Keď sme hovorili o Božom pláne s nami, o našom pozitívnom predurčení ku Spáse, hovorili sme aj o Božej láske, ktorá nás drží v existencii. Sv. Pavol v Skutkoch apoštolských hovorí: „v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme“. Priestorom pre našu existenciu je Božia Láska, doslova sa kúpeme v nekonečnom mori Božej dobroty a predsa to tak neprežívame. Čo sa stalo? Prečo neprežívame Boha ako nesmiernu blaženosť? Boh je Dobro a všetky jeho diela sú dobré, avšak nikto z nás sa nevyhne skúsenosti s utrpením. Nevyhneme sa tiež otázke, kde sa vzalo mravné zlo? Sme stvorení a určení pre Dobro, preto ho ustavične hľadáme a očakávame, ale odkiaľ sa tu vzalo zlo? Nepochopíme to, dokiaľ neprijmeme výklad, ktorý nám ponúka Písmo sväté v knihe Genezis.
Kniha Genezis nám hovorí o tom, že človek zhrešil a jeho kontakt s Bohom sa prerušil. Do Božieho Stvorenia vstúpil hriech, vzbura stvorených bytostí. Boh všetky osobné bytosti, ktoré stvoril, obdaroval slobodnou vôľou, lebo ich stvoril pre Lásku. A nemôžeme hovoriť o láske tam, kde nie je možnosť slobodnej voľby. Boh by nás mohol naprogramovať podľa svojej vôle ako robotov, ale cítime, že v takomto prípade by sa už nedalo hovoriť o láske, aj keby sme od rána do večera vyznávali: „Bože, milujeme Ťa!“ O láske sa dá hovoriť tam, kde sa jedna osoba slobodne dáva druhej. Sloboda je nutným predpokladom lásky aj keď je zároveň rizikom. Možnosť slobodnej voľby a odpor voči princípom Lásky, viedli stvorené bytosti ku vzbure.
Skôr ako sa budeme zaoberať ľudským pádom, musíme si čosi povedať o páde, ktorý sa odohral skôr, vo svete duchov, o páde anjelov, lebo za rozhodnutím našich prarodičov zvoliť neposlušnosť stojí hlas zvodcu, ktorý sa stavia proti Bohu, a ktorý zo závisti uvrhne ľudí do smrti. Písmo i cirkevná tradícia vidí v tejto bytosti padlého anjela, nazývaného Satan. Cirkev učí, že: „Satan a ostatní zlí duchovia boli Bohom stvorení prirodzene dobrí, ale sami zo seba urobili zlých.“ (IV. Lateránsky koncil). Nad touto výpoveďou je dobré sa zamyslieť: Ako sa z dobrej bytosti môže stať bytosť zlá? Absolútne Dobro, ktorým je jedine Boh, sa nikdy nezvrhne na zlo. Ale dobrota ostatných bytostí, je dobrota darovaná a v každom momente závislá od Boha. Akonáhle sa stvorenie uzatvára pred Bohom, stráca svoju dobrotu. Podobne ako mesiac, keď sa zakryje pred slnkom, sám prestane svietiť. Satan a jeho anjeli si odrezali duchovné a životodárne spojenie, ktorým je poslušnosť Božiemu Slovu a tak stratili spojenie so živým Bohom. Odvtedy sú na ceste úpadku a sebaklamu. Stratili kontakt s Pravdou, Láskou, Životom i Krásou.
Anjeli i ľudia majú to isté poslanie od Stvoriteľa: prijímať účasť na jeho božskom bytí na základe slobodnej voľby. Lásku, ktorej ďakujú za svoju existenciu, majú primeranou láskou opätovať a tak vo výmene lásky môžu mať účasť na Božom Bytí a Živote, ktorým je Láska. V liste Kolosanom čítame: „On (Ježiš) je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“. (Kol 1,15-16) Podľa tohto citátu je človek Ježiš a s ním aj my, zmyslom a cieľom celého kozmu. Anjeli boli postavení do služby tohto plánu Spásy.
Simeonovo prorocké slovo k Márii tvrdí: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč..“ (Lk 2,34 nasl.) V tomto verši je reč o proteste, ktorý zasahuje ľudstvo, ale ešte skôr svet anjelov až do najvyšších hierarchií. Protest patrí dieťaťu na rukách Matky. Jedným je na pád, iným na povstanie.
V liste Hebrejom je naznačené, že anjeli sú vyzvaní pokloniť sa Vtelenému Božiemu Slovu. „..keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.” (Hebr 1,6) Anjeli vo svojej inteligencii, vo svojom poznaní, ktoré preniká kozmické súvislosti a silou prevyšujúci človeka, existujúc mimo nášho času, vidia všetko z nadhľadu. A tak im bolo dané nahliadnuť do plánu, ako sa Boh v Ježišovi Kristovi stane človekom s ponukou takéhoto Boha uznať za svojho Pána a za svoju Spásu. Z toho vyplýva, že kritériom možnosti mať účasť na večnej Božej blaženosti je Ježiš, Vtelené Božie Slovo. Anjeli mohli poznať: taký je Boh, toto je Boh, toto nepatrné dieťa, tento muž, ktorý svojím učeníkom pokorne umýva nohy, milujúci aj nepriateľov, tento bičovaný, posmievaný, opľuvaný, tento na kríži priklincovaný. Videli, že Boh sa zjavuje ako človek a sám stáva človekom. A ako zareagovali anjeli, keď to videli a nazreli do Božích plánov, vedomí si pri tom vlastnej nesmiernej prevahy nad človekom?
Legenda hovorí o tom, že Lucifer zvolal: „Nebudem slúžiť!“ Niektorí sa rozhodli pre svoju presilu a proti takému bezmocnému Bohu a proti človeku, ako možnému „Obrazu Boha“. Odvrat od Boha, od Lásky, ktorá sa kvôli človekovi dala dobrovoľne ukrižovať, sa prekrýva s ich rozhodnutím: človeka vytrhnúť jeho Stvoriteľovi a v bezodnej nenávisti ho znivočiť, a tým zasiahnuť aj samého Boha. Tak sa vzbúrili proti princípom Lásky, na ktorých je vybudované celé Nebo, aby silnejší pomáhal a slúžil slabšiemu, aby múdrejší pomáhal neskúsenému, aby ten, kto chce byť prvý, slúžil ostatným. Týmto spôsobom slúžiacej spolupráce by anjeli sami dosiahli svoju vlastné posvätenie a dokonalosť.
Boh stvoril krásnych anjelov, ale načo sú, keď odmietli poslušnosť Slovu, pre ktoré a skrze ktoré boli stvorení? Satan a jeho anjeli sa stavajú proti zbožšteniu človeka, proti Vtelenej Láske. Písmo sv. hovorí o hriechu padlých anjelov: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu.“ (2 Pt 2,4). Pád anjelov spočíva v slobodnom rozhodnutí radikálne a neodvolateľne odmietnuť Boha a jeho vládu. Ohlas tejto vzbury nachádzame v slovách, ktorými sa pokušiteľ obrátil na našich prarodičov: „Budete ako Boh.“ (Gn 3,5) Písmo dosvedčuje neblahý vplyv toho, ktorého Ježiš nazýva „vrahom ľudí od počiatku“ (Jn 8,44), a ktorý sa dokonca pokúsil odvrátiť Ježiša od poslania, ktoré mu zveril Otec. Najťažším z týchto činov, vzhľadom k následkom, bolo lživé zvedenie človeka k tomu, aby neposlúchal Boha.
Satanová moc nie je neobmedzená i on je len tvor, síce mocný vzhľadom k nám, ale nie vzhľadom k Bohu. Nemôže zmariť budovanie Božieho kráľovstva. I keď pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu, ktoré je v Ježišovi Kristovi, a i keď jeho činnosť pôsobí vážne škody duchovného i fyzického rázu každému človeku i spoločnosti, túto činnosť dopúšťa Božia prozreteľnosť, ktorá mocne a pritom nenásilne riadi dejiny človeka i sveta. Prečo Boh dopúšťa túto diablovu činnosť je veľkým tajomstvom, avšak vieme, že „všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha“. (Rim 8,28) Táto vzbura stvorených bytostí sa odohrala skôr ako na scénu vstúpil človek.
Kniha Genezis pokračuje: „Potom Pán Boh vysadil v Edene, na východe, záhradu a v nej umiestnil človeka, ktorého stvoril.“ Človek bol umiestnený do záhrady, teda do kultivovaného prostredia a nie do divokej prírody. Bez akýchkoľvek predchádzajúcich osobných zásluh bol umiestnený do Raja. Raj je naším pôvodným a prirodzeným prostredím. Boli sme stvorení pre Raj a Raj bol stvorený pre nás. Boh dal ľuďom všetko, čo potrebovali k blaženému životu. Obklopil ich všemožným dobrom. Daroval im bytie a daroval im aj prostredie potrebné pre ich rozvoj. To všetko boli znaky Lásky a človek ich mal rozlúštiť vierou.
Boh stvoril človeka, aby sa stal Jeho obrazom a vdýchol mu do nozdier svoj Dych a tým ho pozval na cestu Bohozjavenia a zbožštenia. Avšak, ako rastúci a seba uskutočňujúci tvor, mal aj človek pre tento stupeň podobnosti so Stvoriteľom dozrieť do uznania a rozoznávania hranice medzi Stvoriteľom a tvorom, do poklony a úcty voči svojmu Stvoriteľovi, do vďaky za svoje stvorenie a za celé stvorenstvo a dozrievať viac a viac do poznania, ako všetko v prírode navzájom súvisí. Tak by bol človek dosiahol v rastúcej viere, nádeji a láske po stupňoch, plnú vnútornú moc a zodpovednú silu konať. Potom by bolo namieste v takejto zrelosti všetky dary a schopnosti, svoje rastúce poznanie a konanie postaviť do služby Lásky nad stvorením podľa úmyslu Stvoriteľa. Človek na túto zrelosť nečakal.
Stará legenda hovorí, že sa Adamovi na počiatku zjavilo Božie Slovo, v ktorom poznával tajomstvá všetkých stvorených vecí. V Božom svetle sa mu dostalo poznanie o stvorenom svete. Boh ho nenechal bez vysvetľujúceho komentára. Adam vedel, že zo všetkých stromov v záhrade môže jesť okrem jedného. Mal túto informáciu uloženú v hlave. Adam dostal informácie o všetkom, ale chýbala mu osobná skúsenosť. Práve tento fakt bol jedným z možných predpokladov diablovho pokúšania. Medzi poznaním a osobným prijatím poznaného existuje priestor, ktorý by sme mohli označiť ako oblasť viery. Adam teoretický vedel všetko, ale poznané si vierou neprisvojil. Božie Slovo nezostalo v jeho srdci, lebo ho neprijal s istotou. Keby Adam uveril Bohu, bolo by mu to počítané za spravodlivosť a nezhrešil by. Bránil by sa ako Ježiš Božím Slovom.
Boh nenecháva žiadneho človeka bez svojho Slova. Do ľudskej naivity zaznieva Božie Slovo. Je potrebné s istotou uveriť Bohu a brániť sa diablovi silou svojej viery. Viera je z počutia Božieho Slova. Z nedostatku skúsenosti mal Adamovi pomôcť experiment s dobrom, ku ktorému bol pozvaný. Mal na to širokú možnosť, pretože ovocie všetkých stromov, okrem jedného, mohol zakúsiť. V prípade stromu poznania, kde ovocie spôsobuje smrť, mu mohla pomôcť viera Bohu, viera jeho Slovu. Experiment si môžeme dovoliť tam, kde nejde o život. Kde ide o život, je múdrejšie oprieť sa o vieru.
Druhým predpokladom diablovho pokúšania bola Adamova túžba po Bohu. Sám Boh vložil do srdca človeka túto túžbu. Veď prikázanie lásky k Bohu bolo Adamovi zrejmé od okamihu prvého stretnutia s Ním. Adam bol neodolateľne priťahovaný na stretnutie s Božím Slovom, ktoré sa mu zjavovalo ako „nebeský človek“.
Sv. Pavol v 1 Kor 15,47-50 hovorí: „Prvý človek zo zeme, je pozemsky; druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského.“ Ak bol človek pokúšaný „byť ako Boh“, nebol hriech v tom, že „to chcel“, veď aj Kristus nás nabáda: „Buďte dokonalí, ako je váš nebeský Otec!“, ale hriech bol v tom „ako to chcel“. Nemohol by to chcieť, keby mu sám Boh túto túžbu nevložil hlboko do srdca. Sv. Maxim Vyznavač hovorí, že človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“. Chcel Moc bez Lásky.
V Raji rástlo množstvo stromov krásnych na pohľad a chutných na jedenie. Ale dva z nich sa spomínajú menovite. „Strom života“ a „Strom poznania dobra a zla“. „Strom Života“ týmto spojením označovali Židia aj valčeky, na ktorých bol navinutý zvitok Tóry. Teda Strom života nám predstavuje Boží zákon a požívanie jeho ovocia cestu poslušnosti a viery a zároveň cestu Spásy. Človek bol stvorený v stave cesty, ako bytosť na ceste k dokonalosti. Bol mu daný návod k dosiahnutiu plného Života, Boží zákon. Nepotreboval žiadne zásluhy, aby sa do Raja dostal, ale potreboval ostražitosť, aby o Raj neprišiel.
Tajomný strom, ktorému sa mali ľudia vo vlastnom záujme vyhýbať a skutočnosť, že záhradu bolo treba aj strážiť, nám zjavuje, že prví ľudia vstúpili do sveta poznačeného pádom anjelov. Je zaujímavé, že priamo uprostred raja sídli pokušiteľ. Boh človeku otvorene hovorí o nebezpečenstve, ktoré je spojené s jedením ovocia stromu poznania. Ale diablovi nezabraňuje v prístupe k človeku, i keď človeka pred týmto kontaktom vystríha. Pokušenia sú súčasťou nášho duchovného rastu. Sv. František tvrdí, že „každé prekonané pokušenie, je akoby snubným prsteňom, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka“ a že „nikto sa nemá považovať za Božieho služobníka, dokiaľ neprešiel mnohými pokušeniami.“ V každom pokušení je ukrytá otázka na Lásku k Bohu. Adam miluješ ma?
Božie Slovo opisuje hriech Evy. Ale existuje aj hriech Adamov. Ak Evin hriech začal tým, že viedla rozhovor s diablom, tak Adam zhrešil tým, že zostal ticho, keď mal hovoriť. Adamovo mlčanie je začiatkom zlyhania každého muža. Od chvíle Adamovho zlyhania, má každý muž v sebe tento sklon mlčať tam, kde treba hovoriť. Od tejto chvíle sa objavujú problémy. Výsledky vidíme okolo seba každý deň: neovládaná sexuálna vášeň, pasívni manželia a otcovia, zlostní muži, ktorí chcú všetko ovládať. Muži, ktorí svoju prázdnotu chcú riešiť drogami a alkoholom.
Na počiatku tohoto všetkého stojí Adam, ktorý mlčal, keď mal hovoriť. Muži sú povolaní k tomu, aby si „zapamätali Božie Slovo“ a podľa toho tiež v pravý čas hovorili a kráčali do nebezpečnej neistoty s dôverou a múdrosťou, ktorá pochádza z načúvania Božieho hlasu. Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek, ako oduševnelý tvor, však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, ako poslušnosťou Božím príkazom. „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ hovorí Ježiš. Toto je zmysel zákazu, ktorý človek dostal, aby nejedol zo stromu poznania dobrého a zlého.
„Strom poznania dobrého a zlého“ symbolický naznačuje neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor musí v záujme seba zachovania uznávať a rešpektovať. Môžeme obrazne povedať, že človek pri stvorení dostal „návod na použitie“ so „záručnou lehotou“. Tým návodom je Boží zákon a záručnou lehotou Večný život. Akonáhle sa človek rozhodol nerešpektovať návod na svoje použitie, bola mu odmietnutá aj záručná lehota. Človek závisí na Stvoriteľovi, je podriadený zákonom stvorenia a mravným normám, ktorými je riadené užívanie jeho slobody. Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek, ako oduševnelý tvor, však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, ako poslušnosťou Božím príkazom. „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ hovorí Ježiš. Toto je zmysel zákazu, ktorý človek dostal, aby nejedol zo stromu poznania dobrého a zlého.
Strom „poznanie dobra a zla“ nám predstavuje inú alternatívu ako vieru Bohu. Človek bol pozvaný k tomu, aby vierou prijal Boží zákon ako návod pre svoj život. Boží zákon presne vymedzuje, čo je dobre a čo zlé a toto človek nemôže zmeniť. Cirkev učí, že podstata prvotného hriechu, tkvie v tom, že si človek prisvojil dispozičné právo na svoj život. Sám chcel rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé a na to nemá právo, lebo to je zjavené Božím Slovom. Týmto rozhodnutím dal prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom, zvolil sám seba proti Bohu. Jesť zo stromu poznania Dobra a Zla, teda môže znamenať, pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá svojej vlastnej predstavy, čisté z vlastných síl a pre seba. A to je opak viery. Je to smerovanie, ktorá nás vyháňa z raja. Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu. Táto svojvôľa charakterizovaná postojom aktívnej vzbury, alebo pasívneho nezáujmu, je dôkazom toho, čo biblia nazýva hriechom.
Sv. Bazil hovorí, že prvé prikázanie, ktoré človek dostal, bolo prikázanie pôstu: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do Raja vrátiť!“ Pôst je tu chápaný ako základný ľudský postoj, múdre „seba obmedzenie“ v záujme „seba zachovania“. V záujme sebazáchovy musíme prijať určité seba obmedzenie. Opak toho, čo urobil Adam, keď jedol zo stromu poznania. V ktorej oblasti sa má odohrávať osobný pôst, to musí odhaliť každý sám. Je to oblasť, v ktorej si hriechom ubližujeme. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Pôst tela je pokrm pre dušu. Nie je možné, aby oheň horel vo vode. Nie je možné pokánie bez pôstu.“
Teológia nás poučuje, že prvotný hriech nie je osobný hriech, hoci sa každého až veľmi osobne dotýka. Je to strata Božieho priateľstva. Vzdialenie sa Boha z ľudského života, strata Ducha Svätého, strata bytostnej Dobroty, strata Rajskej blaženosti, ale napriek tomu ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená, je len poranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, naklonená ku zlu. Rozum človeka sa zatemnil a vôla sa naklonila ku zlu. I ten najmenší chrobáčik vie ihneď po svojom vyliahnutí, čo je pre neho dobré a človek to nevie. Človek sa musí namáhavo učiť. Nepozná ani zákonitosti tela, v ktorom žije. Všetci sa do tohto sveta rodíme bez skúsenostného poznania Boha.
Bez Boha je človek bezmocný, vydaný do područia svojich hriešnych sklonov, často ovládaný zlými duchmi. V hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje a žije nie pre Boha, ale proti Bohu. Problém nie je len v tom, čo konáme, ale v tom, čo po prvotnom hriechu sme. Dokážeme byť slušní, ale bez Boha nemôžeme byť skutočne dobrí.
Teológia nás poučuje, že prví ľudia v raji žili v ráde Bohočloveka. Mali v srdci Božie Slovo a žili v moci Ducha, ale svojou neposlušnosťou stratili Božie priateľstvo. Boh sa nemôže prejaviť v človeku bez jeho súhlasu, ako činná Láska, lebo rešpektuje jeho slobodu. Ale bez Božej prítomnosti nemôžeme naplniť zmysel svojej existencie „stať sa Božím obrazom“. Nie je v nás Dobrota, Múdrosť, Spravodlivosť a Svätosť. Bez Boha je človek bezmocný, vydaný do područia svojich hriešnych sklonov. Toto vyjadruje grécke slovo HAMARTIA, ktoré znamená toľko ako stav stratenej Spásy (nepriateľstvo s Bohom). V hriechu sa konalo proti Bohu, po hriechu človek existuje a žije nie pre Boha, ale proti Bohu. Problém nie je len v tom, čo konáme, ale v tom, čo po prvotnom hriechu sme. Dokážeme byť slušní, ale bez Boha nemôžeme byť skutočne dobrí. Toto je hlavný problém nábožných farizejov.
Sv. Pavol stav človeka po dedičnom hriechu charakterizuje ako stav bezbožnosti a z toho plynúcej bezmocnosti. Bezbožnosť, o ktorej píše sv. Pavol, sa dotýka každého z nás. Nie sme bezbožní v zmysle svetonázoru, ale v zmysle absencie Božej dobroty a moci v našich srdciach. Človek sa rodí ako bezmocný voči diablovi, stáva sa otrokom hriechu. Základný hriech, prvotný predmet Božieho hnevu, vidí sv. Pavol v bezbožnosti (gr. = ASEBEIA) a hneď presne vysvetľuje ako sa bezbožnosť prejavuje: v odmietnutí oslavovať Boha (gr. = DOXAZEIN) a v odmietnutí vďačnosti voči Bohu (gr. = EUCHARISTEIN), inými slovami, v odmietnutí uznať Boha v jeho Božstve, nevzdávaní mu patričnej úcty.
Ďalšie grécke slovo, ktoré užíva Nový zákon pre označenie hriechu je ADIKIA, vyjadruje skutočnosť, že každý hriech je nespravodlivosťou voči Bohu. Hriech je sústavným popieraním Božieho práva na človeka. Hriech je v podstate odmietnutím tohoto „uznania”: je pokusom zo strany tvora, aby zo svojej zvrátenej vôle, zmazal nekonečný rozdiel medzi sebou a Bohom. Ďalšie grécke slovo PSEUDOS vyjadruje, že hriech je klamstvom. Hriešnik žije v poddanstve klamstva a lži, ďaleko od svetla Pravdy.
Tak hriech napáda samotnú podstatu vecí, „dusí pravdu”, je pokusom uväzniť pravdu nespravodlivosťou. Grécke slovo ANOMIA vyjadruje zasa skutočnosť, že každý hriech je porušením Božieho zákona. Kto sa stavia proti Božiemu zákonu, stáva sa neposlušným samému Bohu. Hriech je niečím omnoho temnejším a hrozivejším, než si človek dokáže predstaviť alebo než dokáže vysloviť. Hriech je sebeláskou až po pohŕdanie Bohom. Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti („stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ Flp 2,8), ktorá uskutočnila spásu.
Adamov hriech má následky pre všetkých ľudí. Sv. Pavol o tom píše: „Celé množstvo sa stalo neposlušnosťou jedného človeka hriešnikmi” (Rim 5,19); „Skrze jedného človeka prišiel na svet hriech a skrze hriech smrť, a tak smrť prešla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili…” (Rim 5,12). Proti všeobecnosti hriechu a smrti stavia apoštol všeobecnosť Spásy v Kristovi: „ako previnenie jedného človeka prinieslo odsúdenie celému ľudstvu, tak zasa spravodlivý čin jedného človeka priniesol celému ľudstvu ospravedlnenie, ktoré dáva život.” (Rim 5,18) Rozdiel je v tom, že hriech je priamo zakódovaný v našej hriešnej prirodzenosti, môžeme doslova povedať, že je zapísaný už v génoch človeka (či sa jedná o rôzne úchylky alebo dedičné choroby), kdežto Kristovu milosť, teda to, čo Kristus pre nás vydobyl vo svojej prirodzenosti, musí každý jeden osobne prijať v dare Kristových sviatostí.
Hriech je previnenie proti rozumu, pravde a svedomiu: je to priestupok proti pravej láske k Bohu a blížnemu spôsobený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Hriech zraňuje ľudskú prirodzenosť a vážne narušuje ľudskú solidaritu. Je definovaný ako „slovo, skutok alebo túžba proti večnému zákonu”. Hriech je urážka Boha: „Proti tebe samému som sa prehrešil, a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé” (Ž 51,6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od Neho naše srdce. Táto naša meditácia dosiahne svoj cieľ, keď dokáže rozrušiť našu istotu o vlastnej spravodlivosti a vyvolá v nás zdravú bázeň z nesmierneho nebezpečenstva, ktoré predstavuje nielen hriech, ale aj sama možnosť hrešiť. Táto bázeň by sa mohla stať naším najlepším spojencom v boji proti hriechu. Bojte sa Boha a nebudete hrešiť.
V liste Rimanom čítame, čo spôsobil hriech v ľudskej bytosti: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána!” Všimnite si, že sv. Pavol dvakrát zdôrazňuje: “už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli..” Keď hovorí o hriechu nemyslí len hriešny skutok, ale priamo zlého ducha, ktorý chce ovládnuť človeka. Od tohto nás môže úplne oslobodiť len eucharistia a kríž.
Adam zhrešil tým, že neuveril Bohu a svojím zlým rozhodnutím zatiahol do biedy celý svoj rod. O praotcovi Abrahámovi počujeme, že on uveril Bohu a bolo mu to počítané za spravodlivosť. Abrahámova spravodlivosť spočíva v tom, že prestal urážať Boha nedôverou a hriechmi, ktoré z tejto nedôvery pramenia. Teda vidíme, že vstupnou bránou do Božieho Kráľovstva je viera. Keby bolo Bohom stanovené, že touto bránou je nevinnosť, alebo nejaká iná čnosť, mohli by sme namietať: „To nie je pre mňa, lebo nemám túto požadovanú čnosť.” Nám však je ohlasované: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený”. Sv. Pavol hovorí: „Blízko teba je Slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci, totiž slovo viery, ktoré hlásame. Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán (v zmysle Jahve) a vo svojom srdci uveríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený” (Rim 10,8-9).