Dnes by sme si povedali o tom, ako sa zorientovať vo svete duchov a ako ich rozlíšiť podľa ich účinkov v našej duši. Možno do najväčšej hĺbky sa touto témou zaoberal sv. Ignác, preto budem hodne vychádzať z neho. Samotná zbožnosť, čestnosť, dobré úmysly a poctivá snaha o dobro nestačia vo svete, kde sa s najväčšími vkladmi hraje úskočná hra. Musíme preľstiť samotného satana. Preto nás apoštol Ján naliehavo nabáda: „Neverte každému vnuknutiu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha!“ (1 Jn 4,1)
Ako ľahko nás môže diabol oklamať, ukazuje aj tento pravdivý výrok: „Svätosť môže byť i pokušením, ak sa človek ženie za svätosťou, ktorá je určená niekomu inému ako jemu.“ Napr. ak sa manželka snaží žiť ako rehoľnica a pod zámienkou čistoty odmieta svojho muža. Alebo ak matka rodiny behá z kostola do kostola, ale deťom a manželovi nenavarí a neoperie. Už sv. Pavol nás napomína, že satan môže brať na seba podobu anjela svetla (zrov. 2 Kor 11,14) Nemáme ihneď dôverovať aj tým najsvätejším nápadom.
Sv. Ignác upozorňuje: „Je príznačné pre zlého anjela, ktorý sa premieňa do podoby anjela svetla, že začne u zbožnej duši jej spôsobom a končí svojím spôsobom: prináša totiž dobre a sväté myšlienky, ako to zodpovedá tejto spravodlivej duši; no potom sa pozvoľne snaží o to, aby skončil u seba tak, že zatiahne dušu do svojich skrytých klamov a spustlých zámerov.“
Individuálna existencia kresťana sa uskutočňuje uprostred dvoch postojov: „Ducha neuhášajte!“ (1 Sol 5,19) a „Neverte každému duchu!“ (zrov. 1 Jn 4,1) Pravidlá pre presnejšie rozlišovanie duchov začínajú zdanlivo prostým konštatovaním. Už sme o tom trošku hovorili, ale zopakujem to ešte ráz. Duchovia pôsobia rozdielne podľa toho, či sa nachádza človek v stave hriechu alebo milosti. Ináč to ani nemôže byť.
Rozdielnym spôsobom človek dokonca vníma aj Boha podľa toho, či ho sústavne odmieta alebo či sa snaží o to, aby Boh mal v jeho živote stále väčší priestor. To, čo teraz poviem, berte ako moju intuíciu: „Možno je to ten istý oheň, ktorý v nebi oblažuje nebešťanov a v očistci očisťuje hriešnikov a v pekle trápi zatratencov. Podstata Boha je tá istá a to prenesmierna dobrota, ktorou Boh zahrňuje každé svoje stvorenie. Je veľmi boľavé, ak niekto túto nesmiernu dobrotu, prežíva ako oheň večných a nekonečných múk. Toto je môj názor a osobne si myslím, že nie je ďaleko od Pravdy, pretože v nebi platia zákony psychológie.
Znovu sa vrátim k Ignácovi. Dve prvé pravidlá sv. Ignáca sú natoľko jasné, že ich netreba komentovať. U tých, ktorí idú z jedného smrteľného hriechu do druhého, má nepriateľ obvykle vo zvyku predkladať im zdanlivé príjemnosti a rozkoše, aby ich udržoval v ich nerestiach a hriechoch a ich rozmnožoval. Dobrý duch u týchto osôb používa opačný spôsob, totiž bodá a hryzie ich svedomie súdnosťou rozumu. U tých, ktorí sa usilovne očisťujú od svojich hriechov a postupujú v službe Bohu, nášmu Pánovi, od dobrého k lepšiemu, ide o opačný spôsob než v prvom pravidle. Lebo potom sa práve zlý duch prejaví ako ten, kto hryzie a robí smutným, kladie prekážky, znepokojuje nesprávnymi dôvodmi, aby človek nepokračoval. A vlastnosťou dobrého ducha je dodávať odvahu a silu, dávať útechy, slzy, vnuknutia, pokoj a odstraňovať všetky prekážky, aby človek pokračoval v dobrých skutkoch.“
Na záver Ignác ešte ráz zhrňuje tieto dve pravidlá: „U tých, ktorí postupujú od dobrého k lepšiemu, dotýka sa dobrý anjel duše jemne, zľahka a mierne ako kvapka vody, ktorá preniká hubou: a zlý sa jej dotýka prudko, hlučne a nepokojne, ako keď kvapka vody padne na kameň. A opačným spôsobom sa dotýkajú vyššie menovaní duchovia tých, ktorí postupujú od zlého k horšiemu. Príčinou toho je, že naladenie duše voči menovaným anjelom je buď rozdielne, alebo toho istého druhu. Lebo ak je rozdielne, tak vstupujú hlučne s vnímateľnými pocitmi. A keď je toho istého druhu, vstupujú ticho, ako do vlastného domu otvorenými dvermi.“
Podľa sv. Ignáca nie je samotný pokoj, radosť, upokojenie, ticho, jemnosť a miernosť a ich protiklady – rozrušenie, smútok, nepokoj, hluk, drsnosť a tvrdosť – nepochybnými znameniami, či je človek pod vplyvom dobrého alebo zlého ducha. Rôzne hnutia je možné posudzovať až podľa celkového stavu duše. Ten posudzuje Ignác podľa vnútornej dynamiky existencie: podľa smerovania (od dobrého k lepšiemu alebo od zlého k horšiemu). To považujeme za mimoriadne dôležité.
Dobrí i zlí duchovia môžu niečo konať len s človekom v ktorého živote sa niečo deje. K tomu dve poznámky, trošku ironický ale pravdivo: „Najistejšia ochrana pred pôsobením duchov je priemernosť.“ Ľudia, ktorých vedomie sa sotva líši od spoločenského prostredia, ktoré ich obklopuje, ktorí chcú byť ako ostatní, v ich duši nezanechá stopu ani dobro ani zlo, ktorí hrešia alebo konajú dobro len preto, že nemajú zrovna nič iné na práci, ktorí majú v hlave takí chaos, že ich anjel ani diabol nevytrhne z ich pasivity a nepovznesie ich vedomie k onomu stupňu vyjasnenia, na ktorom je možné skutočné rozhodnutie, takýto ľudia nie sú bojiskom pre duchov. Sú pre nich zaujímaví nanajvýš ako celý húf a taktiež len týmto spôsobom budú nimi pravdepodobne ovplyvňovaní. Pre takých však Ignác svoje „Pravidlá“ nenapísal.
Základná vlastnosť filozofa je podľa Bergsona „záľuba v dianí“. Kresťanské učeníctvo zriedka prebieha „v učebni“ – skôr v medziľudských skúsenostiach v „radosti z diania“. Podnet a látka k mysleniu sa nachádza tam, kde sa niečo deje, kde sa niečo hýbe. V dnešnom svete sa toho deje nesmierne mnoho – potrebujeme však predovšetkým ľudí, ktorí by tieto udalosti dokázali vyložiť.
Druhá poznámka: Ak môžu duchovia niečo „konať“ len s človekom, v ktorého živote sa niečo deje, napadne nás otázka, ako vlastne pôsobí duch na človeka. Podľa Ignáca sa najpravdepodobnejšie stvorený duch môže zapojiť len do už plynúceho prúdu myšlienok, úvah, citov a vnemov. Diabol ani anjel nemá moc nad človekom, nemôžu sa dotknúť jadra osobnosti. Ich prítomnosť sa môže zamerať len na to, čo z ľudského vnútra vystupuje navonok. V najhlbšom vnútri je človek len „sám sebou“, nedotknuteľný a nemanipulovateľný, sám s Bohom. Kto pestuje sebakritický a kultivovaný život duše, pozná z vlastnej skúsenosti „nepriame pôsobenie duchov“.
Uvediem príklad: Chceme vykonať niečo dobré a správne – napr. oslobodiť nejakého človeka z jeho vnútorných zmätkov. Darí sa nám to, všetko do seba zapadá, je to dobré dielo – pekné a výrazné. Pocítime pokornú vďačnosť. V inom prípade to proste neklape. Stavia sa nám do cesty vonkajšie prekážky alebo naša vnútorná slabosť. Nenachádzame pravé slovo v pravú chvíľu. Nedarí sa nám angažovať sa do tej miery, aby naše skutky boli prežiarené dobrotou a mali silu svedectvá. Výsledkom je žalostné sklamanie.
Sv. Ignác popisuje takúto skúsenosť veľmi presne: „Musíme dávať veľký pozor na priebeh myšlienok. A ak je začiatok, prostriedok a koniec úplne dobrý, nakláňajúci sa ku všetkému dobrému, potom je to znamenie dobrého anjela. Keď niekto v priebehu svojich myšlienok skončí u nejakej špatnej alebo rozptylujúcej veci alebo u niečoho menej dobrého, než to čo si duša na počiatku predsavzala vykonať, alebo keď to dušu oslabuje a znepokojuje tým, že jej odoberá mier, kľud a pokoj, ktorý predtým mala, je to jasným znamením, že to pochádza od zlého ducha, nepriateľa nášho prospechu a večnej Spásy.“
Človek môže s týmito problémami ísť aj za psychiatrom. Potom sa mu môže stať toto. Buď psychiater pochopí súvislosti spájajúce nás so svetom duchov a povie: „Nemôžem vás uzdraviť. Nieste chorý. Dosiahli ste takú úroveň individuality, a schopnosti rozhodovania, že ste sa stal zaujímavým pre duchov. Gratulujem vám!“ Alebo stretnete takého, ktorý bude všetko považovať za projekcie, skreslené obrazy nášho podvedomia a začne vás liečiť. V najlepšom prípade sa mu podarí nivelizovať (priviesť do priemeru, znížiť osobnostnú úroveň) našu osobnosť tak, že prestaneme byť zaujímavý pre duchov. Budeme navždy oslobodený od zhora popísaných problémov, ale stratíme cenu.
Problematika modernej psychiatrie spočíva okrem iného aj v tom, že s dušou zachádza ako s uzatvorenou jednotkou. Uznávať môžeme však len tú psychiatriu, ktorá si uvedomuje, že ľudská skutočnosť ústi nad seba samu. Podľa toho by sa mali psychiatri chovať k ľudom. Nie „ošetrovať“, ale blížiť sa k ním s úctou, ktorá plynie z pochopenia, že človek nekonečne presahuje seba samého. Každý psychiater by si mal preštudovať tieto pravidlá.
Teraz sa vráťme k pôvodným úvahám: Duchovia môžu pôsobiť len nepriamo tým, že sa „zapoja“ do diania v duši. Jedine Boh sa môže „bezprostredne“ dotknúť duše. V tom je jadro pravidiel pre presnejšie rozlišovanie duchov.