Zmyslom modlitby pri práci nie je len ich vzájomné prelínanie, ale ide tiež o osvojenie si nových postojov pri práci. Sv. Benedikt nám nechce hovoriť len čo máme robiť, ale aj ako to máme robiť. Nasledujúci text prináša výber a stručný náčrt niekoľkých dôležitých základných postojov.
a. Láska a služba
Príkladné, pre všetky oblasti je to, čo sv. Benedikt hovorí o „týždennej službe v kuchyni“: „Bratia si navzájom slúžia; nikto nie je zo služby v kuchyni ospravedlnený, ibaže by bol chorý, alebo mal dôležitejšiu úlohu; lebo táto službe prináša väčšiu odmenu a väčšiu lásku.“
Vzájomná služba je pre Benedikta niečím samozrejmým. Nikto od nej nie je bez zvláštneho dôvodu dišpenzovaní. Práve pri jednoduchých prácach v kuchyni, refektári a pri bežnom upratovaní majú byť všetci ochotní ku vzájomnej službe. Pri tom je treba si uvedomiť, že podobne služby v neskorom staroveku boli otrockou prácou a mali teda pre slobodného občana vtedajšej doby, zvlášť ponižujúci charakter. Sv. Benedikt razil nový pohľad na prácu a jej cenu.
Je však dôležité, aby človek k tejto službe zaujal správny postoj, nie mrzuto a s odporom, ale s postojom lásky. Sv. Benedikt tvrdí, že táto služba získava zvláštne zásluhy a rozmnožuje lásku. Na počiatku služby snáď láska nie je príliš veľká, možno je služba určovaná viac nutnosťou ako láskou. Avšak láska rastie v konaní. Láska nemusí stáť vždy na počiatku. Môže byť i plodom služby, do ktorej sa s ochotou pustíme. Láska je v reholi sv. Benedikta chápaná ako niečo, čo druhému dlhujeme. Nie je daná ako samozrejmosť, ale ako úloha, do ktorej musíme prípadne dorásť. Človek sa má práve v jednotlivých úlohách cvičiť v láske a do lásky dorásť. Predstavený sa má považovať za šťastného nie preto, že môže mocou svojho úradu rozkazovať, ale preto, že môže slúžiť v láske.
Kapitola o týždennej službe v kuchyni prezradzuje že sv. Benedikt nepredpokladá jej konanie v láske ako samozrejmosť. Skôr ako bratia začnú túto svoju službu, majú sa vrhnúť pred celým spoločenstvom na tvár a prosiť o modlitbu. Všetci pri tom tri krát opakujú verš žalmu: „Bože, príď mi na pomoc, Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať!“
Až po prijatí požehnania začínajú svoju službu. K tomu, aby mohla byť vykonáva v láske je treba modlitba celého spoločenstva a požehnanie opáta. Týmto veršom začíname každú hodinku Žaltára. Božie požehnanie je dôležité takisto pre prácu ako pre modlitbu. V obidvoch oblastiach ide o niečo, čo človek nedokáže ako čosi samozrejme, ale do čoho sa musí s Božou pomocou zacvičiť.
Bratia, ktorí začínajú týždennú službu a tí, ktorí ju končia, spoločne umývajú celému kláštornému spoločenstvu nohy. Umývanie nôh je v prvotnej cirkvi a predovšetkým v kláštoroch často konaným zvykom. I keď ten to zvyk bol v staroveku hodne rozšírený, v kresťanských kruhoch sa to koná vedome v náväznosti na príklad a príkaz Ježišov. Umývanie nôh označuje službu v Ježišovom mene a nasledovanie Ježiša v ochote až do krajnosti. Tu získava jednoduchá práce pri službe v kuchyni a pri stole Kristologický rozmer a súčasne je znamením všeobsiahlej bezmedznej ochoty slúžiť v spoločenstve bratov. A keď je potom týždeň služby skončený, opakujú bratia tri krát verš: „Pochválený buď, Pane Bože, ktorý si mi pomohol a potešil si ma!“ V tomto verši je vyjadrené vedomie svojej odkázanosti na Božiu pomoc.
Potreba požehnania na začiatku služby sa stáva kľúčom ku pochopeniu a konaniu práce vôbec. Poverenie ku službe v láske, ktorá môže požadovať i nasadenie až do krajnosti, ktorá tiež však potrebuje i stálu Božiu pomoc , aby bol cvičený správny postoj a láska mohla v činnosti rásť.
b. Pokora a poslušnosť
Každá práce má tendenciu pohltiť celého človeka. Ak má človek z práce radosť a má pocit, že sa v nej môže realizovať, vtedy sa do nej úplne ponorí. Sprostredkováva mu pocit úspechu a potrebnú zmenu. Aj na toto nebezpečie Benedikt pamätá:
„Ak sú v kláštore remeselníci, majú vykonávať svoje povolenie so všetkou pokorou, pokiaľ to opát dovolí. Ak sa niekto začne povyšovať pre svoju remeselnú zručnosť v domnení, že prináša kláštoru veľký úžitok, nech je zbavený svojho povolania a nesmie ho vykonávať, len keď sa pokorí a opát mu dá k tomu dovolenie.“
Pre Benedikta je postoj pri práci dôležitejší ako jej výsledok. I keby práca jednotlivca prinášala kláštoru ozajstné výhody, nesmie to byť dôvodom, aby u nej zostal, ak to škodí jeho duši. Rozhodujúce je aby mních konal svoju prácu pokorne a v poslušnosti voči opátovi a spoločenstvu. Pokorou sa tu rozumie nielen ochota k službe pre spoločenstvo, ale aj vnútorný odstup a sloboda voči vlastnej práci, ktorá človeka uschopňuje, aby prácu kedykoľvek odložil, pokiaľ je povolaný k inej úlohe. V takejto pokore sa možno radovať zo svojich schopností a konať prácu s radosťou a spokojnosťou. Človek však nie je na svojej práci závislý. Nezrúti sa, keď sa musí svojej práci vzdať a venovať sa inej úlohe. Pokorný sa nepreceňuje a vzdá sa možnosti slúžiť prácou k vlastnému sebapotvrdeniu. Preto mu nezáleží na osobnom úspechu, ale len úžitku, ktorý môže svojimi schopnosťami pripraviť druhým.
Poslušnosť pri práci podľa sv. Benedikta vyzerá takto: „Tí, kto takto zmýšľajú, zanechávajú hneď svoje vlastné záujmy a vlastnú vôľu, odkladajú hneď všetko z rúk, zanechajú svoju prácu nedokončenú a svižným krokom poslušnosti skutkom nesledujú toho, kto rozkazuje.“ Benedikt sa neuspokojuje čiste s vonkajšou poslušnosťou, ale pozerá do srdca. Mnísi majú žiť poslušne s radostným srdcom, pretože „radostného darcu miluje Boh“. Boh vidí aj do srdca, a ak niekto v srdci reptá, Boh nemá z jeho poslušnosti radosť. Reptanie je znakom toho, že som ešte stále sústredený na seba. Ja sám stojím v centre mojej pozornosti. Splnenie mojich potrieb je kritériom pre posudzovanie. Aj práca ma mníchovi pomôcť oslobodiť sa od seba a otvoriť sa Bohu a blížnym.
c. Starostlivosť a úcta
Podľa Benedikta aj s obyčajnými všednými vecami treba zachádzať ako s oltárnym náradím, t.j. s úctou a starostlivosťou, bez nedbalosti. Možno je tu naznačená určitá SZ vízia, ktorá o poslednej dobe hovorí, že nebude už žiadny rozdiel medzi svätým a profánnym. Všetko je v službe Božej, teda všetko je sväté. I tie najvšednejšie veci sa podieľajú na dôstojnosti svätyne. Pre Benedikta je Boh všadeprítomný tak intenzívne, že táto prítomnosť všetko zasahuje a premieňa.
Z toho pramení u Benedikta veľká úcte k veciam. Akákoľvek nedbalosť pri zachádzaní s vecami je trestuhodná. To čo sa vypožičalo pre prácu, má sa čisté a nepoškodené naspäť vrátiť. Nejde tu len o šetrnosť, ale aj starostlivosť v najvšednejších úkonoch. Preto majú byť aj hmotne veci v kláštore zverené len bratom s dobrým charakterom. Úcta k veciam sa prejavuje predovšetkým v pokojnom a sústredenom spôsobe práce a zachádzaní s vecami. Pracovať s vnútorným pokojom, je cieľ, o ktorý sa máme usilovať. Prehnaná žiadostivosť a lipnutie na práci vedie k nezdravej unáhlenosti a človeku škodí. Pokojné konanie svedčí o pokoji duše. Kto pracuje ticho a kľudne, starostlivo a s úctou, ten nevypadne z Božej prítomnosti, ale prácu spája s Bohom takisto ako čas bohoslužby. Práca sama sa stane službou Bohu.
V jednej židovskej múdrosti sa hovorilo o tom, že istý pútnik hľadal slávneho rabína nie len preto, aby počul nejaké slovo múdrosti z jeho úst, ale aby ho mohol pozorovať ako si zaväzuje a rozväzuje obuv. Spôsob jeho pohybu odrážal jeho vnútorné spočívanie v Bohu.
Táto úcte, o ktorej sme hovorili v súvislosti s vecami sa ešte omnoho viac má prejavovať vo vzťahu k ľudom, ktorý sú svätými nádobami, pretože nosia v sebe Krista. Je potrebne nenávidieť hriech, ale milovať konkrétneho človeka. Nemiluj chybu kvôli človeku, nemaj v nenávisti človeka kvôli chybe. Človek je tvoj blížny, chyba je jeho nepriateľ. Navzdory svojím chybám zostáva človek vo svojej prirodzenosti dobrý. Sv. Augustín sa týmito radami aj sám riadil. Tak sa napríklad angažoval písomnou prosbou za zločinca u štátnej vrchnosti. Keď biskupa z Hippo kvôli tomu kritizovali a ohŕňali nad ním nos, pretože sa špinil s takýmto človekom, obhajoval svoje jednanie v jednom liste slovami: „Je ľahké a obvyklé nenávidieť zlých, pretože sú zlí, vzácne a skutok zbožnosti je milovať ich, pretože aj oni sú ľuďmi.“ I takýto človek má svoju dôstojnosť, ktorú nikto nesmie upierať.
d. Chvála Bohu a vďakyvzdanie
Možno si niekto myslí, že v tejto kapitolke budeme pojednávať o modlitbe chvály a vďakyvzdania. Sv. Benedikt hovorí o chválení Boha a vďake v súvislosti so všednými vecami bežného života a to i pri príležitostiach, kde by človek skôr čakal opak. Známe sú Benediktove inštrukcie o pití vína. V južných krajoch sa pije víno s vodou ako bežný nápoj. Ak sa však pre miestne pomery bratom ani toto nedostáva majú chváliť Boha za to, a nie reptať, ako keby sa im dostalo veľkého dobrodenia.
Podobná situácie nastáva pri rozdeľovaní vecí. Benedikt používal kritérium, aby každý dostával podľa svojej potreby, preto vyzýva brata, ktorý menej potrebuje, aby nebol smutný, ale ďakoval Bohu za to.
Vo svojich rozpravách o pôstnej dobe hovorí: „Každý nech prináša ako obetný dar Bohu v radosti Ducha Svätého z vlastnej vôle niečo nad stanovenú hranicu, to znamená, nech odoprie svojmu teľu trochu jedla, pitia, spánku, hovorenia, žartovania a nech v radostnej túžbe ducha očakáva svätý deň Veľkej noci.“
Tento dvojaký aspekt odriekania a ďakovania je bežný aj apoštolovi Pavlovi: „Kto je, robí to Pánovi ku cti, lebo ďakuje Bohu a kto neje, robí to tiež Pánovi ku cti, lebo aj on ďakuje Bohu.“ (Rím 14,6). Ako je možne niečo s vďačnosťou užívať, je možne sa toho aj s vďačnosťou zriecť.
Ďalší text sa nachádza v úryvku o vrátnikoch kláštora: „Akonáhle niekto zaklope alebo sa ohlási chudobný, nech odpovie: „Bohu vďaka“ alebo „Požehnaj ma!“ Výraz „Bohu vďaka“ upozorňuje, že v každom potrebnom prichádza Kristus a každý sa môže stať pre kláštor požehnaním.
Skrýva sa za tým všeobecné kresťanské presvedčenie, že všetko, čo prichádza, prichádza od Boha a má svoj zmysel, i keď ho nevidíme a ani nechápeme. Preto majú mnísi ďakovať za pekné i bolestné veci. Sv. Pavol tvrdí, že vo vonkajších súženiach sa obnovuje vnútorný človek, pretože odpadá mnoho vonkajšieho, čo bráni vnútornému životu.
V kapitole o remeselníkoch hovorí Benedikt: „Pri ustanovení ceny nech sa nevkradne neresť chamtivosti; Skôr nech sa predáva vždy o niečo lacnejšie, než si môžu dovoliť svetskí ľudia, aby bol vo všetkom oslávený Boh.“ Formula užitá na konci zvláštne zhrnuje Benediktínsku spiritualitu. Boh má byť oslávený vo všetkom.
Vzhľadom k otrasom v nás samotných, v cirkvi alebo v spoločnosti máme dve možnosti. Buď v nás bolesti a úzkosti vyústia do sebaľútosti a zatrpknutosti alebo bolesť a smútok pretečú vo chválu jeho lásky. Chvála Bohu tu nie je len akousi radou pre ťažké situácie, ale priamo podmienkou, aby sme mohli ďalej zmysluplne žiť. Chvála rozbíja vezenie, v ktorom človeka drží jeho bolesť a otvára mu pohľad na Božiu veľkosť. Kde je človek najviac zranený, tam je aj najviac otvorený a je tu šanca, že práve tu môže vytrysknúť láska a chvála a uzdraviť život. Kláštory sa nestavajú preto, aby sa v nich riešili problémy, ale aby sme vo všetkých svojich problémoch chválili Boha.