Minulú prednášku sme skončili tvrdením, že monastická literatúra hovorí ešte o inej technike démonov: „Ak sú démoni vo svojom zápase proti nám slabí, stiahnu sa na čas do úzadia a pozorujú, ktorá z cností sa tohto času zanedbáva. Potom sa na ňu vrhnú, aby nešťastnú dušu roztrhali na kusy.“ Démoni teda sliedia po slabých stránkach človeka, po jeho sklonoch a náchylnostiach a posilňujú ich, bez toho, aby to dotyčný pozoroval. Tak je človek takmer nezistiteľne vťahovaný do ich osídiel. Ukrývajú sa za myšlienky, sklony a potreby. Zlo sa maskuje ako malá a nevinná slabosť alebo sklon. A predsa práve tým môže človek prísť o zrak voči skutočnosti, slepne i voči vlastnej pravde.
Démoni pozorujú mníchov. Do duše síce nazerať nemôžu, lebo to môže jedine Boh. Avšak zo slov, z držania tela, z vonkajšieho chovania rozpoznávajú, čo sa v človekovi deje. Preto bedlivo pozorujú výraz tváre, či sa v nej nedá vyčítať hnev, rozmrzelosť a smútok. Vidia, kam človeka vedú jeho kroky, k akým ľuďom, do akých akcii, podnikov. Sledujú spôsob, akým sedíme, stojíme alebo chodíme. Náš pohľad im môže prezradiť žiadostivosť, náš spôsob chôdze ľahostajnosť, zmyselnosť alebo zmäkčilosť.
Naše chovanie alebo držanie tela teda nie je pre duchovný život bezpredmetné. Evagrius tieto skutočnosti považuje za vstupnú bránu pre démonov. Naša reč, chovanie, telesné postoje nás ženú určitým smerom. Pokiaľ na ne nebudeme dbať, zavlečú nás nepozorovane do vnútorného zajatia. To, čo telo navonok vyjadruje, sa v nás upevňuje. Zanedbanie nášho vonkajšieho chovania pôsobí sklz do stále väčšej vnútornej beztvárnosti a prázdnoty. Ak neskúmame kriticky svoje slová i chovanie, postupne vnútorne pustneme, ešte stále sme presvedčení o ušľachtilosti nášho úmyslu, pritom však si už nevšimneme, ako sa v nás rozpína negatívny postoj.
A ďalšia technika démonov spočíva v tom, že nepoznajú mieru. K preháňaniu asketických cvičení nabádajú len preto, aby nakoniec vyvolali malomyseľnosť. Vyzývajú k prehnane tvrdému pôstu, aby telo zoslabili natoľko, že sa už vôbec nemôže postiť. Alebo uprostred noci budia k modlitbe a nedovolia sa vyspať. Prepínaním tetivy chcú zviesť na úplne opačný pól. Otec Poimen to jasne vyjadruje: „Každá nemiernosť pochádza od démonov.“
Ďalej sa toto napínanie k nemiernosti zo strany démonov prejavuje v tom, že neberú ohľady na okolnosti, aké sú potrebné pre ten, ktorý spôsob cvičenia. Démoni nepoznajú discretio (správnu súdnosť). Nedokážu rozoznať, kedy je treba prispôsobiť obvyklé pravidlo okolnostiam. Tak napríklad nabádajú chorého a oslabeného človeka, aby sa ďalej postil. Radia síce ku správnej veci, ale v nevhodný čas a tým z nej urobia vec zlú. Podrobujú človeka skostnatelému pravidlu bez ohľadu na situáciu. Nútia ho k rôznym sľubom ohľadne askéze, ktorými ho potom chcú poviazať bez ohľadu na okolnosti.
Snažia sa z duchovných ľudí urobiť tupcov, ktorí bezducho bazírujú na zásadách. Snažia sa z nich urobiť slepcov neschopných rozpoznať správny okamžik, neschopných pridať či ubrať, pribitých ku skostnatenému pravidlu. Tak démoni zneužívajú dobro, aby duchovného človeka vlákali do slepej uličky, v ktorej stratí akýkoľvek zmysel pre ľudskú mieru a stane sa len bezduchým plničom zákona.
Ďalšou technikov démonov je rozdúchavanie sporov medzi bratmi. Jednému bratovi vnuknú zlý úsudok o druhom alebo len zvedavé a plané reči o druhých. Starovekí mnísi vedeli, že kto sa vŕta v špine druhého, býva slepý k vlastnej nečistote. To zvýhodňuje pôsobenie démonov a duchovný človek potom podlieha ich lesti, keď sa domnieva, že plným právom poukazuje na chyby druhých, zatiaľčo do nich len premieta svoje vlastné nedokonalosti, ktoré tak jeho zraku uniknú.
To, čo dnes voláme účelové ochorenie, alebo únik do nemoci, takisto mnísi rozoznávali ako dielo démonov. Tí sa snažia duchovného človeka odviesť z jeho cesty pomocou malomyseľnosti a slabošstva. Nie skutočnej slabosti, ale domnelej vyčerpanosti.
Vo výrokoch otcov čítame: „Je dobré pestovať pokoj srdca. Rozvážny človek sa totiž cvičí v pokoji srdca. Skutočne veľmi dôležitou je pre Bohu zasväteného človeka (pannu a mnícha) starosť o pokoj srdca, zvlášť pre tých mladších. Avšak vedz: Akonáhle sa svojím predsavzatím zameriaš na pokoj srdca, okamžite prichádza zlý, aby obťažoval dušu rozmrzelosťou, malomyseľnosťou a myšlienkami. I telo zaťaží slabosťou, stratou pružnosti, ochablosťou kolien i ostatných údov a láme silu duše i tela a (potom to vyzneje): pretože som chorý, nemôžem ísť na bohoslužbu.“ Ak sme však dostatočne bdelí, všetko sa to rozplynie.
Bol jeden mních, ktorého vždy pred bohoslužbou prepadalo striedavo ráz mrazenie, inokedy teplota, v hlave vždy pociťoval divné napätie. A tu si povedal: „Hla, som chorý a možno i umriem. Skôr však než umriem, vzchopím sa a pôjdem do zhromaždenia bratov.“ Touto myšlienkou skrotil sám seba a šiel na bohoslužbu. Keď končila bohoslužba, náhle zmizla i horúčka. A potom ešte ráz musel čeliť tejto myšlienke, prišiel do zhromaždenia a zvíťazil nad ňou.“
Podelím sa s vami o svoju vlastnú skúsenosť. Ešte ako ne-kňaz som bol roku 1978 operovaný na štítnu žľazu. Vtedajší nález na gamagrafii bol suspektný studený uzol. Zobrali mi polovičku štítnej žľazy. Asi po dvoch rokoch, práve pred mojou plánovanou tajnou vysviackou som dostal prudké kŕče v oblasti žalúdka a mal som všelijaké iné pocity. Bol som rozhodnutý, že na svoju vysviacku nepôjdem. Totiž mal som byť svätený v NDR v Erfurte, čo znamenalo v tej dobe 16 hodín cesty vlakom v surovej zime. Nakoniec ma môj spolubrat prehovoril, aby som išiel, že chorý môžem byť aj potom. A tak som poslúchol. Moje zdravotné problémy sa stratili. Prežil som viacej takýchto prípadov, keď sa akoby slabé ľudské telo bránilo a vyzeralo to tak, že umriem ešte v tom roku a vidíte som tu. Môj bývalý predstavení ma povzbudil slovami: „Taký zdochliaci najdlhšie žijú.“
Evagrius rozlišuje medzi technikou, ktorú démoni nasadzujú voči mladým a medzi technikou, ktorú nasadzujú voči starým. U mladších pôsobia démoni pomocou ešte nezvládnutých telesných vášni, pudov a žiadostivej časti duše. U starších naopak napadajú predovšetkým emocionálnu časť duše pomocou duševných vášni, teda citov ako je hnev, zloba, rozmrzelosť, smútok a znechutenie. Mladí teda majú za úlohu držať na uzde svoje pudy a ovládať ich. Od starších sa naopak očakáva ukáznenosť vo vlastných emociach, aby sa nenechali vláčiť sem a tam vlastnou náladovosťou. Úloha starších je podla Evagria omnoho ťažšia.
Jungovou terminológiou vyjadrené by tu išlo zrejme o to, že má človek v prvej polovici svojho života uviesť do správnych koľají energiu svojich pudov. Regulácia pudov býva ohrozená negatívnou skúsenosťou z detstva. Preto je začlenenie (integrácia) pudov zároveň vždy i spracovaním vlastného nevedomia, zvládnutím doterajšieho života (svojej životnej minulosti). V druhej polovici života ide o začlenenie kolektívneho nevedomia, u muža je to predovšetkým začlenenie jeho anima, vyjadrujúcej sa práve v jeho náladách a rozmaroch. I sám Jung vidí túto úlohu ako podstatne obtiažnejšiu než zvládnutie pudov.
Mníchmi popisovaná technika démonov svedčí o ich psychologickej skúsenosti. Poznajú mechanizmy ľudskej psychiky a tiež rafinované cesty, ktorými sa človeka snažia ovládnuť démoni vnukajúci myšlienky, nálady i vášne. Tajomné pochody v ľudskej psychike sú najlepšie vysvetliteľné pôsobením démonov. Nakoniec aj ľudové vyjadrenie na to často naráža, keď napríklad konštatujeme: „Čo to do neho vošlo?“, „Čo za diabla s ním orie?“ Zmienené vyjadrenia nám naznačujú, že pôsobenie nevedomého komplexu zakúšame ako pôsobenie akejsi samostatnej bytosti, ktorá do nás vkladá myšlienky i city. Ak berieme popis mníchov ako obraz autentickej skúsenosti, môže nám to veľmi pomôcť k porozumeniu vlastných skúseností a k učeniu sa spôsobu ako s nimi zachádzať. Ak by sme zišli zo skúsenostnej oblasti a snažili sa o vedecké vysvetlenie, všetko sa zvráti. Monastická démonologia popisuje a vykladá, čo sa odohráva v ľudskej duši, keď sa vydá hľadať Boha, koľkými útokmi je ohrozená, ktoré sa ju pokúšajú odviesť od Boha a nakoniec i od vlastného zdravia.
Na záver z „Napomenutia bratom“ od sv. Františka: „Veľmi sa chráňme pred zlobou a chytrosťou satana, ktorý chce odvrátiť myseľ a srdce človeka od Pána Boha, obchádza a snaží sa srdce človeka pod zámienkou nejakej výhody alebo pomoci pretiahnuť k sebe a vytlačiť slová prikázania Pána z jeho pamäti, srdce človeka chce zaslepiť svetskými záležitosťami a starosťami a sám sa v ňom usadiť, ako Pán hovorí: „Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po suchých miestach a hľadá odpočinutie, ale nenachádza. Tu ide a privedie so sebou sedem iných duchov, horších než je sám, vojdu a bývajú tam a koniec tohoto človeka je horší ako začiatok.“