1. Čas modlitby:
Nie je zbytočné pýtať sa, kedy sa treba modliť. Rehoľníci mávajú pevne stanovený čas osobnej aj spoločnej modlitby a to má svoj význam. Jeden zo základných problémov, na ktorom sa laici potkýnajú, spočíva v tom, že nemajú cez deň pevne určený čas na modlitbu. Skúsenosť nám ukazuje, že keď sa človeku podarí mať presne stanovený čas a byť mu verný každý deň, začne kráčať pevne a s istotou po ceste modlitby. Človek, ktorý sa modlí, vie, že potrebuje každý deň stály čas na modlitbu. Je to čas stretania sa a prebývania v Pánovej prítomnosti, v pripravenosti hovoriť s ním a počúvať ho. Ak chce poznať Boha, rásť v láske k Nemu, a v skúsenosti lásky, ktorú prijíma od Boha, musí sa stať človekom modlitby.
Najvhodnejší čas máme venovať tomu najdôležitejšiemu. A keďže nie je nič dôležitejšie a nik dôležitejší ako Pán, ten najlepší čas máme využiť na stretnutie s ním. Kto ho ešte nemá, mal by začať prípravou denného rozvrhu. Pri výbere času treba myslieť na to, aby rozvrh mal čo najmenej zmien z dôvodu našej zaneprázdnenosti, rodinných záležitostí, návštev, atď. Treba sa usilovať nájsť si čas, v ktorom by nás nik nevyrušoval. Ideálny čas na modlitbu je vtedy, keď je naša myseľ svieža a myšlienky usporiadané, čiže v prvé hodiny ráno. Ak niekto musí zavčasu vstávať, môže si pomôcť: večer si skôr ľahnúť. Nesmieme zabúdať na to, že Boh je viac ako televízia, noviny, priatelia, kultúra, atd.. Tajomstvo úspechu je byť verný stretnutiam každý deň. Keď končíme modlitbu, povedzme Pánovi: „Dovidenia zajtra ráno v rovnakom čase“ a dodržme to!
A predsa, keď sa pozrieme na Ježiša, na náš vzor, zistíme, že On sa modlil stále a v každom čase. Nebolo takej chvíle cez deň i v noci, ktorá by mu nebola vhodná na modlitbu. Veď modlitba je tiež uskutočnením Prvého prikázania lásky. Ak sa muž zaľúbi, spontánne začne myslieť na tú, ktorá ho svojim zjavom uchvátila. Vo vzťahu k človeku sa nám môže stať, že ten alebo tá, do ktorej sme sa zadívali, nám odkáže: „Ani na mňa nepomysli! Neľúbim ťa.“ Hovorí z nej hrdosť, možno pýcha, možno vedomie nadradenosti. Zakazuje nám myslieť na ňu, zväzovať ju svojimi myšlienkami a túžbami. Ale Boh, ktorý nás nesmierne a nekonečne prevyšuje, nám dovoľuje a dokonca nástojčivo prikazuje: „Mysli na mňa! Túž po mne! Teš sa na mňa! Miluj ma!“ Nám je dovolené na neho myslieť! Nám je prikázané po ňom túžiť! Ten, ktorý stvoril celé Univerzum chce, aby sme ho milovali. To je najväčšie a prvé prikázanie.
Človek dostal úžasnú možnosť a schopnosť milovať Boha. My môžeme milovať Boha. Boh – Absolútno, ktorý vyslovil tento príkaz, prednostne sám miluje človeka, ktorého stvoril pre Seba, ktorého stvoril pre Lásku. Ten, ktorého poznáme rozumom ako Stvoriteľa sveta, chce byť poznávaný srdcom ako Milenec. Láska k Bohu má svoje ťažisko v poslušnosti jeho Zákonu. Len vtedy môžeme pravdivo povedať Bohu: „Milujem Ťa“, keď sa chránime hriechu v akejkoľvek podobe. Všetko je hriechom, čo nás oddeľuje od lásky k Bohu.
Milovať Boha je snaha objať ho srdcom, celým srdcom. Nemáme svoje srdce deliť medzi Neho a niečo. Ak milujeme Boha prednostne, môžeme objímať v srdci celý svet, ale ak prednostne milujeme stvorenú skutočnosť, Boh sa už do srdca nezmestí. Boha máme milovať celou dušou, teda celobytostne. Boh je Stvoriteľom celého človeka. K Nemu sa teda máme vzpínať celou bytosťou. Svoju lásku k Nemu mám prejaviť svojím telom i svojou dušou. Máme Ho milovať celou mysľou. Celou svojou mysľou. V myšlienkach máme byť s Ním stále spojení. Nemajú byť v nás myšlienky, ktoré by sme chceli pred Ním utajiť. Svoju myseľ máme mať úplne odkrytú pred jeho pohľadom.
Milovať Boha znamená milovať správnym spôsobom aj seba samého, lebo On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená, milovať Život, lebo On je Život. Mimo neho niet Života. Nemilovať Boha, to znamená, pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je Kristus v nás ľuďoch, naša normalita. To je najväčšie a prvé prikázanie. A potreba ustavičnej modlitby vyplýva z neho.
KKC hovorí: „Modlitba je životom nového srdca. Musí nás oživovať v každej chvíli. Inak zabudneme na toho, ktorý je náš Život a naše Všetko. Preto otcovia duchovného života zdôrazňujú modlitbu ako „ustavičnú spomienku na Boha“, časté prebudenie „pamäti srdca“: „Na Boha treba spomínať častejšie, ako dýchame.“ (sv. Gregor Naziánsky) Ale človek, hoci chce, nedokáže sa modliť „neustále“, ak sa nemodlí s pevnou vôľou aspoň v určitom čase vyhradenom pre intenzívnu a dlhšie trvajúcu modlitbu“ (2697). Modliť sa je vždy možné; čas kresťana je časom vzkrieseného Krista, ktorý „je s nami po všetky dni“ (Mt 28, 20), čo aké by boli búrky. Náš čas je v rukách Božích. Aj pri chôdzi alebo na osamotenej prechádzke je možné často a vrúcne sa modliť. Možno sa modliť v dielni, počas nákupov, pri predaji, aj pri kuchynskej práci. (2743). Modlitba začína ako rozhovor, postupne sa mení na stretnutie a prerastá do milovania a adorácie, ktoré majú byť stálymi úkonmi nášho srdca.
Sv. František takto chápal prosbu: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi“, aby sme ťa milovali celým srdcom, keď na teba budeme ustavične myslieť: celou dušou, keď po tebe budeme neustále túžiť: celou mysľou, keď k tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať tvoju česť: a celou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby tvojej láske a nikam inam: a aby sme milovali svojho blížneho ako seba samého, keď strhneme všetkých, nakoľko to dokážeme, ku tvojej láske, a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.”
2. Modlitba a okolnosti
Keď sa modlíme, nemôžeme nechať bez povšimnutia život a okolnosti, ktoré žijeme, akoby to boli dva vzájomne si cudzie svety. Okolnosti človeka sú neoddeliteľné od jeho života. Tvoria súčasť jeho hlbšej skúsenosti a nemôžu sa prehliadnuť, ale idú s ním všade, vrátane modlitby. Môžeme dokonca povedať, že určitým spôsobom sú to okolnosti, ktoré podmieňujú modlitbu, lebo, buď ju spôsobujú, alebo ju menia.
V Lukášovom evanjeliu (Lk 4,38-44) vidíme názorne riešenie, ako má náš život vstúpiť do modlitby. Príklad prosby apoštola Petra za jeho chorú svokru nás poučuje o tom, ako máme zachádzať so svojou roztržitosťou. Ježiš prišiel do Šimonovho domu preto, aby s ním hovoril o Božom Kráľovstve, ale Peter bol v myšlienkach stále pri svojej svokre, ktorá mala vysokú horúčku. Čo urobil Peter a jeho domáci? Evanjelista píše: „oni ho prosili za ňu.“ Evanjelista Marek dodáva, že tak urobil ihneď ako Ježiš prišiel k ním. Toto je najlepší spôsob ako sa oslobodiť od nepríjemnej roztržitosti. Keď sa dobre pozrieme na svoju roztržitosť, ktorá nás obyčajne prepadne práve pri modlitbe, zistíme, že obsahuje v sebe kus nášho života, naše starosti a problémy, rôzne nestrávené veci a udalosti, s ktorými sme sa ešte nevyrovnali a ktoré sme vnútorne neprijali. Všetky tieto veci môžu byť strávené a spracovane jedine s pomocou Božou, preto práve oni patria do modlitby, patria pred Božiu tvár. Veľkou výhodou ustavičnej modlitby je skutočnosť, že hneď ako problémy vznikajú, môžeme ich odovzdávať Bohu. Tak ako nám to radí práve apoštol Peter: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“. (1 Pt 5,7)
Za akých okolností sa máme modliť? Božie slovo nám konkrétne odpovedá: Modlitba je prameňom sily a zárukou úspechu vo vážnych chvíľach a rozhodnutiach: „Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa“ (Mt 26,36). Modlitba je nevyhnutná v utrpení: „A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi.“ (Lk 22,43-44). „Hovoril: Abba, Otče. Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie, čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14,36). Potrebujeme sa modliť pri prenasledovaní a v nebezpečenstve: „Petra teda strážili vo väzení. Ale cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho“ (Sk 12,5). „Štefana kameňovali a on sa modlil: Pane Ježišu, prijmi môjho ducha“ (Sk 7,59).
Pri príprave na ohlasovanie Božieho Slova:
Úsilie o evanjelizáciu Cirkev vždy inšpirovala a podporovala intenzívnou modlitbou v jej najrozličnejších prejavoch a podobách, rešpektujúc pri tom duchovnosť jednotlivcov i situáciu a potreby všetkých ľudí. Úlohou dnešných kresťanov je evanjelizovať modernú spoločnosť. Pápež Ján Pavol II. viac krát zdôrazňoval potrebu „reevanjelizácie“ alebo „novej evanjelizácie“, lebo množstvo ľudí čakajúcich na ohlasovanie „Dobrej zvesti“ rastie zo dňa na deň. Avšak evanjelizácia nemôže byť adekvátne uskutočnená bez podpory modlitby, modlitby prosby a chvály. Len apoštolským duchom preniknutá modlitba nám dá silu podstúpiť pre potreby bratov a sestier aj námahu a utrpenie. Možno si kladieme otázku: „Prečo sa treba za hlásanie evanjelia modliť?“
Hlavným a najdôležitejším dôvodom, prečo sa za evanjelizáciu treba modliť, je skutočnosť, že nám to prikázal sám Pán. Keď pri pohľade na zástupy, zmorené a skleslé ako ovce bez pastiera, prišlo ich Ježišovi ľúto a obrátil sa k ním slovami: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov do žatvy“ (Mt 9,36-38). Pri poslednej večeri predniesol túto modlitbu: „Otče.. .zjavil som Tvoje meno ľuďom, ktorých si mi zveril zo sveta. ..lebo som im odovzdal to isté učenie, ktoré si Ty odovzdal mne.. .ako si mňa poslal do sveta, tak som ich aj ja poslal do sveta.. .prosím však nielen za nich, ale aj za tých, ktorí skrze Slovo uveria vo mňa, aby aj oni v nás boli jedno, aby svet uveril, že si ma Ty poslal“ (Jn 17,6-21).
Sv. Pavol, apoštol a nasledovník Ježiša Krista, nám zanechal na mnohých miestach vo svojich listoch zmienku o modlitbe za to, aby mohlo byť hlásané Božie Slovo. Napr.: „Modlite sa aj za mňa, aby sa mi dostalo vhodného slovo, keď prehovorím a vedel som otvorene hlásať tajomstvo Evanjelia.. tak ako mi treba hovoriť.“ (Ef 6,19-20). „Modlite sa za nás, aby sa slovo Pánovo, rýchlo a slávne šírilo“ (2 Sol 13,1).
Prví kresťania sa počas prenasledovania vrúcne modlili, aby mali odvahu šíriť evanjelium: „..jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu a hovorili: Vládca, Ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich.. pohliadni na ich hrozby a daj svojim služobníkom so všetkou otvorenosťou hlásať Tvoje slovo. Len čo vystrieš ruku na uzdravovanie, nech sa dejú znamenia a zázraky v mene svätého služobníka Tvojho Ježiša.“ (Sk 4,24-30) A na túto svoju modlitbu dostali: podivnú odpoveď: „a ako sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení a všetci boli naplnení Duchom Svätým a otvorene hlásali slovo Božie“ (Sk 4,31).
Modlitby plné dôvery v Boha podobne týmto, dávali silu evanjelizačnému úsiliu sv. Cyrila a Metoda (viď. Veľkomoravské legendy) sv. Františka Xaverského v Indii, Izáka Jogussa v Severnej Amerike a všetkých veľkých misionárov v minulosti i súčasnosti. Modlitba bola tajomstvom úspechov takých moderných evanjelizátorov, ako bol Ján Pavol II. a matka Tereza z Kalkaty.
Okrem podpory modlitieb sa hlásanie Evanjelia nezaobíde bez úsilia všetkých ľudí, ktorí musia urobiť všetko, čo je v ich silách. Jeho hlásatelia však musia byť nástrojom toho, čo chce urobiť Bob. Premeniť nás na nové ľudstvo. Modlitba je pre evanjelizáciu tým, čo benzín pre auto a vzduch pre dýchanie. Bez nej niet pohybu, niet života. Evanjelizácia sa však neobmedzuje len na modlitbu. Každý druh evanjelizácie začína modlitbou a od modlitby úplne závisí. Apoštolát sa rodí z modlitby a k modlitbe znovu vedie. „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj. aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy. A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4,29-31).
Modlitba je neoddeliteľná od života, podobne ako vzduch, ktorý dýchame. Tak to bolo aj u Ježiša: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12). Učeníci nasledovali Učiteľov príklad: „O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali“ (Sk 16,25). V Skutkoch apoštolských v 18 kapitole počujeme tieto slová: „Pán povedal v noci vo videní Pavlovi: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil, lebo mám v tomto meste mnoho ľudu.“ Toto tvrdenie Písma Svätého ma zaujalo, pretože ukazuje niečo, na čo sme v našej modernej modlitebnej praxi pozabudli. Prvotná cirkev a dokonca aj cirkev v stredoveku poznali niečo, čo by sme mohli nazvať „nočný život s Bohom“.
Ako to veľmi zvláštne zneje. Keď povieme „nočný život“, prídu nám na myseľ zábavné podniky, po prípade hlúpe programy z televízie. Ale noc má iné poslanie. Slovenské príslovie hovorí: „Noc má svoju moc!“ Platí to v zlom, ale platí to aj v dobrom. Platí to aj pre naše modlitby. Noc nie je len miestom hriechu, ale aj miestom lásky. Noc je časom, v ktorom prestávame pracovať a odovzdávame sa v láske manželovi, manželke alebo samotnému Bohu. Noc môže byť aj cvičiskom našej odovzdanosti.
V knihe „Neskoré dažde“, ktorej autorom je brat Efraim z komunity Blahoslavenstiev, nachádzame takúto skúsenosť: „Nikdy by som si nebol myslel, že nočná modlitba môže byť oveľa účinnejšia ako denná. Skúsenosť však poprela rozumové argumenty. V jednu noc mnou ktosi jemne zatriasol, akoby ma chcel zobudiť. Pri mne však nikto nestál. Vstal som a vypil pohár mlieka. Nasledujúcu noc sa príhoda zopakovala, aj na tretiu, vždy v tom istom čase – o tretej ráno. Pochopili sme s manželkou, že to nie je náhoda, a začali sme sa modliť, len pár minút. Po niekoľkých mesiacoch sme videli, že najvyhovujúcejšia je hodinová modlitba. Naplnila potom i náš spánok, ako keby sme sa boli nepretržite modlili, prirodzene a bez všetkej námahy, ako keď dýchame. Stala sa pre nás prameňom veľkej radosti. Pochopili sme, že Ježiš nás prijíma za spoločníkov v bdení v Getsemantskej záhrade. Jeho slová: „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?“ (Mt 26,41) našli ozvenu v našich srdciach. Boli sme spolu s Ježišom, so Ženíchom, ktorého opustenosť vyznieva hrozne vo chvíľach, keď sa z lásky chystá za nás zomrieť. Pochopili sme, že bez takéhoto intímneho, osobného vzťahu k Ženíchovi nejestvuje hlboký duchovný život.“ Toľko brat Efraim.
Keď sa naša duša otvorí vedeniu Ducha Svätého, jeho vedenie môže byť veľmi konkrétne, tak ako to vidíme v prípade apoštola Pavla: „Neboj sa, len hovor a nemlč, veď som s tebou ja a nik nesiahne na teba, aby ti ublížil, lebo mám v tomto meste mnoho ľudu.“
Čo Pavol získal z tohto nočnej modlitby: Poznanie Božej vôle. Odvahu pri hlásaní Slova. Vedomie Božej blízkosti a Božej moci. Poznanie, že mnoho ľudí ho potrebuje. Sv. Pavol sa dopredu dozvedel, že jeho práca v tomto meste nebude zbytočná. Boh v jeho srdci zapálil lásku k tým, ku ktorým bol poslaný. Pán mu povedal, že má v tomto pohanskom meste „mnoho ľudu“. To platí aj pre naše mestá. My týchto ľudí nepoznáme, ale Boh ich pozná. Títo ľudia sa často vynoria z anonymity až vtedy, keď sa niekde hlása Božie Slovo, alebo keď sa niekde objaví Kristovo spásne znamenie – Kríž. Objavia sa tam, kde vidia ľudské utrpenie a chcú pomôcť. To sú Boží ľudia. Svätý Pavol nakoniec pôsobil v Korinte celý rok a šesť mesiacov. A Boh požehnával jeho dielo. Skúsme niekedy aj my namiesto hriešneho hľadenia do televízie nadviazať nočné spojenie s Bohom. Dajme prednosť tichu noci pred hlukom zábavných podnikov a televízie a skúsme aspoň chvíľu zotrvať na modlitbách. Potrebujeme ju ako podporu pre službu a záruku jej kvality. Podobne ako prorokyňa Anna: „Potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbou“ (Lk 2,37).
Potrebujeme sa modliť osamote, len tak môžeme rozvíjať osobný a dôverný vzťah s Bohom: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1,35). Ale máme sa modliť aj v spoločenstve, ktoré sa stretáva s Otcom ako rodina, tak ako učeníci pred Turicami: „Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,14). A rovnako po Turiciach: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42).
Modlime sa pri každej príležitosti, ako KKC hovorí v stati 2742: „Bez prestania sa modlite (1 Sol 5,17). „Ďakujte stále Bohu Otcovi za všetko v mene nášho Pána, Ježiša Krista“ (Ef 5,20). „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!“ (Ef 6,18). A žalmista hovorí. „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť (Ž 34,2; Flp 4,6).
3. Miesto na modlitbu
O tom platí čosi podobné, ako sme hovorili o čase. Slovo Božie aj príklad Božích ľudí nám ukazuje, ako je možné sa modliť: Na otvorenom priestranstve ako napríklad na lúke: „Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom“ (Mt 14,19); na vrchu: „Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám“. (Mt 14,23); na pusto mieste: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1,35); v uzavretej miestnosti: „Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.“ (Mt 6,6); Sk 3,1; v chráme: „A učil ich: „Nie je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy? A vy ste z neho urobili lotrovský pelech.“ (Mk 11,17), „Peter a Ján vystupovali o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu“ (Sk 3,1); doma: „Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,13-14); všade: „Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok“ (1 Tim 2,8). Teda z povedaného vyplýva, že sa máme modliť vždy a všade.
Otázky na zamyslenie: Kde, na akom mieste prežívaš osobnú modlitbu? S akými výhodami a nevýhodami sa stretávaš? Kedy sa modlíš? Máš pevne stanovený čas každý deň? Koľko času jej venuješ? Aké kritériá si treba uvedomovať pri výbere času na modlitbu?