Keď sme hovorili o stvorení človeka, hovorili sme aj o Božej láske, ktorá nás drží v existencii. Priestorom pre našu existenciu je Božia Láska a predsa to tak neprežívame. Čo sa stalo? Prečo neprežívame Boha ako nesmiernu blaženosť?
Božie zjavenie hovorí, že človek zhrešil a stratil kontakt s Bohom. Boh je Dobro a všetky jeho diela sú dobré, všetko, čo učinil, prehlásil za dobré a predsa zlo evidentne existuje. Sme stvorení pre Dobro, preto ho ustavične hľadáme, ale odkiaľ sa tu vzalo zlo? Filozofia hovorí, že zlo je nedostatkom Dobra.
Možnosť hriechu.
Boh sa z nesmiernej dobroty rozhodol dať účasť na svojom Bytí úplne inému, tomu čo nebolo – stvoreniu (nie Bohu), ktoré povoláva k bytiu.
Plodenie Božieho Slova vychádza z nesmiernej Plnosti Boha a nesie atribúty tejto Plnosti, Božie Slovo je Boh z Boha.
Stvorenie má základ v ničote, aj keď sa tajomne opiera o Božiu plnosť. V porovnaní s Bohom sa stvorenie javí ako nedokonalé, aj keď práve táto nedokonalosť je z druhej strany možnosťou našej existencie.
Nechcem tým povedať, že prvý hriech spáchal Boh tým, že dal existenciu niečomu nedokonalému, lebo nás stvoril z nesmiernej lásky a pozval nás na cestu zbožštenia, ale možnosť hriechu leží práve na tejto ceste z ničoty k zbožšteniu.
Spása stvoreného spočíva v pozvaní milovať Boha. Láska má moc premieňať milujúceho v Milovaného. Pohľad milujúceho na Milovaného je oblažujúci a premieňajúci. Na Božiu Nádheru sa dá nazerať, ale aj zazerať.
Stvorenie namiesto Lásky môže zvoliť závisť.
Závisť je prekrútením Lásky.
I v Láske i v závisti je túžba po objekte, ale v závisti je to nesprávny, chorý vzťah, ktorý chce všetko pre seba a kvôli sebe.
Láska zabúda na seba, závisť je vrcholne sústredená na seba.
Láska sa stravuje, vydáva, obetuje, závisť sa zožiera.
Láska je ako Slnko, ktoré rozjasní všetko, kam sa dostanú jeho lúče.
Závisť je ako čierna diera, ktorá pohltí všetko, čo sa dostane do jej blízkosti a dokonca nevyžiari ani svetlo.
Len Láska je riešením napätia medzi stvorením a Bohom.
Sv. Augustín videl v závisti „typický diabolský hriech“.
Hriech anjelov
Cirkev učí: „Satan a ostatní zlí duchovia boli Bohom stvorení prirodzene dobrí, ale sami zo seba urobili zlých.“ (IV. Lateránsky koncil).
Ako sa z dobrej bytosti môže stať bytosť zlá?
Absolútne Dobro, ktorým je jedine Boh, sa nikdy nezvrhne na zlo, ale dobrota ostatných bytostí, je v každom momente závislá na Bohu, tak ako svetlo mesiaca závisí na slnku. Ako náhle sa stvorenie uzatvára pred Bohom, stráca svoju dobrotu. Satan a jeho anjeli si odrezali životodarné spojenie, ktorým je poslušnosť Božiemu Slovu a tak stratili spojenie so živým Bohom.
„Anjeli i ľudia majú to isté poslanie od Stvoriteľa: prijímať účasť na jeho Božskom Bytí na základe slobodnej voľby. Lásku, ktorej ďakujú za svoju existenciu, majú primeranou láskou opätovať a tak vo výmene lásky môžu mať účasť na Božom Bytí a Živote, ktorým je Láska.
V liste Kolosanom čítame: „Ježiš je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“. (Kol 1,15-16) Podľa toho je človek Ježiš a s ním celé ľudstvo, zmyslom a cieľom celého kozmu. Zmyslom kozmu je Vtelenie a Zjavenie Boha. Anjeli boli postavení do služby tohto plánu Spásy.
Simeonovo prorocké slovo k Panne Márii tvrdí: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč..“ (Lk 2,34) V tomto verši je reč o proteste, ktorý zasahuje ľudstvo, ale ešte pred tým svet anjelov, až do najvyšších hierarchií. Protest patrí dieťaťu na rukách Matky. Jedným je na pád, iným na povstanie.
V liste Hebrejom je naznačené, že anjeli sú vyzvaní pokloniť sa Vtelenému Božiemu Slovu. „..keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí: „Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“ (Hebr 1,6) Anjeli vo svojom poznaní, vidia všetko z nadhľadu. A tak im bolo dané nahliadnuť do plánu, ako sa Boh v Ježišovi Kristovi stane človekom s ponukou tohto Boha uznať za svojho Pána a za svoju Spásu.
Z toho vyplýva, že kritériom možnosti mať účasť na večnej Božej blaženosti je Ježiš, Vtelené Božie Slovo. Anjeli prostredníctvom Krista mohli poznať: taký je Boh, toto je Boh, toto nepatrné dieťa, tento muž, ktorý svojím učeníkom pokorne umýva nohy, milujúci aj nepriateľov, tento bičovaný, posmievaný, opľuvaný, tento na kríž pribitý. Poznali, že Boh sa zjavuje skrze človeka.
A ako zareagovali anjeli, keď to videli a nazreli do Božích plánov, vedomí si pri tom vlastnej nesmiernej prevahy nad človekom?“
Niektorí sa rozhodli pre svoju presilu a proti takému Bohu a proti človeku, ako možnému „Zjaveniu Boha“. Vzbúrili sa proti Tichosti a Pokore Božej.
Odvrat od Boha, od Lásky, ktorá sa kvôli človeku dáva ukrižovať, sa prekrýva s ich rozhodnutím: človeka vytrhnúť jeho Stvoriteľovi a v bezodnej nenávisti ho znivočiť, a tým zasiahnuť samého Boha. (sprac. podla Dedičný hriech z biblického pohľadu, Heinrich Spaemann, Überlingen, Nemecko Geist und Leben, 1992/3)
Tak sa vzbúrili proti princípom Lásky, na ktorých je vybudované celé Nebo, aby silnejší pomáhal a slúžil slabšiemu, aby múdrejší pomáhal neskúsenému, aby ten, kto chce byť prvý, slúžil ostatným. Týmto spôsobom slúžiacej spolupráce by anjeli sami dosiahli svoju vlastné posvätenie a dokonalosť.
Satan a jeho anjeli sa stavajú proti zbožšteniu človeka, proti Vteleniu Lásky. Písmo sv. hovorí: „Veď Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu.“ (2 Pt 2,4).
Pád anjelov spočíva v slobodnom rozhodnutí radikálne odmietnuť Boha, ktorý sa zjavuje v človekovi Ježišovi a jeho vládu. Ich vzbura je vzburou proti Božiemu charakteru a to je hriech proti Duchu Svätému.
Satanova moc nie je neobmedzená i on je len tvor, síce mocný vzhľadom k nám, ale nie vzhľadom k Bohu. Nemôže zmariť budovanie Božieho kráľovstva. I keď pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu, ktoré je v Ježišovi Kristovi, a i keď jeho činnosť pôsobí vážne škody duchovného i fyzického rázu, túto činnosť dopúšťa Božia prozreteľnosť, ktorá mocne a pritom nenásilne riadi dejiny.
Prečo Boh dopúšťa túto diablovu činnosť je tajomstvom, avšak vieme, že „všetko napomáha k dobru tým, ktorí milujú Boha“. (Rim 8,28) Táto vzbura anjelov sa odohrala skôr ako na scénu vstúpil človek.
Pád prarodičov
Kniha Genezis hovorí: „Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.“ (Gn 2,8) Bez akýchkoľvek predchádzajúcich zásluh bol človek umiestnený do Raja. Bol vyzvaný, aby ho obrábal a strážil.
Adam dostal informácie o všetkom, ale nemal osobnú skúsenosť. Práve toto bolo jedným z možných predpokladov diablovho pokúšania. Medzi poznaním a osobným prijatím poznaného existuje priestor, ktorý by sme mohli označiť ako oblasť viery. Adam teoretický vedel, ale poznané si vierou neprisvojil. Božie Slovo nezostalo v jeho srdci, lebo ho neprijal s istotou.
Keby Adam uveril Bohu, bolo by mu to počítané za spravodlivosť a nezhrešil by. Do ľudskej naivity zaznieva Božie Slovo. Je potrebné s istotou uveriť Bohu a brániť sa diablovi silou svojej viery.
Druhým predpokladom pokúšania bola Adamova túžba po Bohu. Sám Boh vložil do srdca človeka túto túžbu. Veď prikázanie lásky k Bohu bolo Adamovi zrejmé od prvého stretnutia s Ním. Ak bol človek pokúšaný „byť ako Boh“, nebol hriech v tom, že „to chcel“, ale v tom „ako to chcel“.
Sv. Maxim Vyznavač hovorí, že človek bol stvorený v stave svätosti a určený k tomu, aby bol Bohom úplne „zbožštený“ v sláve, zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, avšak „bez Boha a pred Bohom, nie podľa Boha“. Chcel Moc bez zodpovednosti Lásky. Boh je Láska a Láska má tajomnú moc premieňať milujúceho do podoby milovaného.
V Raji rástlo množstvo stromov, ale dva sa spomínajú menovite. „Strom života“ a „Strom poznania dobra a zla“. Stromom Života nazývajú Židia ešte i dnes valčeky, na ktorých je navinutý zvitok Tóry. Strom života nám teda predstavuje Boží zákon a požívanie jeho ovocia cestu poslušnosti a viery a zároveň cestu Spásy.
Človek bol stvorený v stave cesty, ako bytosť na ceste k dokonalosti. Bol mu daný návod k dosiahnutiu plného Života, Boží zákon. Nepotreboval žiadne zásluhy, aby sa do Raja dostal, ale potreboval ostražitosť, aby o Raj neprišiel.
Tajomný strom, ktorému sa mali ľudia vo vlastnom záujme vyhýbať nám zjavuje, že prví ľudia vstúpili do sveta poznačeného pádom anjelov. Je zaujímavé, že priamo uprostred raja sídli pokušiteľ.
Boh človeku otvorene hovorí o nebezpečenstve, ktoré je spojené s jedením ovocia tohoto stromu, ale diablovi nezabraňuje v prístupe k človeku, i keď človeka pred týmto kontaktom vystríha.
Z toho vidíme, že pokušenia sú súčasťou nášho duchovného rastu. Sv. František hovorí, že každé premožené pokušenie je ako snubný prsteň, ktorým sa Pán zasnubuje s dušou svojho služobníka. V každom pokušení je nám z Božej strany položená otázka: „Miluješ ma väčšmi ako toto?“ Toto je jediná cesta zbožštenia človeka. Nezávidieť ale milovať.
Sv. Bazil hovorí, že prvé prikázanie, ktoré človek dostal, bolo prikázanie pôstu: „Pretože sme sa nepostili, boli sme z Raja vyhnaní. Budeme sa postiť, aby sme sa mohli do Raja vrátiť!“
Pôst je tu chápaný ako základný ľudský postoj, múdre „seba obmedzenie“ v záujme „seba zachovania“. V záujme sebazáchovy musíme prijať určité seba obmedzenie.
„Strom poznania dobrého a zlého“ symbolický naznačuje neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor musí v záujme seba zachovania uznávať a rešpektovať.
Človek pri stvorení dostal obrazne povedané „návod na použitie“ so „záručnou lehotou“. Tým návodom je Boží zákon a záručnou lehotou Večný život. Ako náhle sa človek rozhodol nerešpektovať návod, bola mu odmietnutá aj záručná lehota.
Človek závisí na Stvoriteľovi, je podriadený zákonom stvorenia a mravným normám, ktorými je riadené užívanie jeho slobody. Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a zahrnul ho svojím priateľstvom. Človek, ako oduševnelý tvor, však nemôže žiť toto priateľstvo ináč, ako poslušnosťou Božím príkazom.
Strom „poznanie dobra a zla“ nám predstavuje inú alternatívu ako vieru Bohu. Človek bol pozvaný k tomu, aby vierou prijal Boží zákon ako návod pre svoj život. Boží zákon presne vymedzuje, čo je dobre a čo zlé a toto človek nemôže meniť.
Cirkev učí, že podstata prvotného hriechu tkvie v tom, že si človek prisvojil dispozičné právo na svoj život. Sám chce rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé a na to nemá právo, lebo to je dané Božím Slovom.
Týmto rozhodnutím dal prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohrdol Bohom, zvolil sám seba proti Bohu.
Jesť zo stromu poznania dobra a zla, teda môže znamenať pohrdnutie Božím Zákonom, snahu zobrať si život do svojich vlastných rúk a žiť len podlá vlastnej predstavy, z vlastných síl a pre seba. A to je opak viery.
Táto svojvôľa charakterizovaná postojom aktívnej vzbury, alebo pasívneho nezáujmu, je dôkazom toho, čo biblia nazýva hriechom.
„Sv. Irenej zastával na rozdiel od tradičného judaizmu názor, že Adam bol stvorený ako dieťa. Jesť zo stromu poznania mal zakázané preto, že mal najskôr vyrásť. Adam bol netrpezlivý; v snahe urýchliť svoju dospelosť predčasným uchvátením zakázaného ovocia proces svojho skutočného dozrievania zmaril…
Pád, podla Ireneja, je v podstate nezvládnutá kríza puberty. Výsledok je, že človek môže teraz riadne rásť iba zbavovaním sa svojej falošnej dospelosti.
Kvôli tomu „prišiel Boží Syn medzi nás ako dieťa“ – aby sme sa mohli nechať viesť späť do detstva a znovu rásť, tento krát už správne, kým nedosiahneme zrelosti a plnej veľkosti samotného Krista (por. Ef 4,13). (Z DC P. Gabriela Prievalského, OFM)
Boh dal ľuďom všetko, čo potrebovali k blaženému životu. Daroval im bytie a daroval im aj prostredie potrebné pre ich rozvoj. To všetko boli znaky Lásky a človek ich mal rozlúštiť vierou.
Boh stvoril človeka, aby sa stal Jeho obrazom a tým ho pozval na cestu zbožštenia. Avšak, ako rastúci a seba uskutočňujúci tvor mal aj človek pre tento stupeň podobnosti so Stvoriteľom dozrieť do uznania a rozoznávania hranice medzi Stvoriteľom a tvorom, do poklony a úcty voči svojmu Stvoriteľovi, do vďaky za svoje stvorenie a za celé stvorenstvo a dozrievať viac a viac do poznania, ako všetko v prírode navzájom súvisí.
Tak by bol človek dosiahol v rastúcej viere a láske, plnú vnútornú moc a zodpovednú silu konať. Potom by bolo namieste v takejto zrelosti všetky dary a schopnosti, postaviť do služby Lásky podľa úmyslu Stvoriteľa. Človek však na túto zrelosť nečakal.
Apokalypsa hovorí veľa o anjeloch a démonoch. Ku koncu ľudských dejín vystupuje odporca s číslom 6-6-6, tri šestky. Kto nie je poznačený týmto číslom, nemôže ani kupovať ani predávať.
Šesť je deficitný počet pred sedmičkou. Za šesť dní stvoril Boh svet, siedmy deň odpočinul si od diela, ktoré vykonal, a svojím odpočinkom zavŕšil svet (Gn 2,1-3), ním vytvoril vo svete človekom prežívaný transcendentný vzťah – rajský pokoj.
Stvorenie bez tohto vzťahu, bez siedmeho dňa, je svetom bez transcendentného Boha. Šesť je číslo sveta, ktorý ešte nie je Stvoriteľom dokonaný, a kto neprijme toto zavŕšenie, programom sa mu stane číslo beztranscendentného sveta.
V opozícii stojí myšlienka siedmeho dňa, ktorý má byť dovŕšením stvoreného sveta. Šabat je časom posvätnej svadby, duchovným priestorom pre intímne stretnutie medzi Bohom a jeho ľudom a zdieľaním Božej svätosti.
Jedine takýto svet stojí za to, aby sme v ňom žili. Je to svet spoločenstva s Bohom, svet Bohoľudí. Zjavenie sa Synov Božích, ktoré dychtivo očakáva celá príroda.
„V Bohu som uvidela ukryté velebné a nádherné tajomstvo, ktoré nám on odhalí a objasní až v nebi. Až ho poznáme, pochopíme skutočnú príčinu, prečo dopustil hriech na zemi, a z toho veľkého poznania se budeme radovať naveky.” (Juliana z Norwiche)