Starovekí kresťanskí mníšski autori rozlišujú rôzne druhy démonov. Hľadisko ich rozlíšenia podáva tzv. náuka o ôsmych nerestiach, ktorá je zaujímavou kapitolkou starokresťanskej psychológie (psychiatrie). O jej rozvinutie sa najviac zaslúžil Evagrius Pontský a Kasián, nájdeme ju však u sv. Jána Klimaka u sv. Maxima Vyznávača a iných.
Náuka na rozdiel od našich siedmych hlavných hriechoch rozlišuje osem nerestí: obžerstvo, smilstvo, hrabivosť (lakomstvo), smútok, hnev, acedia, slavoman a pýcha. Každej z týchto ôsmych nerestí priraďuje Evagrius jedného démona. Démoni sú teda klasifikovaní (triedení) podla náplne činnosti, nepôsobia všetci tie isté myšlienky, ale jeden vyvoláva myšlienky hrabivosti, druhí zasa pýchy. Zároveň sa démoni líšia i čo do druhu, jedni sú ľahkí a prepadajú človeka znenazdania, napr. démon smilstva; démon acedie patrí naopak medzi tzv. ťažkých, ktorí tlačia dušu stále nižšie a nižšie, do hlbšej depresie.
Rozčlenenie do ôsmych nerestí zodpovedá platonskej filozofii (trichotomii), jej deleniu duše na tri časti. Prve tri neresti sú priradené k žiadostivej časti duše (obžerstvo, smilstvo a hrabivosť). Sú to vlastne tri najzákladnejšie pudy človeka (potravný, sexuálny a vlastnícky pud), na ktoré sa tieto neresti viažu, alebo ktoré chcú zneužiť. Tieto pudy náležia k ľudskej prirodzenosti a nemožno ich bez ujmy na ľudskej prirodzenosti odstrániť. Skôr sa jedná o ich zvládnutie a správne zapojenie do života.
Druhé tri neresti (smútok, hnev, acédia) sú negatívne nálady, ich zvládnutie je obtiažnejšie – nedajú sa ovládať tak ako pudy. Správne zachádzanie s nimi vyžaduje duševnú rovnováhu a vnútornú zrelosť, ktorú možno dosiahnuť len poctivým vyrovnaním sa s vlastnými myšlienkami a náladami a zároveň bezvýhradným otvorením sa voči Bohu. Ešte obtiažnejší je zápas s poslednými dvoma neresťami, pretože najneskrotnejší je duch (slavoman a pýcha). Na tomto poli si môžu démoni z človeka najviac a najľahšie robiť posmech.
Evagrius rozoberá osem nerestí rozličným spôsobom. Môže hovoriť o pudoch a náladách alebo o myšlienkach hrabivosti alebo hnevu, inde o tom istom hovorí ako o démonovi hrabivosti alebo hnevu. Evagrius teda neresť personifikuje. Hovorí o nej ako o démonovi, ktorý človeka pokúša a snaží sa ho dohnať k pudovému chovaniu, k negatívnemu citovému hnutiu alebo k duchovnej zaslepenosti. Každý z ôsmych démonov má vlastnú techniku. Stotožnenie démonov s ôsmymi neresťami znovu poukazuje na to, že Evagriovi nejde v jeho náuke natoľko o mimoriadne javy ako je posadlosť, ale o vyrovnanie sa s temným a zlým, ktoré každý z nás v sebe zakusuje, a o zápas s vnútornými chybnými postojmi, ktoré by sa v nás radi uhniezdili a zabránili nám tak v dosiahnutí dokonalosti a otvorenosti voči Bohu. Evagrius popisuje každého z týchto ôsmych démonov, predstavujúcich neresti.
A. DÉMON OBŽERSTVA
Duchovnému človeku sa snaží vsugerovať rýchle stroskotanie jeho asketického úsilia. Stavia mu pred oči jeho žalúdok, pečeň, slezinu, vodnatieľku, chronické choroby, nedostatok toho najnutnejšieho, neprítomnosť lekára. Často mu pripomenie i iných bratov, ktorí takto trpeli. Niekedy dokonca povzbudí nejakého chorého, aby o svojom trpkom údele, ktorý im údajne askéza spôsobila, hovoril tomu, kto sa snaží žiť asketicky.
Démon obžerstva nerobí svoju prácu tak, že by vzbudzoval chuť po nadmernom jedení. Len uvádza dostatočné zjavné dôvody, hovoriace proti pôstu. Démon je príliš rafinovaný, než aby priamo vyzýval k tak primitívnej neresti, akou obžerstvo je. Jeho metódou je racionalizácia. Rozumové zdôvodnenia zakryjú skutočné priania a potreby, ktoré sa za nimi skrývajú. Tak sa démon skrýva za rozumnú opatrnosť a umiernenosť, aby sa duchovnému človeku nemusel predstaviť otvorené ako zničujúci a zlý.
Niekedy démon obžerstva ťaží aj z toho, že človek niekedy nevie presne odlíšiť duševnú prázdnotu od telesnej. Obidve prežíva v tej istej bytosti a ak nie je dostatočne vnímavý, nevie dobre odhadnúť odkiaľ pocit prázdnoty vychádza. Snaží sa telesnými a hmotnými vecami ucpať duchovnú dieru. Alebo lepšie vyjadrené, snaží sa duchovnú prázdnotu naplniť jedlom. Ľudovo sa to vyjadrí, že „niekto zajedá svoj žiaľ.“
B. DÉMON SMILSTVA
sa vnucuje so žiadostivosťou po rôznych telách. Kruto napáda zdržanlivých, aby upustili od svojej zdržanlivosti, lebo si s ňou aj tak neporadia. Tak špiní dušu a zvádzajú ju k mrzkému jednaniu. Nechá ju vyslovovať a opäť vnímať určité slová, ako by išlo o viditeľný a prítomný objekt. Démon smilstva si berie za nástroj predovšetkým fantáziu, ktorú napĺňa nečistými obrazmi a myšlienkami, ktorými tak zatemňuje rozum. Prepadá človeka náhle, ako blesk z čistého neba, a veľmi rýchlo v ňom prebudí prudkú vášeň. Navštevuje človeka obyčajne v noci. Evagrius často hovorí o tom, že démon smilstva vstúpi priamo do tela a roznieti v ňom požiar. Tento démon tak isto ako predošlý, ťaží z vnútornej prázdnoty a bezútešnosti. Ak je človek plný svätej radostnosti nič nezmôže. Ak je však prevažne depresívny, hľadá útechu v tele.
C. DÉMON HRABIVOSTI – Lakomstva
vsugeruje obavy z budúcnosti, vysoký vek, neschopnosť vyrobiť si na seba vlastnými rukami, nadchádzajúci hlad, biedu a chorobu, trpkosť chudoby a zahanbenia, keď bude človek ráz odkázaný na pomoc druhých. Ani v tomto prípade nenapadá démon priamo vlastnický pud, ale zjavuje všemožné dôvody hovoriace proti chudobe a štedrosti. Nedráždi pud, ale popiera dôvody, ktoré ho držia na uzde tým, že vykresľuje rôzne nebezpečenstvá, ktoré by mohli vzniknúť. Démon hrabivosti vnuká myšlienky plodiace strach a malomyseľnosť, oberajúce človeka o vnútornú pružnosť, ktorou dokáže krotiť a zvládať v správnych rozmeroch svoj vlastnícky pud. Človek potom už nevidí žiadnu motiváciu, prečo by mal vynakladať úsilie na nejaké obmedzovanie sa a tým už nepozorovane vchádza do vôd nerestí, ktorá sa nazýva hrabivosť. Človek je ovládaný démonom hrabivosti, lebo v duchu sám pre seba nechal nahlodať všetky dôvody pre boj s pudom.
Kto urobil vlastnú skúsenosť s ľuďmi závislými na drogách a so spôsobom ich argumentácie, dá Evagriovým pozorovaniam za pravdu. I v takomto prípade je každý dôvod pre obmedzenie sa spochybnený zdanlivo rozumnými dôvodmi. V skutočnosti však za nimi väzí detinská potreba mať stále viac. Pretože sa človek v detskom veku nenaučil odriekaniu a tým ani prispôsobeniu sa skutočnosti, je teraz ovládaný vlastným pudom alebo – ako hovorí Evagrius – je držaný v šachu démonom hrabivosti. Podla Freuda je určité odriekanie sa v pudovom živote kvôli prispôsobeniu sa skutočnosti nevyhnutné.
A dáme mu za pravdu, že ani manželstvo neznamená pretrhnutie zábrany pudov. Vieme ako to dopadne, keď si niekto myslí, že v manželstve si môže z druhého urobiť nástroj svojich zvrátených túžob. Už som to raz hovoril, ale znovu pripomeniem, že o každom pude platí, že ho nemožno ukojiť, jedine ovládnuť. Ukojiť ho nemôžem preto, lebo všetky tieto skutočnosti sú zamerané na Nekonečno, ktorým je Boh. Jedine Boh môže v nás ukojiť i potravný, i sexuálny i vlastnický pud. Ale dokiaľ nie sme úplne v ňom, nezostáva nám nič iné, iba to v sebe ovládnuť a nemyslieť si, že niekto alebo niečo na tomto svete dokáže ukojiť naše očakávania.
D. DÉMON SMÚTKU
Smútok často vzniká z frustrácie našich prianí, mnohokrát býva výsledkom hnevu. Pokiaľ vzniká na základe frustrácie prianí, prebieha následovne. Najprv spomienky prinesú myšlienky na rodný dom, rodičov a predošlý spôsob života.
Keď démon smútku vidí, že duša namiesto odporu myšlienky sleduje s vnútorným potešením a sa im poddáva, schváti dušu a ponorí ju do smútku nad tým, že to čo bolo už nie je a vzhľadom k nastávajúcemu spôsobu života ani nemôže byť. Čím viac spomienka dušu potešila, tým viac ju nasledujúce myšlienky obťažia malomyseľnosťou a skleslosťou.
Podla Evagria je základnou príčinou smútku prílišne priľnutie ku svetu: „Kto miluje svet, zakusí mnoho smútku, kto však pohŕda vecami tohoto sveta, vo všetkom sa bude radovať.“ Kto kladie na život príliš vysoké nároky, ľahko býva sklamaný a prepadá smútku. Smútok človeku zužuje srdce, zošnuruje ho, zatiaľčo radosť srdce rozširuje (diacheo a systello). Typické pre smútok je tiež lipnutie na minulosti. V nej sa človeku všetko javí lepšie a krajšie. Pohľad do minulosti človeka oslepuje vzhľadom k prítomnosti. Človek potom uteká pred realitou a sťahuje sa do iluzórneho sveta zidealizovanej minulosti. Akonáhle je však konfrontovaný s prítomnosťou, zahrabe sa do svojho smútku. Z neho sa potom už nijako nedá vylákať späť. Smútok oslabuje nazerajúci rozum. Žiadny slnečný lúč neprenikne do tejto vodnej hlbiny a pohľad na svetlo nerozjasní potemnelé srdce. Východ slnka je pre človeka radosťou, avšak skalená duša i toto prijíma s nevôľou.
E. DÉMON HNEVU
So smútkom je úzko spojený hnev. Kasián radí hnev pred smútok a Evagrius tak isto preberá vo svojom diele o ôsmych démonoch zloby hnev tak isto pred smútok. Hockedy totiž smútok z hnevu vyplýva. Hnev vykresľuje Evagrius nasledovne.
Hnev je vášňou veľmi prudkou. Hovorí sa o ňom ako o vzkypení citovej časti duše proti tomu, kto sa na nej dopustil bezprávia – skutočného alebo zdanlivého. Duša je potom počas celého dňa zatrpklá a zvlášť pri modlitbe strháva hnev so sebou rozum a stavia nám pred oči tvár toho, kto nás urazil. Ak trvá hnev dlho, premení sa v nenávisť, a tá potom pôsobí veľmi často nočný zmätok (nespavosť, utkvelé myšlienky a predstavy, ktoré zabraňujú v oddychu), z toho potom mdlobu, chradnutie (zsinalosť) a videnie útočiacich šeliem. Tieto štyri sprievodné znaky nevraživosti bývajú, sledované mnohými myšlienkami (nasledujú ich mnohé myšlienky).
Hnev zatemňuje ľudského ducha a okráda ho o jasnosť. „Myšlienky hnevlivého človeka sú jedovaté zmije stravujúce srdce, ktoré im prepožičalo život.” Prudké city so sebou strhávajú človeka a nedovolia mu zachytiť sa, čo i len jednej jasnej myšlienky. Sú pre dušu veľmi škodlivé, pretože sa negatívne nevedomie (podvedomie) so všetkými hrôzyplnými obrazmi, ich prostredníctvom derie (násilné vkráda, vlúpava) do vedomia a pripravuje ho o vládu nad sebou.
Človek je svojmu afektu natoľko vydaný v plen, že sa ním necháva strhnúť k jednaniu – a na tomto mieste ide predovšetkým o pomstu. Hnev nalieha na pomstu.
Pokiaľ tá nie je uskutočniteľná, premieňa sa hnev v nenávisť, večne nespokojnú špatnú náladu alebo v smútok. Pokiaľ duchovný človek proti afektu hnevu nebojuje, iste bude ním strávený, ako hovorí Evagrius. Alebo keby sme to chceli vyjadriť v terminológii Jungovej: „Vlastné já stráca svoju vnútornú rovnováhu, tzn. nedokáže už ubrániť svoje bytie proti nájazdom afektívnych činiteľov a dostane sa tak do situácie, ktorá často býva počiatkom schizofrénie.“