Prvé čítanie z knihy Múdrosti nám hovorí o tom, aký má Boh vzťah ku svetu, ktorý stvoril. „Pane, celý svet je pred tebou sťa prášok na váhe, ako kvapka rosy, čo padá na zem za rána.“ Svet je nesmierne maličký a nedá sa zrovnať s nekonečnosťou Boha. Boh má k tomuto svetu postoj blahosklonnosti. Zmilúva sa nad všetkými, lebo všetko môže. Prehliada hriechy ľudí, len aby sa kajali. Misie sú výzvou k obráteniu a obrátenie má zmysel. „Lebo miluješ všetko, čo je, a nepohŕdaš ničím, čo si vytvoril: lebo keby si bol niečím pohrdol, nebol by si to stvoril. A ako by mohlo niečo trvať, keby si ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si ty nepovolal k bytiu?“ Pravda o Božej Láske ku všetkému, čo stvoril, vyplýva zo slobodného Božieho rozhodnutia. Boha ku Stvoreniu nikto a nič nenútilo. Jeho stvorenie je absolútne slobodným činom, preto jeho motívom je Láska.
„Ale zmilúvaš sa nad všetkými, veď všetko môžeš“, pretože si Všemohúci, „a prehliadaš hriechy ľudí“ (a zatváraš oči nad ich hriechmi, len) „aby sa kajali.” Boh ktorý je taký nesmierne Veľký a Vznešený, je aj nesmierne Veľkodušný. Boh je Nekonečne Veľký Duch, teda v pravom slova zmysle Veľko Dušný. Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Nechová sa ako niekdajší kádrováci, ktorí zbierali a zachovávali záznamy o všetkých našich politických prehreškoch. Božie zľutovanie pramení z jeho Všemohúcnosti.
Sv. Pavol v iste Efezanom v prvej kapitole vo verši 6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Boží Duch sa skrze človeka chce zjaviť v materiálnom svete, preto sa máme stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh, skrze prijatie II. Božskej osoby, Božieho Slova. Toto je Boží plán s nami a to sa má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás. Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo dokonalý človek je Bohočlovek. Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse.
Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ A táto Božia túžba nekonečne prevyšuje našu túžbu. Ľudská túžba je slabá a často končí skôr ako dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je Život. Je akoby gén duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása. Sv. Bernardín Sienský učí, že: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti.“
Cirkevný učiteľský úrad sa prvý ráz cítil povinný zasiahnuť v 5. st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie násilne núti človeka do večného zavrhnutia: jedni sú predurčení k večnej smrti, iní k večnému životu”. Iná synoda vyhlásila proti učeniu Gottschalkovmu (r. 853 Quierzy): „Je len jedna jediná pozitívna predestinácia ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti učeniu Kalvina zavrhol predurčenie ku zatrateniu: „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista a to absolútne nutne a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky“. Učenie o pozitívnom predurčení je radostnou zvesťou, lebo zdôvodňuje spásu ľudí v univerzálnej, absolútne neochvejnej Božej láske a tak dáva veriacemu poslednú istotu jeho eschatologickej nádeje.
Ježiš prednostne ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Pretože je zvrchovaný a slobodný Stvoriteľ a prvá príčina všetkého, čo existuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich tvorov. Podľa sv. Augustína je Boh „vyšší než to, čo je vo mne najvyššie a hlbší než to, čo je vo mne najhlbšie.“ Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do zámky, Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená milovať. Ten istý sv. Augustín, ktorý skôr ako sa obrátil, vyskúšal všetky možné formy života a hľadal šťastie vo všetkom možnom i nemožnom, nakoniec vyhlásil: „Nespokojné je ľudské srdce, dokiaľ nespočinie v tebe Bože!“
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Pán Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14,21) Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti Nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Ježiš nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi. Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať navždy oddelení od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia. A tento stav konečného „sebavylúčenia“ zo spoločenstva s Bohom a blížnymi je označovaný slovom „peklo”.
V jednej veci si môžeme byť absolútne istí, že Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha a zotrvanie v tomto stave. Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel a súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu. A keďže nevieme ani dňa, ani hodiny, musíme podľa Pánovho napomenutia stále bdieť, aby po ukončení tohto nášho jediného pozemského života sme si zaslúžili vojsť spolu s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných a neboli sme nútení ako zlí a leniví sluhovia odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude „plač a škrípanie zubami”.
Peklo nieje uzamknuté z Božej strany. Kľúč od pekla majú tí, ktorí odmietajú Božiu spásu. Boh nikoho v pekle nedrží a po pekle netúži. Dokonca môžeme povedať, že peklo je Božím utrpením. Boh nás stvoril pre seba a On je nesmierna Láska a Blaženosť. Sú to nesprávne postoje, ktoré v duši vytvárajú peklo. Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil, nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha. Ježiš po svojom zostúpení k zosnulým kázal aj duchom, čo boli vo väzení, ktorí kedysi veriť nechceli keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala, kým sa staval koráb.
Sv. Ignác, vo svojich duchovných cvičeniach, poukazuje na to, ako rozdielne vníma ľudská duša duchov, či už dobrých alebo zlých, podľa svojho smerovania. Rozlišuje dvojaké smerovanie „od dobrého k lepšiemu“ a „od zlého k horšiemu“. Ak človek žije pre Dobro, Boha a anjelov vníma ako príjemnosť, zlý duch je mu nepríjemný. Ak žije pre zlo, vníma presne naopak. Ten, kto nemiluje Boha, ktorý zjavil svoj charakter v Ježišovi, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude nekonečne blažený.
Hovorím to preto, lebo aj diabol môže poskytovať zdanlivú útechu pre svojich nasledovníkov. Je to ale útecha, ktorá nikoho neurobí lepším, a v ktorej sa stále človek stále viac a viac zamotáva sám do seba. Na druhej strane, keď sa hriešny človek prvý raz stretá s Bohom, môže sa mu Boh zdať vrcholne nepríjemný, neznesiteľný. Sv. Augustín hovorí: „Božie Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní. Zvrátenému človeku je príjemná zvrhlosť. Človek sa nemá v konečnom dôsledku orientovať podľa príjemnosti, ale podľa mravnej hodnoty skutku.
Tieto pravidlá nám môžu pomôcť vyznať sa v záplave duchov, ktorí na nás pôsobia z rôznych médií. Koľko prázdnoty, nezodpovednosti vystupuje zo stránok časopisov, ktoré sa bežne kupujú a čítajú aj v našich kresťanských rodinách a dostávajú sa bez posúdenia do rúk deťom a mládeži. Koľko zla sa objavuje vo filmoch a na internete. Samotné médium nie je zlé, je len sprostredkovateľom, ale dôležitý je duch, ktorý sa skrze neho prejavuje. Neprospieva nám prístup ku všetkému. A ak už stretnutiu nemôžeme zabrániť, tak je dobré do všetkého vstupovať spolu s Kristom! On nám ukáže, čo je dobré a čo treba zavrhnúť. Modlime sa, aby sme vedeli duchovne rozlišovať a vyhodnocovať svoje vnútorné zážitky pri pozeraní filmov alebo pri surfovaní po internete a aby sme sa vedeli rázne odtrhnúť od toho, čo nám v konečnom dôsledku ubližuje, aj keď sa nám to zdá na prvý pohľad príjemné a vábivé.
Filozofia nás poučuje, že Boh je absolútne jednoduché Bytie. V ňom nieje žiadny rozdiel medzi Krásou, Láskou a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je aj Pravda aj Spravodlivosť aj Láska. Boh je Svetlo Života, Svetlo Pravdy a Krásy, Svetlo Lásky. Stáva sa našou Blaženosťou, ak Ho skutočne milujeme. Boh je však Blaženosťou a Krásou, ktorú nemôžeme oddeliť od Pravdy a Spravodlivosti. Všetky tieto vlastnosti sú v Ňom jedno. Ten, kto uskutočňuje Dobro, prežíva Boha vo vlastnom svedomí ako Radosť. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, sa cíti Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, ale je to stále ten istý a nemenný Boh, ktorý je Dobro.
Boh je Blaženosťou, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme.
Človek, po dedičnom hriechu, je ako rozladené rádio. Hoci sú v éteri okolo nás rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ si nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou Božie Slovo a tým naladením súhlas s Božím Slovom. Sv. František hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť Najvyššieho, skrze Božie Slovo vstupuje do nás Boží Duch.
Starí ruskí mnísi dávali takúto radu ľuďom, ktorí trpeli závislosťou: „Keď ťa chytí chuť na alkohol, vezmi Písmo a čítaj.“ Každý, kto sa skrze Božie Slovo kontaktuje s Kristom, je mocou Ducha Svätého vyslobodzovaný spod vlády démonov. Alkoholizmus, drogy to je útek od reality, od zodpovednosti, útek od lásky, je to vlastne ono „zakopanie talentu“, ako o tom hovorí Ježiš v jednom podobenstve. A nič sa tým nevyrieši. A nakoniec príde strašné vytriezvenie: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“
Nesmieme si peklo predstavovať ako miesto, kde sa duša milujúca Boha trápi, že ho nemôže dosiahnuť. Keby nejaká duša mala aspoň trochu lásky alebo túžby po Bohu, ktorý sa zjavuje v osobe Ježiša Krista, takú dušu by Boh nenechal hynúť. V takejto duši by začal proces očisťovania a premeny. Nie Boh hovorí duši nechcem ťa, ale duša povie nesmiernej Velebnosti svojho Otca a Stvoriteľa: „Nechcem ťa!“ Nedokáže po Bohu túžiť ten, kto nenávidí Pravdu, Spravodlivosť, Lásku. Peklo je akousi autonómnou oblasťou, ktorá nechce uznať zvrchovanosť Lásky. Peklo je predovšetkým stav duše, ktorá sa uzatvára pred Pravdou a Láskou, ktorá všetko, čo Boh v nej pôsobí k jej dobru, chápe ako zlo a ako trápenie. Ešte i to vyčíta Bohu, že ju stvoril a že ju miluje. Božia dobrota i takúto dušu drží svojím nezrušiteľným Slovom v existencii. Existuje v Bohu, ktorý ju miluje, ale neverí v jeho lásku, a preto všetko, čo Boh koná, si vysvetľuje po zlom a prežíva peklo tam, kde Boh pripravuje Večnú spásu. Je veľmi dôležité veriť v to, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo spôsobuje nevera v túto Lásku. Peklo je život uzatvorený pred spasiteľným Božím zásahom.
Zvrátené ego je schopné vnímať vrcholne Blaženého a Oblažujúceho Boha ako Vrcholnú Nepríjemnosť. Je možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté Blažené Svetlo svieti v nebi, v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa v nebi nesmierne tešia z Dobrého Boha, duše v očistci trpia v prítomnosti Dobrého Boha podobne ako manžel, ktorý sa dopustil nevery, pri svojej vernej a láskavej manželke a duše v pekle sú zúfalo nešťastné z nesmierne Dobrého Boha. Na Božiu dobrotu sa dá nazerať, ale aj zazerať, ako nám to ukazuje Ježiš v podobenstvách. Kto celý život žil zvrátene a bojoval proti Pravde, Dobru a Kráse, je zrazu zaskočený Absolútnym Dobrom, Pravdou a Krásou. A tak ako sa zločinec chveje pri myšlienke na odhalenie, tak duša pokrytca bude trpieť v prítomnosti Večnej Pravdy. Len čisté srdce je schopné vidieť Boha takého aký skutočne je. Sv. Lev Veľký hovorí: „V blahoslavenstve sa právom sľubuje, že uvidia Boha tí, čo majú čisté srdce. Veď špinavý zrak nebude môcť vnímať jas pravého svetla. A čo bude pre čisté duše radosťou, to bude pre poškvrnené trestom. Treba sa teda vyhnúť mrákotám pozemských márností a z vnútorného zraku zotrieť všetku nečistotu neprávosti, aby sa jasný zrak mohol kochať v takom videní Boha.” (Sv. Lev Veľký „O blahoslavenstvách” Sermo 95, 8-9: PL 54, 465-466)
Kniha Múdrosti hovorí: „A ako by mohlo niečo trvať, keby si Ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si Ty nepovolal k bytiu.” To, že nám Boh stále necháva existenciu, je znakom jeho záujmu o nás. Jeho Láska sa prejavuje v tom, že ešte stále trváš. A pretože Božie Slovo je nezrušiteľné, budeš trvať naveky. Keď Boh ráz k tvojej bytosti povedal svoje: „Áno“. On ho nikdy neodvolá. Jeho Slovo je pre teba zárukou večného života. Boh sa človeka nezriekol ani po jeho hriechu.
„Ale Ty sa zľutúvaš nad všetkým (šetríš všetko), lebo je to tvoje, Pane, ktorý miluješ to, čo žije. Tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom.” Všetko je Božie. Nikto z nás nieje svoj vlastný. Sv. Pavol to vyjadruje aj takto: „Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.“ (Rim 14,7-8) Žiť pre seba sa dá, aj keď je to hriech, ale umierať pre seba samého je príšerný omyl. Hriech je aj v tom, že sa búrime voči tomuto spravodlivému nároku Boha. Veď Neporušiteľný Boží Duch je základom všetkého, čo je. Máme priamo vo svojej bytosti pečiatku, komu patríme. „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.“ Preto Boh všetko šetrí, že sme jeho vlastníctvo. Alebo mu niekto z vás nechce patriť?
„Tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom, a preto pomaly karháš tých, čo pochybia, a tých, čo zhrešia, napomínaš a naprávaš, aby zanechali zlo a verili v teba, Pane.“ Toto Božie karhanie a napomínanie sa uskutočňuje skrze naše svedomie, ktoré ale vôbec nieje naše, nie je z nás. Je to Božie Veľvyslanectvo v našej duši. Tu Boh posiela svoje námietky i uznania. Je to miesto, kde sa najviac prejavuje Neporušiteľný Boží Duch. Uznajme to a verme v Boha a Pána nad sebou. Pokloňme sa Slovu Božiemu, skrze ktoré a pre ktoré bolo všetko stvorené.
Kajúcnosť to je zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nieje v poriadku. Žitá kajúcnosť to je boj s naším sebectvom. Snaha žiť Božie Slovo. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením žiť len pre seba a podlá seba. Žitá kajúcnosť je snaha o čistotu srdca a čisté srdce nás vedie k poznaniu Boha. Kajúcnosť je úsilie o obnovu dýchania našej duše, ako tomu bolo na počiatku v raji, keď Boh i človek dýchali v súlade.
Boh nepohŕda žiadnym človekom. Keby nás nemiloval, nikto z nás by tu nebol, lebo On nás drží v bytí. Preto sa Boh teší, keď sa hriešnik obracia. Toto nám dosvedčuje aj príbeh mýtnika Zacheja. Evanjelium hovorí: „Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň.“ Pár storočí predtým vstúpili Židia v Mojžišovom mene do Jericha a vieme ako to skončilo. Hradby Jericha padli a hriešnici za hradbami boli vyvraždení. Evanjelium nám dnes ukazuje iný prístup k Jerichu, k mestu hriešnikov. Dnes vchádza a prechádza cez Jericho Pán Ježiš.
Písmo sv. nám zobrazuje Zacheja, hlavného mýtnika, ktorý bol bohatý ale nie šťastný. Stále hľadal. Keď počul o Ježišovi, chcel ho vidieť, túžil sa s ním stretnúť. „Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!““ Môžeme tu vybadať jeden duchovný zákon. Ježiš prichádza k tomu, kto po ňom túži. Zdá sa, akoby Ježiš len kvôli tomu prišiel do Jericha. Zachej je vyzvaní, aby zostúpil dolu. Boh sa s nami chce stretnúť na mieste pravdy. Pred ním si nemáme dávať žiadne masky a okrasy, ale máme k nemu prísť tak ako k doktorovi, ktorému ukážeme svoje škaredé rany pred inými starostlivo zakryté. Boh sa chce s nami stretnúť v našom dome, uprostred ľudí, ktorí nás veľmi dobre poznajú. Ktosi múdry povedal: „ak sa chceš stretnúť s Bohom, musíš sa najprv stretnúť sám so sebou.“
„On chytro zišiel a prijal ho s radosťou.“ Spása je v prijatí Ježiša. Len tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. Najväčším hriechom človeka je skutočnosť, že nemá v srdci Boha. Hriešnik začína robiť pokánie až vtedy, keď pochopí, že Boh napriek jeho hriechom, hľadí na neho s láskou a úctou. Boh hľadí na hriešnika s úctou, ktorú hriešnik sám voči sebe už dávno stratil. Vidíme, že Ježiš prichádza nie ako sudca, ale ako Spasiteľ ako lekár. Tak ho musíme prijímať aj my. Prijímame ho práve preto, lebo sme hriešni a sami si so svojimi hriechmi rady nedáme. Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.” Na počiatku tohto stretnutia bola túžba Zacheja vidieť Ježiša. Sv. Ignác z Loyoly hovorí, že podstatou duchovného života je svätá túžba po Bohu. Ak si uvedomujeme, že ju nemáme, máme o ňu prosiť.
Počas týchto dni budeme spolu meditovať nad Božím plánom s nami, nad tmou hriechu, ale i nad vierou, ktorá nás v Božích očiach robí spravodlivými, aby sme skrze kajúcnosť prešli od tmy ku svetlu. Budeme si hovoriť o tom, ako sa skrze prijatie Krista môžeme aj my stať svetlom v Pánovi a tak prinášať ovocie svetla: „Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde.“ Spolu budeme hľadať, čo od nás očakáva Pán. Povieme si aj o tom, ako premôcť hriech skrze eucharistiu – skrze prijatie Ježiša, skrze vďačnosť a oslavu Boha a aj skrze trpezlivé znášanie utrpenia.
Vyznajme dnes vo svätej omši: „Ježiš je môj Pán.” Môžeme to vysloviť len v Duchu Svatom. Ale Duch Svätý preniká všetko, čo stvoril. Skúsme si zhrnúť Boží postoj ku svetu. Je to láska, ktorá nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Pretože Boh má o nás večný záujem, oplatí sa žiť kajúcnosť, robiť pokánie, lebo ovocím Božej a ľudskej snahy je Spása. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Pri liturgii Eucharistie a v každodenných modlitbách vyprosuje Cirkev milosrdenstvo od Boha, ktorý nechce, „aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie” (2 Pt 3,9). Aj ja zakončím túto úvahu modlitbou z I. eucharistického kánonu: „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“