knihe Múdrosti nachádzame výrok: „Boh miluje všetko, čo stvoril.“ Boh je Láska a nemá iný dôvod pre stvorenie ako Lásku. Toto vyplýva z Božej Zvrchovanosti. Boh netvorí z nutnosti ale slobodne. Ak je Boh Láska, tak jeho Slovo, skrze ktoré je všetko stvorené, je Vyznaním Lásky. Stvorenie je pozvané k Láske. Boh nepotrebuje svet ku svojmu šťastiu, pretože je dokonale blažený Sám zo Seba. Preto pohnútkou jeho stvoriteľskej aktivity môže byť jedine Dobroprajná Láska.
Boh chce stvorenie a nikdy to neodvolá, lebo Božie Slovo je nezrušiteľné. Láska je kľúčom k pochopeniu tajomstva stvoreného bytia. Je veľmi dôležité zabudovať túto pravdu o Božej Láske hlboko do svojho srdca, lebo ona nám zjavuje akú máme cenu v Božích očiach. Ak by sme neboli Bohom milovaní, aký zmysel by mal potom príkaz lásky k Nemu a náš zápas o priblíženie sa k nemu. Vedomie Božej Lásky nám dáva vedomie vlastnej ceny.
Písmo sväté nám zjavuje, že nie sme dielom náhody, ale rozumného zámeru Tvorcu a v každom okamihu sme predmetom jeho výchovy. Po stvorení Boh neponechal tvorstvo jeho osudu, ale v každej chvíli mu uchováva bytie, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu. Uznať túto úplnú závislosť na Stvoriteľovi je zdrojom múdrosti, slobody, radosti a dôvery.
Stvorenie má vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale nevyšlo z rúk Stvoriteľa úplne dokončené, je stvorené tak, že je „na ceste“ (In statu via) ku konečnej dokonalosti k akej ho Boh určil: tú však má postupne dosiahnuť.
Boh je zvrchovaným pánom svojho plánu, avšak k jeho uskutočneniu používa spoluprácu tvorov. To nie je známka slabosti, ale prejav veľkosti a dobroty Všemohúceho Boha. Veď Boh nedáva svojím tvorom len existenciu, ale aj dôstojnosť samostatného a vlastného konania, aby sa jedni stali príčinou a počiatkom druhých a tak, aby spolupracovali na splnení jeho plánu.
Boh dal ľudom možnosť, aby boli rozumnou a slobodnou príčinou k dokončeniu diela stvorenia tým, že budú zdokonaľovať jeho súlad k vlastnému dobru i k dobru svojich blížnych. Ľudia môžu ako spolupracovníci s Božou vôľou slobodne vstúpiť do Božieho plánu svojimi skutkami, modlitbami, ale aj utrpením.
Sv. Lev Veľký nás vyzýva: „Milovaní, stále „je zem plná Pánovej milosti“ a sama príroda, ktorá nás obklopuje je pre každého veriaceho školou úcty voči Bohu. Veď nebo i zem, more a všetko, čo je v ňom, ohlasujú dobrotu a všemocnosť svojho Pôvodcu. A obdivuhodná krása živlov, ktoré mu slúžia, vyžaduje od rozumného stvorenia spravodlivé vďaky vzdávanie.“ (Sermo 6 de Quadragesima)
Keď si prečítame biblickú správu o stvorení, zistíme, že pri stvorení človeka sa ukazuje akýsi zvláštny Boží príklon, ktorý je vyjadrený viacerými skutočnosťami.
Ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží rozkaz, ale s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom. Počujeme: „Učiňme človeka…“
Boh na človeku bezprostredne pracuje. Pri pohľade na sebe musíme konštatovať, že sme geniálne skonštruovaní, ale sami sme sa neskonštruovali. Každá bunka ľudského tela je nezrovnateľne lepšie zostrojená, než ten najmodernejší počítač. Každá bunka má v úžasne malom priestore, v stotine alebo dokonca v tisícine mm3 pamäť, knižnicu, programy, procesor a dokonca vstupné i výstupné zariadenie, ktoré nielenže dokáže vytvárať a posielať kópie súborov a programov, ale dokonca dokáže pracovať na vytvorení svojej vlastnej kópie a ju aj vytvoriť. Teda je ako PC so schopnosťou reprodukcie. A v ľudskom tele sú tieto „bunky“ – „počítače“ navzájom prepojené sieťou zložitejšou než internet. Bunky medzi sebou komunikujú prostredníctvom nervov ale i hormónov.
Môžeme povedať spolu so žalmistom: „Ty si to bol, kto utvoril moje ľadviny, v živote mojej matky si ma utkal.“ (Ž 139,13) Sme tak fantastický „utkaný“, ako hovorí žalmista! A toto je treba domyslieť. Niekto si dal strašne na nás záležať a neboli to naši rodičia. Oni dali len prvotný súhlas, impulz k našej tvorbe, ale celú drinu nášho skladania viedla Božia ruka.
Boh pri stvorení človeka: „…vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Boh do neho vdýchol to, čím On sám žije. Toto Božie vdýchnutie môžeme bez preháňania nazvať Božím bozkom na privítanie človeka.
V Adamovom srdci sa rozliala Božia Láska. Zem sa stáva živou planétou prostredníctvom človeka, ale človek sa stáva skutočne živou bytosťou, až oživujúcim Duchom Božím, lebo až na tejto úrovni sme vskutku živí a to tým spôsobom, ako od nás očakáva náš Stvoriteľ.
Pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“. Hebrejčina tu užíva slovo PANIM = tvár, obličaj, to, čo je teraz nezakryté a obrátené ku mne. Byť stvorený „na obraz Boží“ (Gn 1,26) teda znamená „byť obrátený tvárou k Bohu“, „pozerať Bohu do očí“ a reprezentovať, zjavovať, sprítomňovať Boha vo stvorenom svete. (M. Balabán: Hebrejské člověkosloví str. 22)
Český ekumenický text prekladá toto miesto: „aby bol naším obrazom“. Z toho vyplýva, že byť Božím obrazom je určenie človeka. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Boh je Láska a preto byť Božím Obrazom znamená žiť Lásku, ktorá sa nám zjavuje v Božom Slove.
Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote.
Človek je milosťou a svojím predurčením povolaný do spoločenstva so svojím Stvoriteľom, aby mu odpovedal svojou vierou, nádejou a láskou a to za neho nemôže urobiť nikto. Boh všetko stvoril pre človeka, ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval Ho a Jemu obetoval celé stvorenie.
Sv. František z Assisi vyzýva: „Uvažuj človeče k akej dôstojnosti ťa povzniesol Boh, keď ťa podľa tela stvoril k obrazu svojho milovaného Syna a podľa Ducha ku svojej vlastnej podobe.“
Podľa sv. Františka „byť stvorený na Boží obraz a podobu“ znamená byť stvorený podľa osoby Krista, Bohočloveka, podľa jediného a pravého obrazu Neviditeľného Otca.“ (zr. Kol 1,15-19)
„Väčšina východných otcov, komentujúcich biblický verš Gn 1,26 rozlišuje medzi obrazom a podobou. Podľa nich je Boží obraz v človeku počiatočnou Božou stopou, ktorá je vlastná každému človeku a patrí k jeho podstate a preto nie je zničená ani hriechom. Naproti tomu, plná podobnosť s Kristom, je niečo, čo má človek dosiahnuť postupom času a k čomu je potrebná askéza.
V tejto línii píše Diadochos z Fotiky: „Každý človek je stvorený podľa Božieho obrazu. Dosiahnuť podobnosť s Bohom je dané tomu, kto v láske podriadil svoju slobodu Bohu. Nepatríme už sami sebe, keď sme pripodobnení tomu, ktorý nás skrze lásku zmieril s Bohom.“… Preto sa človek má stať Láskou prostredníctvom Ducha svätého.“ (zrov. K. Lachmanová: Terezie z Lisieux a Silván z Athosu str. 176-177)
O našom absolútnom predurčení čítame v liste sv. Pavla Ef 1,6: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi (mali tú istú prirodzenosť) na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“
K. Rahner učí, že: „Prví ľudia boli stvorení s posväcujúcou milosťou, boli vybavení oným vnútorným, nadprirodzeným nadaním, ktoré človeka pred Bohom ospravedlňuje a činí ho účastným Božskej prirodzenosti a zameriava ho k nazeraniu Boha a k láske, ktorá z toho nazerania vyplýva. Človek ako taký, je stvorený pre večný život v bezprostrednom vlastnení Boha.
U pôvodného človeka neexistoval „stav púhej prirodzenosti“. Preto sú celé dejiny ľudstva od počiatku dejinami zápasu medzi prijatím a odmietnutím tohto nadprirodzeného Božieho plánu s človekom a to natoľko, že sa tejto otázke nemožno nijako vyhnúť. Boh i dnes vyžaduje od človeka, čo človek stratil v Adamovi.
Pôvodná ľudská prirodzenosť je prirodzenosť bohočloveka. Každé pochopenie človeka, ktorým sa on sám chce uzavrieť do púhej ľudskosti,.. sa prehrešuje proti konkrétnemu prvotnému určeniu človeka Bohom. Človek preto správne chápe svoje prirodzené bytie len vtedy, keď ho chápe ako otvorené pre Božie disponovanie, ktoré presahuje toto bytie a je pre človeka rozhodujúce, pretože v ňom spočíva Spása.
Ak teda zameranie človeka na bezprostredné vlastnenie Boha patrí k prvotnému usporiadaniu človeka a zostáva i po páde Adamovom, musí toto zameranie pochádzať od Boha s ohľadom na Bohočloveka, musí byť milosťou Ježiša Krista. Rád Adamov musel už byť rádom Ježiša Krista, ktorý ho ako Ukrižovaný znovu obnovil.“
„Grécki otcovia hovorili často o tom, že sa Syn Boží stal človekom na zemi, aby človek mohol vstúpiť do sféry Božej. Výpoveď »Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom« patrila vo svojej dobe k najúčinnejším vyjadrením kresťanského posolstva. Sv. Bazil to skutočne vyjadruje ako bežné presvedčenie svojich súčasníkov takto: »Vrchol všetkého, čo si len môžeme priať: stať sa Bohom.«
V čom ale spočíva zbožštenie? Maxim Vyznávač najzreteľnejšie určuje obsah nášho zbožštenie: »Všetko, čo Boh má, okrem identity bytia, prijíma ten, ktorý je milosťou zbožštený.« Všetko by sa mohlo javiť ako rečnícke preháňanie. Avšak celá západná aj východná tradícia chce vyjadriť práve toto, keď hovorí o milosti zbožštenia:
ten, kto je hoden zbožšťujúcej milosti, nedostane od Boha »čiastku« alebo »niečo«, ale skutočne Jeho samého. Ešte Abramovi Boh hovorí: »Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít, tvoja prehojná odmena.« (Gn 15,1;Bibl 21)
Otcovia chápali účasť na Božom živote ako cieľ nášho bytia. Človek sa môže stať všetkým, čím je Boh, okrem identity bytia, lebo vzhľadom na také zdieľanie bol stvorený.
Byť stvorený na Boží obraz a podobu Božiu znamená byť »vrhnutý« do stále dokonalejšieho pripodobnenie s Bohom. Zbožštenie milosťou v žiadnom prípade nenaznačuje rozplynutie našej prirodzenosti, ale jej najvnútornejšie uskutočnenie.
Stáť sa všetkým, čo je Boh, milosťou, a nie skrze prirodzenosť, podľa slov Jána Damascénskeho konkrétne naznačuje: »Účasťou v Bohu sa človek stane milosťou tým, čo je Kristus svojou prirodzenosťou.«
Kresťanské zbožštenie nie je ničím abstraktným, anonymným, ale je vo svojej konkrétnej realizácii tým, čo Pavol nazýva »účasťou na adopcii«. »Kristus neprišiel, aby ľudskú prirodzenosť zmenil alebo premenil, ale preto, aby ju uviedol tam, kde bola pred pádom, do nesmrteľnosti.«
Zbožštenie nie je teda ničím iným než pravým »poľudštením«, obnovením človeka v jeho pôvodnej dôstojnosti, má svoje miesto v obnovení padlého človeka k jeho vrodenej dôstojnosti. Zbožštenie neruší dielo Stvoriteľa, ale dielo pokušiteľa. Zbožštené človečenstvo práve dospelo ku konečnému cieľu svojho stvorenia.
Toto nové – pretože obnovené a úplné realizované človečenstvo – je človečenstvom Slova, ktoré sa stalo človekom, a v tomto človečenstve je podľa Maxima zahrnutý celý nový človek. Na spôsobe bytia Slova, ktoré sa stalo človekom, je viditeľné, čo je zbožštenie človečenstva.
Pretože Kristus ako človek, s ľudskou vôľou, ľudským srdcom, obdarený ľudskými rukami (porov. Vat. II GS 22) uskutočnil Otcovo spasiteľné rozhodnutie, zjavuje v sebe vlastných znameniach svojho ľudského spôsobu bytia tvár zbožštěného človeka.
Jediná cesta ku zbožšteniu spočíva v stále hlbšom pripodobňovani Kristovi. Stáť sa »synmi v Synovi«: v tom spočíva zbožštenie. Podľa veľkého byzantského teológa Nikolaosa Kabasila (+1363) sa pripodobnenie napĺňa len »životom v Kristovi«, »vnútorným zjednotením s Kristom«.
Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je akoby gén duchovného života. Bez neho duša nerastie do podoby Božieho dieťaťa. Bez tohto láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása.
Sv. Bernardín Sienský tvrdí: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti.“
Teraz ale sú prístupy, ktorými dospievame k tomuto životu, Kristové sviatosti, ktorými sa Kristovi začíname podobať. Vo svätých tajomstvách napodobňujeme Kristovo pochovanie a zvestujeme jeho smrť. Tým sa rodíme znovu a nadprirodzeným spôsobom sme podobný Spasiteľovi.
Sviatosti sú »bránami spravodlivosti«, cez ktoré sa k nám skláňa samo nebo, Boh nám prichádza v ústrety; v nich nachádza kresťan svoj »životný priestor«: »Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme« (Sk 17,28), sme v Ňom krstom, pohybujeme sa skrze birmovanie a žijeme Eucharistiou«.
Taký život vo sviatostiach formuje už nového človeka a dáva vzniknúť už tu na zemi zmyslom, ktoré umožňujú božský život zakúšať a vychutnávať. Kabasilas nás upozorňuje na to, že keby sme už v tomto pozemskom živote nemali orgány a zmysly, ktoré sú schopné postihnúť skrytý Boží život v nás, neboli by sme schopní mať na ňom účasť v budúcom živote. V lone života terajšieho sa rodí zbožstenie človek.
Otcovia smeli zvestovať toto neslýchané povolanie človeka, pretože vedeli, že to je možné v rámci »zázračnej výmeny« medzi Bohom a človekom, »poľudštenie« Boha a »zbožštenie« človeka, výmeny, ktorú môže uskutočniť len božská láska.
Sv. Maxim to formuluje úžasným spôsobom: »Hovorí sa, že si Boh a človek boli vzorom: Boh sa pre človeka – prostredníctvom svojej lásky k nemu – poľudšťuje rovnakou mierou, ako sa človek – posilnený láskou – pre Boha zbožšťuje; človek je Bohom v Duchu odtrhnutý a vrhnutý do neznáma natoľko, ako svojimi cnosťami zjavuje Boha, od prirodzenosti neviditeľného.«
Sv. Maxim vidí v láske silu, ktorá umožňuje, aby človek inkarnoval Boha v živote podľa Krista. Cesta zbožštenie je vtelovaním Božej lásky v našom živote.“ (podle Christopha Schönborna – Viedenského arcibiskupa)
I sv. Bonaventúra učí: “Silou lásky budeš premenený v Toho, ktorého miluješ.”