„Deti moje, nech vás nik nezvedie. Kto koná spravodlivo, je spravodlivý, ako je on spravodlivý.“ Prichádzajú rôzni ľudia a robia si nárok na našu vieru. Ako sa v nich vyznať? Ako rozlíšiť Božieho človeka od falošného proroka? Sv. Ján ponúka kritérium. Človeka môžeme posúdiť podľa jeho skutkov. Kto koná spravodlivo, je spravodlivý. V Hebrejskom myslení môžeme stotožniť spravodlivosť so svätosťou. Ide o tú istú svätosť, ktorú vidíme na Ježišovi. Pravý apoštol má žiť tak, ako žil Ježiš.
„Kto pácha hriech, je z diabla, pretože diabol hreší od počiatku. A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky.“ Ak niekto pácha hriech, nieje obrazom Božím, tak nieje z Boha ale z diabla. Jedna príčina príchodu a Zjavenia Božieho Syna spočíva v tom, že prišiel zmariť diablove skutky. Nie všetko, načo vo svete po prvotnom hriechu narážame, môžeme označiť pečiatkou Boží čin, Božia vôľa. Vieme, že už SZ kniha Múdrosti hovorí, že Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých. Prvotným diablovým skutkom je zvedenie človeka v raji a jeho nešťastné dôsledky. Človek sa rôznym spôsobom dostal do područia diabla. Ježiš prichádza ako Vykupiteľ, ktorý nás vykupuje z otroctva. Prichádza aj ako Spasiteľ, ktorý lieči rany spôsobené hriechom.
Evanjelium nám zobrazuje Ježišov postoj voči niektorým chorobám. Pri uzdravení Šimonovej svokry rozkazuje horúčke, akoby to bol nejaký démon. „Postavil sa nad ňu, rozkázal horúčke a tá ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ich.“ Pri uzdravení zhrbenej ženy povie: „A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?” Jej chorobu označil za spútanie satanom, z ktorého ju treba oslobodiť. Podobne sa chová voči každej forme posadlosti. Vyháňa zlého ducha z človeka. Človek je Božím vlastníctvom a diabol nemá právo obsadzovať tento Boží chrám. Boh je Život. Možno i preto sa posadlí diablom skrývali v hroboch, lebo verili, že Boh nevstúpi do zóny a panstva smrti. Vo svojej smrti však Ježiš zostúpil nielen do zóny smrti ale aj do zóny pekla, aby kázal evanjelium: „aj duchom, čo boli vo väzení. Oni kedysi veriť nechceli keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala, kým sa staval koráb, v ktorom sa zachránili z vody len niekoľkí, celkom osem ľudí.“
V podobenstve o kúkoli na poli hovorí o diabolskej sejbe na poli tohto sveta. V podobenstve o rozsievačovi zasa hovorí, že diabol kradne a dusí Božie Slovo v nepozornej ľudskej duši. Každý hriech je diablovým skutkom. Takisto zrada zo strany Judáša je označovaná za diabolské dielo. Ježiš prišiel preto, aby zmaril diablove skutky.
„Kto sa narodil z Boha, nepácha hriech, lebo v ňom ostáva jeho semeno; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha.“ Na inom mieste tohto istého listu hovorí: “Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.” Zdá sa nám to ako protirečenie, ale nieje tomu tak. Počul som myšlienku: „Keby sme mali Boha, nemali by sme hriech. Náš hriech je v tom, že nemáme Boha.“ Aj sv. Pavol vidí základný hriech človeka, prvotný predmet Božieho hnevu, v bezbožnosti (gr. = ASEBEIA). Problém človeka je v tom, že po prvotnom hriechu sa rodí bezbožný. Boh – Láska nieje prítomný v jeho srdci, v jeho myšlienkach, slovách i skutkoch. Naše bytie, naše myšlienky, slová i skutky sú hriešne, lebo sú bez Boha. Môžu to byť i zdanlivo správne myšlienky, slová i skutky, ale chýba im Láska, aby boli skutočne dobré.
Ten stav, v akom sme sa narodili, nieje dobrý. O dedičnom hriechu hovoríme, že nieje to hriech osobný, ale predsa postihuje osobne každého. V Rim 7,14-25 čítame vyznanie sv. Pavla: „Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu.” Všimnite si, že sv. Pavol dvakrát zdôrazňuje: “už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli..” Keď Písmo sväté hovorí o hriechu nemyslí len na hriešný skutok, ale priamo na zlého ducha, ktorý chce ovládnuť človeka. Od tohto nás môže úplne oslobodiť len eucharistia a utrpenie. Sv. Peter nás poučuje: “Keď teda Kristus trpel v tele, aj vy sa vyzbrojte tým istým zmýšľaním. Lebo ten, kto trpel v tele, skoncoval s hriechom, aby zostávajúci čas v tele nežil ľudským žiadostivostiam, ale Božej vôli.”
Narodiť sa z Boha, to znamená, prijať vierou Ježiša Krista ako svoj Život. Ježiš je tým Božím semenom, ktoré v nás ostáva a rastie. Napriek tomu, že sme prijali Ježiša, cítime, že je v nás hriech. Celý život budeme musieť so svojím hriechom zápasiť. Sv. Ján tvrdí, že kto sa narodil z Boha, nepácha hriech. Ako dať do súladu svoju každodenne prežívanú hriešnosť a tieto výroky sv. Jána. V Božích očiach je rozdiel medzi hriechom, ktorému pre svoju narušenosť a slabosť nejaký kresťan podlieha a sa tým trápi a medzi hriechom, ktorému človek žije a pre svoju zvrátenosť a zlobu má v ňom záľubu. Zdanlivo sa môže jednať o ten istý skutok. A predsa to nieje to isté. Mohli by sme to prirovnať ku štveraniu sa na kopec. Boh nás očakáva na kopci a na určitom úseku je to pre niekoho veľmi klzké a vždy sa na ňom šmykne a padne. Stále je však nasmerovaný na dosiahnutie vrcholu. Jeho tvár je stále otočená k vrcholu – k Bohu.
V inej pozícii je ten, kto sa Bohu otočil chrbtom a tento šmykľavý úsek použije len k tomu, aby sa Bohu mohol ešte viac vzdialiť. I keď to zdanlivo vyzerá ako to isté pošmyknutie, nieje to v Božích očiach to isté. Hriech toho, kto padá pre svoju slabosť stráca rozmer urážky a skôr vyvoláva Božie milosrdenstvo. Nakoniec i naše hriechy môžeme úplne obrátiť na ruby, keď z nich ťažíme pokoru a milosrdenstvo, keď nás vedú k väčšej odovzdanosti a láske voči Bohu, ktorý sa nad nami ustavične zľutúva a nám odpúšťa.
„Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od detí diablových: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata.“ A predsa, čím viac je v nás Kristus silný, tým viac v nás rastie aj odolnosť proti zlu. A objavuje sa spravodlivosť.
Sv. Maxim Vyznavač nás poučuje: „Božie Slovo sa raz narodilo v tele (v čom sa zjavila jeho dobrota a láska k človeku), ale pre tých, čo po ňom túžia, chce sa stále znovu rodiť duchovne. Stáva sa dieťaťom a rastie úmerne s rozvojom ich čností. Zjavuje sa v takej miere, v akej je kto schopný prijať ho. Pritom nezužuje závistlivo a žiarlivo svoju nesmiernu veľkosť, len skúma, akým spôsobom a do akej miery sú schopní vidieť ho tí, čo po ňom túžia, ale jeho tajomstvo je také veľké, že ostáva navždy nepochopiteľné pre všetkých. Preto, keď svätý apoštol múdro uvažuje o hĺbke tohto tajomstva, hovorí: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky.“