„A utiekajme sa k nemu ako k pastierovi a biskupovi našich duši (zrov. 1 Pt 2,25), ktorý hovorí: „Ja som dobrý pastier. Pasiem svoje ovce a za svoje ovce dávam svoj život.“ (zrov. Jn 10,11). „Vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, ktorý je na nebesiach.“ (zrov. Mt 23,8—10) „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ (Jn 15,7) „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.” (Mt 18,20) „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.” (Mt 28,20) „Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život.“ (Jn 6,63)
Tieto riadky, i keď sú prevzaté z Nového zákona, sú predsa od Františka. On ich vybral, usporiadal ich podľa určitej logiky a zaradil do svojej Rehole (NReg 22,32-40). Založil na nich svoju koncepciu spoločenstva. Pochádzajú z rôznych kníh (Janovo a Matúšovo evanjelium, list apoštola Petra) a mohlo by sa zdať, že nemajú spoločného menovateľa a že sú prepojené len umelo. Pri pozornom čítaní však odhalíme ich veľkú jednotu.
V centre dominuje postava Krista, dobrého pastiera. V tejto podobe ho mal František obzvlášť rád. Stojí uprostred, odhaľuje, kto je: láska až na smrť (za ovce dávam svoj život…), ale vždy prítomný a činný, lebo sa neprestáva starať o ovce, ktoré pasie. K tejto postave, z ktorej vyžaruje dobrota a milosrdenstvo, sa máme utiekať, zhromažďovať sa okolo neho ako stádo okolo svojho pastiera a ochrancu.
Ti, ktorí sú takto zhromaždení, tvoria spoločenstvo seberovných, bratské spoločenstvo. František, ako jediný z veľkých zakladateľov, cituje vo svojej Reholi onú pasáž z evanjelia, ktorá zakazuje oslovenie otec a majster (učiteľ). Je pozoruhodné, že po slove Pán je vo Františkových spisoch druhým najužívanejším slovom brat. V spoločenstve zhromaždenom okolo Krista – a to je každé cirkevné spoločenstvo, rehoľné i nerehoľné – nie je iného otca než ten, ktorý je na nebesiach a iného majstra než jediného Majstra, Krista. Kresťania sú si medzi sebou predovšetkým bytostne rovni, sú bratia a sestry a ako takí sa musia chovať. Že sme bratia, znamená, že máme spoločný pôvod, že sme si rovni a tvoríme rodinu, založenú na určitej vzájomnej nehe. Pojmy brat a bratstvo sú františkánskej tradícii drahé. František, ako prvý v dejinách, dal svojej rehoľnej skupine meno bratstvo. Vedomie bratstva je u neho tak silné, že slovo brat vzťahuje na každé stvorenie.
Text sa ďalej v rôznych tóninách vracia k téme Pánovej prítomnosti v jeho spoločenstve. Keď sa spoločenstvo zbehne k pastierovi, zomkne sa okolo neho, svedčí to už o jeho súdržnosti. Avšak tá má hlbšie korene. Je treba zotrvávať nie len u neho, ale v ňom, v duchu hutného janovského výrazu. Potom slovo, ktoré je zrno a dych, bude žiť v nás, a my – spoločenstvo, budeme mať radostnú istotu, že naše pravé túžby a prosby budú počuté a vypočuté.
Vedúcim motívom ďalších dvoch častí je Kristova prítomnosť všade tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v jeho mene, prítomnosť istá a navždy zaručená. Obec veriacich je miesto prítomnosti; kvôli nej existuje, ona ju udržuje. K prítomnosti sa družia Pánove slová a to, čo nimi sľubuje a požaduje. Tieto slová sú duch a život. Keď začnú prebývať vo veriacich, chopia sa ich, zabránia všetkej strnulosti a usadenosti. Ako závan vetru (duch…) rozhýbu a premiešajú vody a v pozornom poslucháčovi po nich vzklíči život.
Posledná časť zameriava náš pohľad k Ježišovi, pastierovi a strážcovi. Chce zdôrazniť jeho ústredne postavenie v načrtnutom tajomstve spoločenstva: Ježíš je jeho cesta, pravda a život. Montážou biblických textov teda František vyjadril, ako má vypadať spoločenstvo jeho bratov. Okolo Ježiša, pastiera, ktorý sa za svoje stádo z lásky vydal, sú ako okolo ohňa zhromaždení bratia. Jeho prítomnosťou sú si isti a ona ich stmeľuje. V bdelosti ich udržuje evanjelium, ktoré je duch a život.
Z tejto teologickej perspektívy František formuluje zákon pre vzťahy medzí ľuďmi: „Nech sa navzájom milujú, ako hovorí Pán: »Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás.“ (NReg 11,15; Jn 15,12) a ďalej: „Milujme svojho blížneho ako sami seba. A kto ho nechce milovať ako sám seba, nech mu aspoň nespôsobuje zlo, ale preukazuje dobro.“ (2LVer 26,21) A ešte v rámci modlitby: „Nech milujeme svojich blížnych ako samých seba tým, že ich budeme podľa svojich síl privádzať ku tvojej láske, budeme sa radovať z ich dobra ako z vlastného, mať účasť na ich utrpení a nikomu nijak neublížime.“ (VykOt 5) Blížneho musíme milovať ako seba samého, ba ešte viac: musíme ho milovať tak, ako nás miloval Ježíš, láskou až do krajnosti, až k darovaniu vlastného života.
Ale kto je môj blížny? Pre Františka sú to najprv ti, ktorých s veľkou náklonnosťou na mnohých miestach oslovuje požehnaní bratia. Pritiahol ich a oni sa v jeho bratstve vydali po cestách evanjelia. František po nich žiada vec v rehoľnej literatúre veľmi zriedkavú a síce, aby sa milovali materskou láskou. „Každý nech miluje a živí svojho brata, ako matka miluje a živí svoje deti a Pán nech mu k tomu dá svoju milosť.“ (NReg 9,11). Na tomto výraze mu tak záleží, že ho prenáša i do inak veľmi skrátenej verzie svojej Rehole (Reg 6,8). Kontext naznačuje, že tato materská láska musí byť konkrétna: jeden druhému nech s dôverou vyjavuje svoje potreby, aby ten mu obstaral, čo je treba, a tak mu poslúžil (NReg 9,10). To predpokladá, že medzi bratmi vládne prostá dôvera, rovnaká ako medzi dieťaťom a matkou. O všetkom sa môže hovoriť, na všetko sa možno pýtať, pretože každý si je istý, že druhý bude rovnako prívetivý, rovnako otvorený ako matka ku svojmu maličkému.
Napriek tomu si nemyslíme, že František si predstavoval bratské vzťahy ako idylu. Ako dosvedčujú napríklad jeho Napomenutia, vie, že bratmi možno byť aj prenasledovaný (Nap 3), že sa medzi nimi objavuje závisť (Nap 8), že je ťažké milovať tých, ktorí nás udierajú po tvári (Nap 14), že človek môže po druhých požadovať viac, než je ochotný sám dať (Nap 17), že je obtiažne znášať slabosti druhých (Nap 18) a milovať tých, ktorí sa javia ako neužitočná príťaž (Nap 24).
Najvyšším stupňom lásky k blížnemu bude u Františka, rovnako ako v evanjeliu, láska k nepriateľom, k tým, ktorí nám tým či oným spôsobom ubližujú, zraňujú nás, spôsobujú nám zlo. V hlavnej časti Potvrdenej rehole (Reg 10,8—10) popisuje dielo Ducha v tých, ktorí ho majú. Za modlitbu čistým srdcom radí vzostupne pokoru, trpezlivosť a ako vyvrcholenie lásku k tým, ktorí nás prenasledujú, udierajú a obviňujú, lebo Pán hovorí »Milujte svojich nepriateľov a modlíte sa za tých, ktorí vás hanobia a prenasledujú (Mt 5,44).
Lásku k tým, ktorí nás nemilujú (a ani my ich spontánne nemilujeme..), teda František predstavuje ako najvyššiu duchovnú skúsenosť, ktorú možno získať. Činí nás dokonalými, ako je dokonalý náš nebeský Otec (Mt 5,48), ktorý je dobrý k nevďačným a zlým (Lk 6,35; NReg 23,8). A pretože je takáto láska vecou nemožnou, pretože odpúšťať je ťažké, musíme na verš Otčenáše o odpustení naviazať spolu s Františkom takto: „Učiň, Pane, nech to, čo neodpúšťame plne, odpustíme plne, aby sme kvôli tebe skutočne milovali svojich nepriateľov, celým srdcom sa za nich u tebe prihovárali a nikomu neodplácali zlým za zlé.. (VykOt 8)
Tato vľúdna, milosrdná a pomáhajúca láska sa samo sebou nemôže a nesmie obmedzovať na úzky okruh bratstva v prísnom slova zmysle. František to bratom pripomína ohromujúcimi riadkami. „Nech k nim príde ktokoľvek, priateľ, či nepriateľ, zlodej nebo lúpežník, nech je prijatý láskavo.“ (NReg 1,14). Bez ohľadu na historické okolnosti tohto nevšedného pokynu ide o potvrdenie jedinečnej hodnoty každej ľudskej bytosti, i tej, ktorá klesla najnižšie. Prvotným a vše určujúcim postojom voči nej má byť vľúdnosť, pozitívny a oceňujúci pohľad, pripravenosť preukázať dobro, poslúžiť. A keď sa bratia ocitnú v nepriateľskom prostredí (v dobe svätého Františka a krížových výprav to bol mohamedánsky svet), žiada sa po nich, aby nevyhľadávali dišputy a spory, ale kvôli Bohu boli pokorní voči každej ľudskej bytosti (1 Pt 2,13; NReg 16,6).
Z požiadavky tohto pravého opaku obvyklého chovania je dobre poznať, čo pre Františka znamenajú slova brat a menší (alebo malý), ktoré dal do názvu svojho spoločenstva. Brat — to je bytosť dôverujúca, súrodenecká, láskavá. A menší je zase ten, kto sa nepresadzuje, ale slúži, nepovažuje sa za pána, ale za služobníka.
Tuto meditáciu o tom, aký vzťah mať ku každému človeku, môžeme uzavrieť jedným paradoxným textom. Ide o záver Františkovho chválospevu na tri páry čností: múdrosť a prostotu, chudobu a pokoru, lásku a poslušnosť. A posledná z týchto čností vedie človeka k tomu, aby: poslúchal svojho brata, bol poddaný a podriadený všetkým ľuďom na svete a nielen ľuďom, ale i všetkým zvieratám divokým i krotkým… (PoCn 15-17)
Pôsobí to, ako by sme čítali niečo zo zenovej nebo stoické múdrosti, niečo nereálneho, bez priameho vzťahu ku konkrétnemu životu. Napriek tomu sa nás tieto riadky, bez toho, aby sme vedeli prečo, v hĺbke dotýkajú. Veď milovať znamená tiež poslúchať, otvoriť druhému ucho i srdce, ustúpiť mu, vzdať sa chuti byť sám, nebyť so sebou, ale s druhým. V tomto zmysle je pravá láska podriadením (vzájomným). Nepodriaďujeme sa však len každému človeku, ale i poriadku sveta, ktorý nemôžeme zmeniť (zrodenie a smrť, udalosti a dejiny).
Čo chce František povedať posledným riadkom: ale i všetkým zvieratám divokým i krotkým, zostáva otázkou. Nevieme a ani sa neodvažujeme na ňu odpovedať. Odpoveďou je možná láska, o ktorej o kúsok vyššie (PoCn 13) stojí, že zaháňa a rozptyľuje všetok telesný strach. Veď, kde je láska, tam nie je strach (Nap 27).