I. Snaha pomôcť
Budeme pokračovať tajomstvom Navštívenia. Panna Mária v tajomstve Zvestovania počula úžasnú zvesť o tom, čo chce Boh urobiť v jej živote, a pritom akoby len mimochodom, počuje o svojej príbuznej: „Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!“ Táto správa mala poslúžiť tomu, aby ešte plnšie uverila. Anjel, ktorý chcel posilniť jej vieru, nehovoril nič o tom, že by sa patrilo ísť pomôcť staršej Alžbete. Panna Mária pozorne počúva anjela. Stačilo jej len toľko, že sa o tom dozvedela a už sa ponáhľala pomáhať. To nám odhaľuje jej ľudskú veľkosť a zrelosť. Môžeme o nej povedať, že je plne sústredená na Božie Slovo, ktoré k nej zaznieva a napriek tomu vidíme, že sa vydáva na cestu. Koncentrácia síce hrá dôležitú úlohu v duchovnom živote a predsa sa duchovný život nerovná koncentrácii do seba, ako nám to predstavuje Orientálna duchovnosť.
V evanjeliu sme počuli: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“ Predtým žila skrytým životom v chrámovej službe, úplne zameraná na počúvanie Božieho Slova. Po Počatí z Ducha Svätého, keď sa v nej objavil nový život milosti, pocítila túžbu podeliť sa so svojou radosťou. Aj my musíme najprv v skrytosti a samote hľadať a plniť Božiu vôľu a až potom sa môžeme vydať na cestu k ľuďom.
Ženy majú zvláštnu charizmu, že sa všeličo „dozvedia“. Niekedy sú to radostné správy, inokedy sa jedná dokonca o chúlostivé problémy. Často si to dokonca vyčítajú a považujú za hriech, že sa čosi dozvedeli, čo nemuseli vedieť. Aj keď platí zásada, že nemáme zbytočne hovoriť o chybách svojich blížnych, každú takúto informáciu môžeme podobne ako Panna Mária premeniť na dobro a to svojou príhovornou modlitbou a tiež praktickou pomocou. Keď sa niečo dozvieme, tak to vezmime so sebou do svojej modlitby, začnime sa za to modliť a ak na to máme, tak aj skutkom pomôžme. Vtedy prestaneme mať zlý pocit z toho, že sme sa čosi dozvedeli.
Panna Mária v okamihu Zvestovania počína z Ducha Svätého. Začína v nej žiť Ježiš. Má v sebe zárodok nového života. A nakoľko tu nejde o čiste biologický život, ale Ježiš sa počína z Ducha Svätého a Duch Svätý, alebo inými slovami „milosť posväcujúca“, je nutným predpokladom tohto života a jeho rastu, platí, že každý vedomý a dobrovoľný hriech môže toto tehotenstvo prerušiť. Napriek tomu nevidíme, že by sa Panna Mária s Ježišom pod svojím srdcom uzatvárala pred ľuďmi, aby nebodaj nezhrešila a dokonca sa vydala na cestu, lebo vie, že láska rastie v konaní. Uvedomme si, že mala v tom čase asi 14 – 15 rokov a podobrala sa na náročnú cestu cez hory.
II. Archa Nového Zákona
Evanjelium opisuje Máriinu návštevu u Alžbety. Sme v pokušení povedať „všednú udalosť” z jej života. Cítime, že to označenie „všedná udalosť” tu akosi nesedí. Mária je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel, je to vyňaté zo všednosti. Nie je to všedná udalosť! Panna Mária je plná Boha a tak aj jej Návšteva je zároveň Božou Návštevou. Naše stretnutia s inými ľuďmi môžu byť banálne, dokonca môžu byť aj katastrofou, ale Návšteva Panny Márie u jej príbuznej Alžbety, robí na nás iný dojem. Máriina návšteva môže byť vzorom pre naše stretnutie s inými.
Musíme si uvedomiť, že viacej pôsobíme tým, čo sme, ako tým čo hovoríme. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Na ľudí nepôsobia natoľko naše slová ako naše bytie. Panna Mária prináša svedectvo o zmenenom bytí. Ona prijala do svojho života Božie Slovo a dostala moc byť Božím dieťaťom. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa božími deťmi.” (Jn 1,12) Pretože prijala Boha do svojho srdca stáva sa Požehnanou a prináša Požehnanie, stáva sa Prostrednicou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Božie Slovo je pre ňu tým, čo pre inú ženu znamená tehotenstvo a ona sa musí úplne svojou vôľou stotožniť so Slovom Božím, aby žiadnym opačným postojom tento život nezničila. Tehotenstvo mení organizmus ženy a Máriu premieňa Božie Slovo.
„Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.“ Pozrite sa, čo v Alžbetinom živote spôsobila Máriina návšteva. Mária je plná Boha a jeho velebnosti. Je tak silná z Boha, že je ako Slnko, ktoré vyžaruje Ducha Svätého. Mária sa priblížila a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Stačí jej pozdrav a človek je dotknutý Božou milosťou. V nej žije Boh, ktorý je nekonečne mocnejší ako diabol a hriech. Východní kresťania zvykli maľovať tehotnú P. Máriu do sanktuárií na zadnú stenu a nazývali ju „nerozborná pevnosť“.
Keď evanjelista Lukáš opisuje Máriino počatie, používa pre zatônenie Duchom svätým pri počatí výraz, ktorý Starý zákon používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou, používa ten istý slovný základ pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa v Starom zákone hovorí o posvätnom tanci kráľa Dávida pred Archou. Teda v tomto prípade nejde o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o posvätný tanec vyznávača, ktorým Ján, ešte v tele svojej matky, naznačuje prítomnosť Boha v počatom Ježišovi. Mária je pre nás tým, čím bola pre židov Starozákonná archa. Preto Alžbeta zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že Matka môjho Pána prichádza ku mne?“. Mária je požehnaná a prináša požehnanie.
III. Viera a jej ovocie
Počuli sme ako Alžbeta hovorí o Panne Márii: „Blahoslavená si, lebo si uverila“. Slovo „viera“ v jazyku, ktorým hovorila Panna Mária, má asi taký zmysel, ako „nechať sa viesť“, „nechať sa riadiť“. Evanjelium to vyjadruje výrazmi ako „zrieknutie sa seba vlastnenia“. Je to opačný postoj aký zaujal Adam v raji, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, že si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, že si bude žiť len podľa seba a pre seba. O Abrahámovi počujeme, že bol uznaný za spravodlivého, lebo na rozdiel od Adama, uveril Bohu. O čo viac sa to vzťahuje na Pannu Máriu, ktorá uverila v ľudsky nemožné: „počneš bez muža“.
Katolícke náuka o viere výrazne potvrdzuje, že viera sa vo svojej podstate spája s istotou. Logické uvažovanie o procese viery by sme mohli vyjadriť takto: „Boh niečo povedal. To, čo povedal je predmetom viery. Boh je Svätý, preto nemôže klamať. Boh je Vševediaci, preto sa nemôže mýliť. Ak vieme o niečom, že to povedal Boh, tak náš postoj voči tomu sa môže prejaviť len vierou, ktorá nepripúšťa žiadnu pochybnosť. Keby sme si pripustili pochybnosť, odmietli by sme autoritu Boha. V tomto zmysle pochybnosť je znevažovaním Boha, lebo pripúšťa možnosť, či Boh svoje Slovo dodrží, či je vierohodný. Ak s istotou viem, že ku mne hovorí Boh, vtedy nemám inú možnosť ako veriť, alebo uraziť Boha.
Vidíme teda, že základom kresťanského života je viera. A môžeme povedať, že je to viera, ktorá si je istá tým, čo verí. Ak sa o takúto vieru oprieme, staneme sa slobodnými od pocitov a tak sa nám podarí uniknúť, rôznym krízam, ktoré pochádzajú práve z nášho citového života. Svoj duchovný život začneme budovať na istote Božieho Slova. Božie Slovo nám umožňuje dívať sa na svet už teraz a tu Božími očami. Istota viery nás vyťahuje z depresie sveta. Božie Slovo pôsobí preto, lebo je Živé a Účinné, teda pôsobí z vlastnej svojej podstaty a pôsobí tiež preto, lebo bolo prijaté vierou, teda preniklo do vnútra skrze vieru, ktorá si je istá. Takáto viera je prvým predpokladom lásky k Bohu. Nám sa ohlasuje Boh – Láska. Dokiaľ neuveríme v Lásku, ostávame stále ľuďmi negácie, nechutní, depresívni, stále reptajúci, bez nádeje. Ak uveríme, začneme dúfať a milovať, myslieť a konať pozitívne.
Človek, ktorý zažil čosi zlé, nevie uveriť v dobro. Vidíme to na príklade Zachariáša, ktorý stráca schopnosť hovoriť, pretože pochybuje o Božom Slove. P. Mária úplne uverila a preto mohla spievať svoj Magnifikát, od okamihu počatia z Ducha. Zachariášovi sa reč vracia, až keď drží chlapčeka v náruči. Panna Mária, pretože nebola blokovaná ani dedičným hriechom, ani svojimi osobnými hriechmi, dokázala bezhranične dôverovať Bohu svojmu Stvoriteľovi. Alžbeta nazýva Máriu blahoslavenou pre jej vieru.
Sv. Ambróz takto vykladá tieto slová: „Ale aj vy ste blahoslavení, vy, čo ste počuli a uverili, lebo každý, kto uverí, počne a porodí Božie Slovo a pochopí jeho účinky. Kiež by v každom človeku bola Máriina duša, aby velebil Pána; kiež by v každom bol Máriin duch, aby jasal v Bohu! Ak má Kristus podľa tela jednu matku, podľa viery je Kristus plodom všetkých. Veď každá duša prijíma Božie Slovo, pravdaže, ak je nepoškvrnená, bez hriechu a ak si s nepokazeným citom chráni mravnú čistotu. Teda každá taká duša môže velebiť Pána, ako velebila Pána duša Máriina a jej duch jasal v Bohu Spasiteľovi.“
IV. Svedectvo
Ak sa dobre pozrieme na jej spev, ktorý zvykneme po latinský nazývať Magnificat, zistíme, že to nie je v pravom slova zmysle modlitba, lebo Mária sa v ňom neprihovára Bohu, ale ide skôr o jej svedectvo, lebo sa v ňom prihovára nám ľuďom a hovorí o tom, čo sa deje v nej a aké veľké veci jej urobil Ten, ktorý je Mocný. Mária sa nechváli tým, že ona urobila niečo veľké pre Boha. Mária je plnosť milosti. Všetko je dar. Ona nelipne na svojom bytí, ale celkom sa odovzdáva Bohu a preto sa v nej môže tak hojne objaviť ovocie milosti.
„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Už ste niekedy zvelebovali Boha? Alebo si kladiete otázku: „Čo to znamená „zvelebovať Boha“? Veľmi často sa vyznávame, že sme kliali alebo sa rúhali, ale málokto priznáva, že Boha nezveleboval. Velebenie Boha sa v človeku objavuje spontánne, keď konečne uzná Boha ako Boha, príjme Boha a jeho Múdrosť, ktorá sa prejavuje vo všetkom, uvoľní trón svojho srdca Božiemu Slovu. Deje sa niečo podobné, ako keď sa dieťa vo vedomí toho, čo dokáže jeho otec, dokáže uvoľniť k zábave. Je ovocím absolútnej dôvery a lásky. Velebenie vyjadruje základný smer kresťanskej modlitby. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie požehnanie. Srdce človeka môže velebiť toho, ktorý je zdrojom všetkého požehnania.
Neprítomnosť velebenia môže byť dôsledkom nášho povrchného života bez pochopenia. Často žijeme len v preši prítomného okamžiku, bez živej nádeje, bez myšlienky na budúcnosť, ktorú pripravuje Boh. Zabúdame na svoje základné povolanie: uctievať, velebiť Boha a klaňať sa mu, milovať ho celým srdcom. Niekedy je tento nedostatok spôsobený aj neznalosťou Boha. Boh, ktorého máme velebiť, je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. Cesta poznania Boha vedie skrze Ježiša Krista. On sám hovorí: „Kto mňa vidí, vidí Otca!“ Pretože sa Panna Mária úplne odovzdala Bohu, prežíva Ho ako svojho osobného Spasiteľa. Len vtedy je a bude aj naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. On chce byť aj tvojím Spasiteľom. Aj tebe chce urobiť veľké veci, ale ty mu to musíš svojou dôverou a odovzdanosťou umožniť.
Máriin duch jasá v Bohu. Čo je to jasot? Jasot je radosť ducha. Tak ako telesná radosť pochádza z telesného uspokojenia, tak radosť ducha pochádza z duchovného uspokojenia. Jedno môžem s istotou prehlásiť, že jasot nepramení z tejto zeme, jeho základ nespočíva v životných okolnostiach a dokonca môžeme povedať, že je nezávislý od životných okolnosti. Mária poznala túto radosť, keď v Magnificáte vydáva o tom svedectvo. Jasot je radosť, ktorá pramení z viery. Je nutné s istotou uveriť, aby sme dokázali jasať aj uprostred zložitých okolností života. Každý náš smútok zatemňuje Božiu slávu, slávu nášho Stvoriteľa. Podriaďme svoj život Pánovi. Buďme ochotní poslúchať Boha a objaví sa v našom živote radosť. Jasot sa rodí z istoty viery, plesanie sa však rodí z nazeranie. Plesanie sa rodí ako ovocie poznania Božej tváre. Nazeranie nie je zmyslové poznanie. Nazeranie je schopnosť duše poznať Boha skrze jeho Slovo. Nazeranie je schopnosť preniknúť za Slovo do oblasti Ducha Svätého. Jasot záleží od našej viery, plesanie je ovocím nazerania.
„Hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia..“ Panna Mária si plne uvedomuje, čo sa ľudstvu skrze ňu dostáva. Hovorí o veľkej úcte, ktorou bude zahrnutá ako Matka nášho Pána. Istí protestantský teológ so žiaľom priznáva, že sa toto proroctvo napĺňa v katolíckej a pravoslávnej cirkvi, ale v protestantizme nie, hoci je to Božie Slovo. Nebudem ďalej rozoberať Máriin spev, poviem len toľko, Mária prežíva v sebe vnútornú slobodu, ktorou nás oslobodzuje Kristus. I keď sú mocní ešte stále na tróne, pre Máriu ich panstvo skončilo, pretože oni vládnu prostredníctvom strachu a ona je láskou oslobodená spod tyranie strachu. I keď vo svete určite je a bude hlad, Mária je nasýtená vierou, dobrými vecami, Duchom Svätým. Ona už teraz žije v blahoslavenstvách.
Tajomstvo Navštívenia nám chce povedať, že ak sa má naše stretnutie s druhými ľuďmi stať požehnaním, aj my musíme byť tými, ktorí neprinášajú len seba ale Božie Slovo, a z ktorých vyžaruje Duch Svätý. Predpokladom svätého prijímania je prijať Ježiša v Duchu Svätom. To isté platí aj o prijatí druhého človeka. Len vtedy je naša návšteva požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom. Keď aj z nás bude vyžarovať Duch Svätý, budú ľudia podobne ako Alžbeta, hovoriť: odkiaľ mám to šťastie, že si prišiel, že prišla matka môjho Pána, lebo my všetci sa stávame Božími matkami, ak sme sa rozhodli žiť Slovo Božie. Sv. Augustína hovorí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.”
Sv. Beda ct. o cirkevnom zvyku modliť sa pri Vešperách Magnificat hovorí: „A tak sa v svätej Cirkvi vžil veľmi dobrý a spasiteľný zvyk, že všetci každý deň pri večerných chválach spievajú popri psalmódii jej chválospev, lebo takáto častá pripomienka Pánovho vtelenia roznecuje vo veriacich srdciach plameň nábožnosti a častejšie uvažovanie o príklade jeho matky upevňuje ich v čnosti. A vhodne sa to deje večer, aby sa naša myseľ, unavená po dni a zaujatá všelijakými myšlienkami, pred odpočinkom vnútorne sústredila.”
V. Duchovný život
Skúsme to porovnať s naším duchovným štýlom. Pred Vianocami mnohí pristupujú ku sv. spovedi a tešia sa zo svätého prijímania a zároveň sa boja, aby ten stav, ktorý teologický nazývame „stav milosti posväcujúcej“, neskončil skôr ako na štedrý deň, aby mohli pristúpiť na Vianoce ku sv. prijímaniu. Môžem vydať svedectvo, že v predvianočnom čase, si až úzkostlivo bránia tento „stav milosti posväcujúcej“. A predsa musím povedať, že Ježiš neprichádza preto, aby sme sa ním zavreli do skleníka a ani nie je odmenou za to, že sme to s Pánom Bohom vydržali až do Silvestra. Náš Pán je Boh Silný. Pán Ježiš hovorí, že mu je daná všetka moc na nebi i na zemi. Prijali sme do seba Niekoho, kto je absolútne mocný a nevstúpil do nášho života preto, aby sme ho po Vianociach zo seba vylúčili a svojím životom svedčili o tom, že hriech je mocnejší. Je žalostne, ak hriechu patrí všetok čas s výnimkou Vianoc a Veľkej noci a priateľstvu s Bohom len čas Vianoc a Veľkonočné Trojdnie. Môžeme to vôbec nazvať priateľstvo. Či môže mať láska a priateľstvo určený nejaký vymedzený čas.
Istý kňaz povedal, že čas vianočnej spovede je časom, keď sa navzájom klameme. Vy klamete nás, že Pána Boha naozaj milujete a svoje hriechy naozaj ľutujete. Vašou ľútosťou a predsavzatím tvrdíte, že to s hriechom viac nebudete skúšať. A my zasa na oplátku klameme vás, že vám Boh hriechy odpustil. Ale Boh skutočne odpúšťa len tomu, kto začne robiť pokánie, odvrhne svoj hriech a volí si Boha. Ľútosť nespočíva v tom, že svoje hriechy oplačeme, ale v tom, že dáme za pravdu tomu, čo hovorí Boh o našich hriechoch a prestaneme v nich hľadať svoju Spásu. Hľadáme Spásu v alkohole, v drogách, v pornografii a predsa je len jeden Spasiteľ, Ukrižovaný Ježiš a jedna Spása – Duch Svätý.
Ak sme si už dopredu neumienili, že po sviatkoch potratíme Krista, ktorý nám v našom profesionálnom živote iba zavadzá a ak nie sme vopred presvedčení, že sa nedá s ním a podľa jeho slova v tomto svete žiť, tak si vyprosujme niečo z tej krásnej Máriinej duše. Zasväťme jej svoje životy, aby nám pomohla s Ježišom žiť na každom mieste a v každej situácii. Len takto prestanú byť naše spovede klamstvom a sväté prijímanie sa stane skutočným prejavom lásky a nie zákuskom, ktorý si môžeme dovoliť len na Vianoce alebo Veľkú noc.
VI. Prijať Máriinu dušu“
Evanjelium nám na príklade sv. Jozefa ukazuje, ako má postupovať človek poznačený dedičným hriechom. Panna Mária dokázala prijať Ježiša, lebo bola a je celá svätá. Pre hriešneho človeka to však vôbec nie je také jednoduché. Veľmi často zíde z cesty odovzdanosti a jeho hriešne sklony prevládnu. Jozef je vyzvaný, aby skôr ako príjme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom. Je mu dávaná takáto rada: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku“.
Napriek tomu, že Mária úplne patrí Bohu, je zároveň nazývaná manželkou Jozefovou. Všimnime si toto zvláštne, mohli by sme povedať, nebiologické a netelesné manželstvo s Pannou Máriou. Ako ho pochopiť a aký má zmysel? V jeho manželstve ide vlastne o prijatie osoby Ježiša Krista skrze zasvätenie sa Panne Márii.
Duchovní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí akési životné prostredie pre Ježišovu bytosť v nás.
Otcovia hovoria, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú odporúča sv. Ambróz, keď hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.” Krása Máriinej duše spočíva v tom, že je radikálne odovzdaná Bohu a jeho službe. Duch Svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.
Jednoduchým a veľmi účinným prostriedkom je zasvätenie sa P. Márii ale správne pochopené a prežívané. Ako formulu zasvätenia môžeme použiť rôzne modlitby svätých, ale najúčinnejšia modlitba je modlitba, ktorú sme sformulovali svojimi vlastnými slovami, úplne spontánne. Nejde natoľko o jednotlivé slová ako skôr o vnútorný postoj odovzdanosti. Nejde tu o nejakú zbožnú formulku, ktorá sa recituje raz za deň, ide tu skôr o úkon srdca, ktorý si nás vyžaduje celých. Zasvätenie sa Bohu skrze P. Máriu nie je len odovzdaním srdca, ale otvorením všetkých oblasti nášho života pre príchod Ducha Svätého a jeho vedenie. Podrobenie všetkých oblasti nášho života Božiemu Slovu v Máriinom úkone „Fiat“! Zasvätiť sa Márii znamená prenechať Duchu Svätému riadenie nášho vnútra ale aj celý priestor nášho každodenného života. V praxi to môže znamenať postupné, veľmi konkrétne kroky viery, načúvania a spolupráce s Božím Duchom – v škole Panny Márie.
Ako prvý krok môže byť pozvanie P. Márie do oblasti nášho fyzického bytia. Zasväťme P. Márii svoje fyzické zdravie! Sv. Hildegarda nazýva Pannu Máriu výrazom Virgo viridans, chce týmto obrazom vyjadriť jej úžasnú vitalitu. Pretože nikdy ani vedome sa nepriklonila na stranu diabla, jej bytosť nebola poznačená tým, čo by sme mohli označiť ako „život spejúci ku smrti“. Máriina bytosť je tak zdravá ako to bolo v pôvodnom Božom pláne, o ktorom hovorí kniha múdrosti: „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých, lebo závisťou diabla prišla na svet smrť”.
Boh totiž stvoril človeka ku svojmu obrazu a vlastnosťou Božou je Život. Boh je Život. Dosvedčuje to jej prechod k Bohu, ktorý nenazývame smrť ale Nanebovzatie alebo v ruskom jazyku Uspenie.
Toto zasvätenia sa Panne Márii v oblasti nášho zdravia vyžaduje z našej strany zrieknutie sa všetkých obáv, odovzdať jej každý strach z choroby, utrpenia, nemocničného prostredia, samoty a iných obáv, ktoré nás desia. Jednoducho odovzdajme P. Márii svoje telo. To neznamená, že už nebudem chodiť k lekárovi, alebo nebudem užívať lieky, ale to všetko sa bude diať s absolútnou dôverou v Boha Stvoriteľa. A v praxi to znamená, že podstatný podiel v mojom liečení bude zaoberať štúdium Knihy života.
Prax nám dokazuje, že mnoho chorých našlo svoje uzdravenie, keď poslúchli Božiu výzvu, aby zo srdca odpustili. Mnohí pyšní sa uzdravili, keď našli cestu pokory. Božie Slovo je Život, do slova a do písmena Život. Je zároveň cestou, ktorá vedie k tomuto životu, cestou pre tých, ktorý ustavične žijú v tieni smrti. Takým tieňom smrti môžu byť rôzne depresie, ktoré nám ukazujú, že sa míňame plnosti života, že živoríme.
Je veľmi dôležité darovať P. Márii svoje srdce, ba dokonca aj svoju sexualitu, celú oblasť nášho citového života, práve preto, aby do nášho srdca ona prijala Ducha Svätého, z jedine ktorého sa počína Syn Boží, Kristus Ježiš. On nás potom povedie ku skutočnému šťastiu. Potom môžeme P. Márii odovzdať i celý náš vnútorný život, všetky city. Odovzdajme jej všetko, čo je predmetom našej lásky, čo je pre nás príťažlivé, i osoby, s ktorými sa cítime dobre, ktoré máme radi, i tie ktoré nedokážeme prijať a milovať. Všetky tieto osoby si môžeme konkrétne predstaviť a prosiť Pannu Máriu, aby žila s nami všetky naše citové vzťahy k ľuďom, aby Duch Svätý mohol očistiť všetko, čo treba ešte očistiť, oživiť to, čo je ešte príliš chladné, uvolniť to, čo je napäté, aby nás naučil milovať tak, ako On miluje. Potom sa mnoho našich vzťahov zintezívní, budeme milovať omnoho viac a dokonalejšie. Možno, že P. Mária zasiahne a ukončí vzťahy, ktoré nie sú od Boha, a ktoré nás zvádzajú do hriechu. Žiť skutočné zasvätenie nás vždy privedie k obeti. Zasvätiť sa Bohu totiž znamená dovoliť mu čistiť vinicu, strihať ratolesti.
Tak isto môžeme Panne Márii zasvätiť celý svoj dom, aby ho zmenila na miesto Božieho prebývania. Pozvime Pannu Máriu k sebe, prejdime s ňou celý byt a odovzdajme jej ho. Môžeme začať od kuchyne, aby videla ako pracujeme a ako sa stravujeme. Uveďme P. Máriu aj k nášmu stolu, pri ktorom nám môže pripomenúť ľudí, ktorých sme nikdy nepozvali na obed, alebo na návštevu. Potom môžeme prejsť do obývačky a tam jej zvlášť zasvätíme náš televízor i PC. Darujme jej ich úplne, už nám nebudú patriť. Zverme jej výber programov, aby sme pozerali len to, čo sa jej páči, takže televízor i internet bude používaný asi omnoho menej.
Nebudem ďalej jednotlivo menovať oblasti, ktoré môžeme ešte zasvätiť Panne Márii. V podstate je zasvätenie čímsi podobným, ako život v Božej prítomnosti, alebo chodenie s Kristom. Žiť zasvätenie sa Bohu s Pannou Máriou je skutočné dobrodružstvo.
Nepodceňujme poslanie tej, ktorej bolo prisľúbené, že ona pošliape hlavu hada. Nechcieť byť jej deťmi v konečnom dôsledku znamená odmietnuť Božiu výzbroj.
Sv. Grignion z Montfortu tvrdí: „Mária splodila s Duchom Svätým to najväčšie, čo kedy bolo a bude – Bohočloveka, a porodí tiež najväčšie veci, ktoré budú v posledných dobách. Vytvorenie a vychovanie veľkých svätých, ktorí sa objavia na konci čias, je vyhradené jej, lebo len táto výborná a zázračná Panna môže v spojení s Duchom Svätým vykonať veci zázračné a mimoriadne. Jedným z hlavných dôvodov, prečo Duch Svätý nekoná teraz zjavné zázraky v našich dušiach je, že v nich n