, ale v tom, čo po prvotnom hriechu sme. Dokážeme byť slušní, ale bez Boha nemôžeme byť skutočne dobrí. Človek sa rodí ako bezmocný voči diablovi, stáva sa otrokom hriechu.
Človek stratil Ducha Svätého – bytostnú Dobrotu, Rajskú Blaženosť. Prebudila sa v ňom žiadostivosť. Písmo hovorí, že sa mu „otvorili oči“. Krása tela sa stala pre človeka veľkým problémom. Človek sa už nedokázal na druhého dívať s nesebeckou láskou, ktorá je z Boha, ale len zo sebeckou žiadostivosťou. Tak, ako bezprostredne vyšiel z božích rúk, túto ťažko zvládnuteľnú situáciu nepoznal. Prečo?
Lebo vnútorne bol spojený s omnoho väčším prameňom šťastia, než je ľudská sexualita. V jeho srdci bola ustavičná radosť z Boha, lebo aj v blížnom nachádzal Boží obraz. A preto, i keď určite aj u prvých ľudí existovalo sexuálna túžba, nebol v nej rozpor, ale bola nesená láskou k Bohu, zjavujúcom sa v človeku.
Pred hriechom mohol človek existovať vo svojej nahote a nebol to pre neho problém. Po hriechu sa v ňom objavila žiadostivosť.
Človek ustavične túži po stratenej blaženosti. Všetci máme v sebe hlboko vpísanú spomienku na túto prvotnú blaženosť, ktorú sme v Adamovi stratili, a preto ju hľadáme a nie vždy správnym spôsobom a na správnych cestách. Božie Slovo hoovorí: “Boh sa zľutoval nad človekom a ušil mu koženú suknicu.” Naše šaty sú svedectvom o tom, čo sa stalo.
Ďalším dôsledkom je skutočnosť, že človeku sa zatemnil rozum, stratil Svetlo poznania. Adamovi na počiatku svietilo Svetlo poznania, v ktorom vedel o sebe i o prírode všetko. Len takto vieme pochopiť určité stopy Prazjavenia, ktoré sa zachovali v niektorých starovekých kultúrach. Po hriechu sa rozum človeka zatemnil a vôľa sa naklonila ku zlu.
I ten najmenší chrobáčik „vie“ ihneď po svojom vyliahnutí, čo je pre neho dobré a čo mu osoží a človek, vrchoľ stvorenia, to nevie. Nepozná ani zákonitosti tela, v ktorom žije. Je paradox, že existujeme v tele, o ktorom nevieme skoro nič a ak niečo vieme, tak len za cenu štúdia. Človek sa musí všetko učiť.
Súlad, v ktorom žili prví ľudia, vďaka priateľstvu s Bohom, je zničený. Vláda duchovných schopností duše nad telom je podlomená, spojenie muža a ženy je podrobené napätiam, ich vzťahy sú poznamenané žiadostivosťou a sklonom k panovaniu. Ľudia už netvoria prirodzené spoločenstvo ako zvieratá. A to všetko preto, lebo človek stratil svoj stred, ktorým je Božie Slovo, ktoré je základom pre rovnaké myslenie a chcenie.
Súlad s tvorstvom je rozbitý, stvorenie sa človeku odcudzilo a stalo sa mu nepriateľom. Vinou človeka je stvorenie „podrobené ničotnosti“ (Rim 8,20). Aké mohlo byť krásne, žiť v prirodzenosti, ktorá nie je narušená, ktorá môže to, čo chce, lebo nechce zlo. Aké úžasné je mať Boží zákon vpísaný hlboko v srdci a počúvať tento zákon, tak ako počúvajú zvieratá zákony prírody. Toto Adam stratil a spolu s ním my všetci.
Hriech je previnenie proti rozumu, pravde a svedomiu: je to priestupok proti pravej láske k Bohu a blížnemu spôsobený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Bol definovaný ako „slovo, skutok alebo túžba proti večnému zákonu”.
Spomeniem niekoľko gréckych výrazov, ktorými Písmo označuje hriech.
Grécke slovo ADIKIA, vyjadruje fakt, že každý hriech je nespravodlivosťou voči Bohu, popieraním Božieho práva na človeka.
Ďalšie slovo PSEUDOS vyjadruje, že hriech je klamstvom. Hriešnik žije v poddanstve klamstva a lži, ďaleko od svetla Pravdy.
Grécke slovo ANOMIA vyjadruje skutočnosť, že každý hriech je porušením Božieho zákona. Kto sa stavia proti Božiemu zákonu, stáva sa neposlušným samému Bohu.
Hriech je niečím omnoho temnejším a hrozivejším, než si človek dokáže predstaviť. Hriech je sebaláskou až k pohŕdaniu Bohom.
Vnútornú situáciu, ktorá sa objavila v človeku po hriechu, veľmi výstižne opisuje sv. Pavol v liste Rimanom: „Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli.
Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo.
Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu.“ (Rim 7,14-25)
Sv. Pavol nás poučuje: „…veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3,23) alebo „všetci sú pod hriechom“ (Rim 3,9). A nakoľko platí toto Pavlovo tvrdenie, človek sám od seba nedokáže vypovedať, čo je to hriech a to proste preto, že je sám v hriechu a je teda voči nemu zaujatý. Jedine Božie Zjavenie dokáže správne definovať hriech.
Sv. Pavol, základný hriech, prvotný predmet Božieho hnevu, vidí v bezbožnosti (gr. ASEBEIA) a hneď presne vysvetľuje ako sa bezbožnosť prejavuje: v odmietnutí oslavovať Boha (gr. DOXAZEIN) a v odmietnutí vďačnosti voči Bohu (gr. EUCHARISTEIN). Inými slovami, v odmietnutí uznať Boha v jeho Božstve, nevzdávaní mu patričnej úcty. Bezbožnosť spočíva v „ignorovaní“ Boha, svojho Otca a Stvoriteľa. Ignorovať neznamená: „nevedieť, že Boh existuje“, ale chovať sa tak, akoby neexistoval.
Možno nás zarazí, že apoštol prehlasuje všetok morálny úpadok, za následok Božieho hnevu. Boží hnev nespočíva v tom, že by Boh prestal byť Láskou a zmenil tak postoj voči nám. Boh nemôže poprieť sám seba. Boží hnev chápeme ako odstúpenie Boha z ľudského života. Človek je bez Boha úplne stratený vo svojich neovládaných podnetoch a vášniach.
Hriech je súčasne trestom sám sebe. Sv. Augustín hovorí: „I keď sú tieto činy trestom, sú sami o sebe hriechom, lebo trestom za nečistotu je zasa nečistota sama: Boh trestá zlo a z jeho trestov pramenia ďalšie hriechy.“ (De nat. et grat. 22,24)
„Pán, Boh.. vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života. (Gn 3,23-24) Žijeme vo „vyhnanstve ďaleko od Pána“.
Písmo sväté hovorí o dvoch skutočnostiach, ktoré ovládli ľudskú realitu a od ktorých sa Boh dištancuje: a to sú hriech a smrť. Sv. Ján Damaský k tomu hovorí: „Boh nás stvoril k neporušiteľnosti, a keď sme prekročili jeho spasiteľné prikázania, potrestal nás rozkladom – smrťou, aby sa zlo nestalo nesmrteľným.“ Smrť ukončuje existenciu zla v osobe konkrétneho človeka.
Prvé miesto v Písme, kde je „hriech“ priamo nazvaný sa nachádza v Gn 4, kde sa opisuje pokušenie Kaina: „Tu povedal Pán Kainovi: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa (dychtí po tebe) jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať (ty však máš nad ním vládnuť)?“
V hebrejskom texte je užité to isté slovo, ako o žene, ktorá bude dychtiť po mužovi. Hriech je tu predstavený ako démon, ktorý chce človeka ovládnuť. 1 Pt 5,8 sa hovorí, že ako hladný lev túži po koristi, tak diabol žiadostí za človekom, aby ho ovládol. Ale i nám je povedané: „Ty však máš nad ním vládnuť!” Každým zlým skutkom sa človek otvára démonom (diabol zapúšťa korene do duši).
Sv. Antonín Veľký výstižne vyjadruje túto pravdu: „Každý človek, ktorý sa kochá v hriešnych skrytých úmysloch, vinou slobodnej vôle padá, keď otročí (spolucíti) s tým, čo do neho vkladajú nepriatelia (démoni) a keď si myslí, že sa ospravedlní iba navonok uskutočnenými skutkami, pričom jeho vnútrajšok je obydlím zlého ducha, ktorý ho učí akémukoľvek zlu. Jeho telo sa napĺňa nechutnými nehanebnosťami.
Lebo, kto je už ráz taký, toho potom ovládajú démonické vášne, ktoré už ani od seba neodháňa. Démoni nemajú viditeľné telo, ale my im prepožičiavame svoje telo. Keď naše duše od nich prijímajú temné skryté úmysly: Lebo, ak prijímame tieto skryté myšlienky, prijímame samotných démonov a zjavnými ich robíme v tele.“ (List 6)
Tak ako po prvotnom hriechu, keď sa Boh pýta: „Adam, kde si?“ aj po zavraždení Ábela sa vyskytuje otázka s opytovacím zámenom „kde“: „Kde je tvoj brat?“ Ľudský hriech spôsobuje chaos? Bol zmarený ľudský život a to znamená prenikavý zásah do Božej zvrchovanosti. Preliata krv volá k Bohu o pomstu. Začarovaný kruh pomsty sa stále šíri, dokiaľ nepríde ten, ktorého krv volá o odpustenie a to je Pán Ježiš Kristus.