N a r o d e n i e P á n a
Skôr ako budeme uvažovať nad tajomstvom narodenia Pána, musíme si čosi povedať niečo o Bohu samotnom a o božom pláne s človekom. Boh, v ktorého veríme je Nadosobnou skutočnosťou, teda Boh je Niekto viac a iný ako len ľudská osoba. Boh existuje iným spôsobom ako my. Zjavuje sa nám ako Najsvätejšia Trojica, ako Láska, ako Osobný vzťah. Je zároveň Otcom, Synom i Duchom Svätým. Ježiš nám zjavuje, že Boh Otec ustavične plodí Syna, Božie Slovo. Božie Slovo je Božím sebapoznaním a zároveň sebavyjadrením, zjavením.
V našej dobe si môžeme poslúžiť určitým prirovnaním a trochu priblížiť tajomstvo plodenia v Bohu. Epocha informatiky nám odhaľuje nové zákonitosti. Programátor vytvorí nejaký dobrý program. Môže si ho nainštalovať do počítača a zároveň ho môže kopírovať na ďalšie CD a ponúknuť iným. Hocikto si ho môže kúpiť a nainštalovať. Nové inštalácie nespôsobia, žeby niečo začalo chýbať z tej pôvodnej. Aj plodenie v Bohu môžeme prirovnať k odovzdávaniu Informácie. Boh plodí svojho Syna, svoje Slovo, ktoré je Živou Osobou a zároveň Pravdou a Božím Programom určeným pre nás. Boh, ktorý dáva svoje Slovo, nič nestráca, ale ten, kto ho prijíma, sa v pravom slova zmysle „Obohacuje“ o Boží život.
A aký je Boží plán s človekom. Už v knihe Genezis čítame, že „Boh stvoril človeka na svoj obraz“, niekedy prekladajú aj: „Boh stvoril človeka, aby sa stal Božím obrazom!“ Je to teda jeho určenie.
Zvieratá a nižšie živé organizmy žijú úplne ponorené do materiálneho sveta, ale človek je priesečníkom dvoch svetov, materiálneho a duchovného. A dostal od Boha úžasnú schopnosť: „pretlmočiť Ducha do hmoty“. Ľudská bytosť sa podľa Božieho plánu a predurčenia má stať miestom Božieho Zjavenia. Toto pozvanie platilo už pre prvých ľudí v Raji, o ktorých teológia učí, že dokiaľ nezhrešili, žili v Kristovej milosti a smerovali k Bohočlovečenstvu, ale toto pozvanie sa týka každého človeka.
Človek má teda podobné určenie vo svete ako Božie Slovo v Najsvätejšej Trojici, zjavovať Boha. Sme pozvaní toto Slovo prijať, a skrze toto Slovo sme premieňaní a rastieme do podoby Boha, ale z Neho nič neubúda a naopak, my sme úžasne obohatení. Vidíme, že plodnosť v Bohu nezostáva len v ňom samom, ale v tejto Božej plodnosti je Stvorenie i Spása sveta. Človek hreší práve tým, že dáva prednosť sebe samému pred Bohom a teda nestáva sa miestom Zjavenia Boha. Boh je Láska a preto byť Božím Zjavením znamená uskutočňovať Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove. Prorok Izaiáš v 62 kapitole nám hovorí o Božom pláne s človekom: „Ako sa junák snúbi s pannou, tvoj Tvorca si zasnúbi teba a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať tvoj Boh.” Božie Slovo nám ukazuje Boha, ktorý je Ženích a my sa máme stať „Nevestou”. Kresťanstvo to je svadba Boha s človekom. To je projekt „Bohočlovek”.
Dnešný deň stojíme aj pred tajomstvom vyvolenia Izraela. „Keď sa patriarchovia a vodcovia židov oddelili od modlárskeho pohanstva a svojou vierou sa pozdvihli nad poverčivosť chaldejskej mágie a aj nad chytrosť Egypta, stali sa hodnými Božieho vyvolenia. Boh si ich vyvolil, zjavil sa im, uzavrel s nimi zväzok. Pravý Boh urobil z Izraela svoj národ preto, lebo Izrael prijal pravého Boha za svojho.
Je to vo svetových dejinách jedinečný jav, lebo u žiadneho iného národa náboženstvo nenadobudlo takú formu spojenectva alebo zmluvy medzi Bohom a človekom. Naše náboženstvo sa začína osobným vzťahom medzi Bohom a človekom v zmluve s Abrahámom a Mojžišom a utvrdzuje sa čo najužším osobným spojením Boha a človeka v Novej zmluve Ježiša Krista. Tieto dve zmluvy Stará a Nová, nie sú dve rozdielne náboženstvá, ale len dva stupne jedného a toho istého bohoľudského náboženstva.“ (porov. Vladimír Solovjev)
V evanjeliu vidíme tú, ktorá je nazývaná Požehnaná medzi všetkými ženami na svete, lebo skrze ňu sme prijali Krista, ktorý je plnosťou Božieho požehnania. Keď hovorí Písmo Sväté o Panne Márii, neustále vyzdvihuje dva základné momenty, ktoré v obecnej ľudskej skúsenosti, definujú materstvo ženy. Je to počatie a pôrod. Anjel hovorí Márii v evanjeliu podľa Lukáša: „Počneš a porodíš syna“.
Tieto dva momenty nachádzame aj v evanjeliu podľa Matúša. Ten, ktorý je v nej splodený, je z Ducha Svätého a ona porodí syna. Izaiášovo proroctvo, ktoré toto všetko predpovedalo, sa vyjadruje tak isto: „Panna počne a porodí syna“. Matka nie je titul ako iné tituly, ktoré sa človeku dávajú zvonka, ale nespôsobujú v ňom žiadnu vnútornú zmenu. Žena sa stane matkou tým, že získa skúseností, ktoré ju navždy poznamenajú v celej bytosti, telesne i duševne. Telesne je to skúsenosť počatia, tehotenstva a pôrodu; na duchovnej úrovni získava nové vedomie o sebe, o svojom poslaní a o svojich schopnostiach. Prežíva novú formu lásky voči bytosti, ktorú nosí pod srdcom. Sú to veci, ktoré ju poznačia natrvalo. Žena, ktorá keď sa raz stala matkou, je matkou naveky. Jej dieťaťu je určené, aby žilo naveky ako samostatná bytosť vďaka svojej matke a aby sa k nej chovalo tak, ako ku svojej matke.
Aj pri tejto príležitosti sa potvrdzuje, že Západné i Východne kresťanstvo, každé zvlášť, vlastní po jednom kľúči k plnému pochopeniu a otvoreniu tohto tajomstva Bohorodičky. Názov užívaný v latinskej cirkvi „Dei Genitrix“ vyzdvihuje skôr moment počatia z Boha. Počatie je spoločné, týka sa otca i matky. Názov „Theotokos“, ktorý používa grécka cirkev, vyzdvihuje skôr moment pôrodu, ktorý je výlučné vecou matky. Bohorodička je titul, ktorý naplnil úžasom liturgiu cirkvi. Cirkev si prisvojovala údiv židovského ľudu, aký nastal vo chvíli, keď sa Božia sláva zniesla v podobe oblaku do chrámu a svoj údiv nad Pannou Máriou vyjadrila podobným zvolaním: „Ten, ktorého nemôžu obsiahnuť nebesia, uzatvoril sa do tvojho lona a stal sa človekom.“
Otcovia hovorievali: „Marino lono je svadobným lôžkom, na ktorom došlo ku svadbe Boha s ľudstvom” alebo „miestom, v ktorom sa Boh zjednotil s človekom“. Otcovia ju nenazývali Bohorodičkou preto, že by v nej mala pôvod Božská prirodzenosť Slova ale preto, že sa z nej narodilo sväté telo, obdarené rozumovou dušou, s ktorou sa spojilo Božie Slovo tak, že s ňou vytvorilo jedinú osobu. Mária nie je Bohorodičkou v tom, zmysle, že by bola existovala skôr ako II. Božská Osoba a bola príčinou jej zrodu. Veď v Kréde vyznávame, že Boží Syn je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, splodený nie stvorený jednej podstaty s Otcom. Ak hovoríme o Márii ako Bohorodičke, tak tým vyznávame, že skrze ňu vstúpila II. Božská osoba, teda Božie Slovo do nášho ľudského sveta a do našej ľudskej prirodzenosti.
Titul Bohorodička zároveň svedčí o Ježišovi, že je zároveň pravý Boh a pravý človek. Mária je Bohorodičkou len vtedy, keď v okamžiku pôrodu ten, ktorý sa rodí, je súčasne Bohom i človekom. Tento titul hovorí o hlbokej jednote medzi Bohom a človekom, ktorá sa uskutočnila v Ježišovi, hovorí o tom ako sa Boh spojil s človekom a pripojil k sebe človeka najhlbšou jednotou aká existuje na svete, totiž jednotou osoby. Týmto spôsobom je titul Bohorodička akousi ochranou, ktorá nás chráni od toho, aby sme v Ježišovi oddeľovali Božstvo od človečenstva.
Titul Bohorodička nám konečne hovorí i o samotnej Márii. Mária je jediná v celom tvorstve, ktorá môže Ježiša osloviť tým istým spôsobom ako Otec: „Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodila!” Sv. Ignác Antiochijský hovorí so všetkou prostotou, že: „Ježiš je z Boha a z Márie.”, ako keď mi povieme o niekom, že je synom toho a tej.
Keď si Boh zvolil túto cestu prostredníctvom ľudskej matky, aby sa sám mohol zjaviť, pripomenul ľudskej pochabosti, ktorá vidí zlo tam, kde nie je, a nevidí ho tam, kde je, že všetko je čisté. Prehlásil, že všetko, čo stvoril, je sväté. Posvätil a vykúpil nielen abstraktnú prirodzenosť, ale tiež ľudské narodenie a celú hmotnú existenciu.
Predovšetkým zjavil Boh dôstojnosť ženy ako takej. „Keď sa naplnil čas, poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy” (Gal 4,4). Keby Pavol prehlásil „narodeného z Márie” išlo by len o životopisný údaj. Keď však prehlásil: „narodeného zo ženy”, dodal svojmu prehláseniu univerzálny a nesmierny dosah. Sama žena, každá žena, bola povýšená v Márii k takejto neuveriteľnej výške. Dnes sa mnoho hovorí o emancipácii ženy, ale pozrime ako sme v tomto smere pozadu za samotným Bohom. On nás všetkých predišiel. Udelil žene takú poctu, že nám to odníma schopnosť vyjadrovania a že nás to núti k premýšľaniu o našom hriechu.
Ďalej nám tento titul hovorí čosi o Božej pokore. Boh chcel mať matku. Boh prijal tento závislý spôsob existencie, aby nás učil, čo to je pokora. Ľudia vo svojej pýche bojujú proti tomu, aby museli uznať, že sú na niekom závislí, že bez vôle ich rodičov by tu vôbec neboli. A porovnajme to s Božou pokorou, ktorá chce prijať toto závislé bytie. Človek chce vo svojej pýche hľadať Boha, kdesi veľmi vysoko a nepozoruje, že Boh sa vo svojej pokore znížil. Boh sa mlčky sprítomňuje v útrobách ženy. A hoci ho Mária vydáva ako plod svojho života, neprestáva v nej ďalej existovať. P. Mária môže ešte oprávnenejšie, ako apoštol Pavol, povedať: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!“ P. Mária ho nielen porodila, ale ho stále žije a to až natoľko, že všetko, čo sa s ním ďalej deje, sa veľmi bytostne dotýka jej samotnej, nielen ako jeho biologickej matky, ale ešte viac ako mystického Kristovho tela.
Boh zostupujú priamo do srdca hmoty, lebo slovo „matka, mater”, je odvodené od „matéria”. Boh, ktorý sa stáva telom v lone ženy, je ten istý, ktorý sa sprítomňuje v srdci hmoty, sveta, v Eucharistii. Je to ten istý spôsob. Sv. Irenej dokonca prehlási, že kto neverí v zrodenie Boha z Panny Márie, nemôže veriť ani v Eucharistiu. V Eucharistiu neverím preto, žeby som to chápal, alebo cítil, ale preto, že Ježiš prehlasuje: „toto je moje telo..!“ O Eucharistii môžeme takisto ako o samom Bohu povedať, že je nadosobnou skutočnosťou, pretože hoci ju prijímame mnohí, Ježiš sa v nej osobne venuje každému zvlášť.
Sám titul „Bohorodička” stačí, aby sa na ňom zakladala Marina veľkosť a aby zdôvodňoval poctu, ktorá sa jej vzdáva. Žiadny iný a väčší titul už nie je a nemôže byť. Titul Bohorodička je i dnes príležitosťou k stretnutiu a spoločnou základňou všetkých kresťanov. Z neho je možne vychádzať, aby sme dosiahli zhody o tom, aké miesto zaujíma Mária vo viere. Toto je jediný ekumenický titul nielen podlá práva, pretože ho definoval ekumenický koncil v Efeze, ale i faktický, pretože ho uznávajú všetky kresťanské cirkvi.
Martin Luther hovorí: „V názve „Bohorodička“ je obsiahnutá všetka jej česť. Nikto nemôže povedať jej alebo o nej nič väčšieho, i keby mal toľko jazykov, ako je stebiel trávy, hviezd na nebi a piesku v mori. I naše srdce má uvažovať, čo to znamená byť Matkou Boha.” „Článok, ktorý tvrdí, že Mária je Bohorodičkou, platí v cirkvi od začiatku a Efezský koncil ho nevyhlásil ako niečo nové, pretože je to pravda, obsiahnutá už v evanjeliu a v Písme svätom. Tieto slová (Lk 1,31–32) – „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho,“ a (Gal 4,4) – „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom“, zastávajú veľmi pevne názor, že Mária je skutočne Bohorodičkou.” A vo formule viery zloženej po jeho smrti čítame: „Veríme, učíme a vyznávame, že Mária je právom nazývaná Bohorodičkou a že ňou skutočne je”.
Dogma o Bohorodičke bola definovaná ako reakcia na blud patriarchu Nestória, ktorý tvrdil, že Máriu nemôžeme nazývať Božou matkou, ale len matkou Kristovou, teda len ľudskou matkou človeka Ježiša. V tejto dogme ide o uznanie pravdy, že Kristus je od prvého momentu počatia v lone Panny Márie Pravý Boh ale súčasne aj Pravý človek a je teda vo vlastnom slova zmysle jej synom, ale neprestáva byť Synom Božím. A teda aj ako Syn Boží prijal Máriu za svoju ľudskú matku a ona sa takýmto spôsobom stala Matkou Vteleného Božieho Slova. Mária je teda skutočnou a živou bránou, skrze ktorú zostúpil Boh medzi nás na túto zem. Preto tvrdíme, že Ježiš je človek, lebo sa narodil z Márie, ktorá je ľudským tvorom. Ježiš je skutočný a pravý človek a to nielen svojou prirodzenosťou, ale aj údelom od počatia až po smrť.
Pán Boh má s nami tie najlepšie úmysly a ponúka nám tú najúžasnejšiu budúcnosť, ale je k tomu potrebnú robiť pokánie, obrátiť sa. Obrátiť sa tvárou k Bohu a neutekať od neho. Obrátiť sa tvárou k Bohu, to znamená, počúvať Boha, nechať sa usvedčiť z hriechu, uznať potrebu Božej korektúry do svojho života. Prestať sa Boha báť, ale absolútne mu veriť. Kráčať k Bohu. Túžiť po ňom, milovať ho z celého srdca. Byť s ním ustavičné spojený skrze osobnú modlitbu, skrze Slovo Božie, skrze sviatosti Cirkvi.
Pristupujete ku svätej spovedi a vyznávate svoje hriechy, ale často vašej pozornosti uniká ten najťažší hriech. Hriech, ktorý gréčtina označuje slovkom asebeia (bezbožnosť) a prekladáme ho ako sebestačnosť vo vzťahu k Bohu, snaha človeka o dokonalosť čisté z vlastných síl, ktorá nutne konči v slušnosti. Dokážeme byť slušní, ale to je všetko. Bez prijatia Ježiša nemôžeme byť dobrí, pretože jedine Boh je Dobrý. Človek sa stáva dobrým vtedy, keď je Boh v ňom. Bez Boha si opustený, vydaný napospas svojej skazenosti a skazenosti tohto svete. A táto skazenosť ťa zničí. Bez Boha nevyhráš svoj zápas o ľudskosť a ľudskejší svet. Bez Boha budeš len neľudským človekom. Nebudeš môcť zjaviť Boha, byť Božím obrazom pre svoju rodinu.
Skutočné a sväté prijímanie je len to, ktoré je trvalé. V duchovnom živote vôbec nejde o to, aby sme si raz po prípade dvakrát do roka splnili svoju povinnosť voči Bohu a láskavo išli na spoveď a na chvíľu prijali Ježiša do seba. Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Vo svätom prijímaní ide naplnenie prikázania lásky k Bohu. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, tak potom vôbec nie je sväté, ale môže ísť skôr o Judášov bozk, zradu Krista.
Toto veľké eucharistické tajomstvo sa stalo stredobodom, okolo ktorého krúžila celá zbožnosť sv. Františka: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku. Pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Túto vznešenú sviatosť obklopoval takou úctou, že prinášal v obetu všetky svoje údy, a keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha v ohni, ktorý stále horel na oltári srdca“ (2 Cel 20).