Dvojznačnosť vnútorných zážitkov
Prvá skúsenosť, ktorá sv. Ignáca prekvapila, bola rôznosť a intenzita vnútorných zážitkov. Čo všetko človeku neprejde hlavou vo chvíli ticha! Byť sám, to je ako byť na šírom mori. Tam je vietor silnejší, než v prístave. Tí, ktorí sa dajú do duchovných cvičení, skutočne začnú byť zmietaní „rôznymi duchmi“. Cítia chvíľu nadšenie alebo znechutenie. Je to neklamná známka, že robia exercície dobre.
Ako sa na takéto vnútorné zážitky dívajú ľudia, ktorí ešte nemajú skúsenosť v duchovnom živote? Stane sa ľahko, že považujú za dobré všetko to, čo im prekáža. Podobajú sa rozmaznanému mládencovi, ktorému sa zdajú dobrí všetci tí, ktorí mu pochlebujú, a zlí sa mu zdajú všetci, kto ho napomínajú. Aby nepodľahol tejto slabosti, stanovil si Ignác prvé pravidlo, ktoré pochádza z prostej a jednoduchej úvahy, povedali by sme: zo zdravého sedliackeho rozumu: „Kto to s nami myslí dobre, pomáha nám, keď ideme správne. Kto nám chce škodiť, dodáva nám odvahu, keď ideme po zlej ceste.“
„U osôb, ktoré idú od jedného ťažkého hriechu do druhého, má nepriateľ obyčajne vo zvyku, že im predkladá zdanlivé potešenia. Predstavujú si zmyselné radovánky a rozkoše. Tým ich lepšie udrží a dokonca spôsobí, že ešte pokročia v neresti a hriechu. U takýchto osôb pôsobí zasa dobrý duch opačne. Znepokojuje ich, pôsobí výčitky svedomia mravným súdom rozumu.“
„U osôb, ktoré sa usilovne očisťujú zo svojich hriechov a postupujú od dobrého k lepšiemu v službe Boha, nášho Pána, je tomu zasa opačne ako v prvom prípade. Zlý duch nerobí nič iné, než že vyčíta, zarmucuje, kladie prekážky, znepokojuje klamnými dôvodmi, aby človek kupredu nepostupoval. Dobrý duch naopak dodáva mysli silu, útechu, slzy, vnuknutia, pokoj. Všetko uľahčuje, odstraňuje prekážky, aby človek pokročil kupredu v konaní dobra.“
Pravidlo samo sa zdá úplne samozrejmé. Hlboké pravdy sú nakoniec vždy jednoduché. Ide len o to, aby sme si ich skutočne uvedomili. Tu ide o jeden zo základných životných postojov, namierených priamo proti tomu, čo by sa dalo nazvať „duchovným materializmom“. Slaboch sa dokáže rozhodnúť len podľa toho „ako sa cíti“. Pravidlá sv. Ignáca predpokladajú opak. Hodnota psychologických reakcii sa dá posúdiť až na druhom mieste, až podľa toho, k čomu sme sa slobodne rozhodli, k dobru alebo ku zlu. Najskôr si musíme byť istý, aký je náš mravný postoj: potom až môžeme vedieť, ako sa máme dať ovplyvniť vnútornými psychologickými zážitkami: ktoré majú dvojakú tvár, dvojakú cenu, pochádzajú od dobrého alebo zlého ducha.
Rozpoznávanie myšlienok podľa spôsobu, ako prichádzajú. Ľudí poznáme po reči, nielen podľa toho, čo hovoria, ale i podľa spôsobu vystupovania, zvuku tónu, výrazu. Čím väčšiu má niekto s ľuďmi skúsenosť, tým viac vycíti tieto rozdiely a odhadne druhého človeka už podľa prvého dojmu. Čosi podobného sa vyskytuje i pri rozoznávaní duchov.
Sú to pravidlá objektívne: niektoré myšlienky sú vždy zásadne zlé, napr. pýcha, nenávisť a pod., iné môžu byť dobré, alebo zlé, napr. horlivosť k napomínaniu iných, šetrnosť s peniazmi. Sú k dobru alebo ku zlu? Naozaj to poznáme až podľa výsledkov. A predsa, už od počiatku, sa zlo prezradí akýmisi nenápadnými známkami.
Sv. Ignác z Loyoly si o tom poznamenal niekoľko skúsenosti. Je presvedčený, že sa tu môže dopracovať k jemnej intuícii, k citu rozpoznávať okamžite. Ako sa rozpozná, že zaklopal na brány srdca Boh sám a jeho milosť? Píše sv. Ignác: „Jedine Boh, náš Pán, má moc, dať duši útechu bez predchádzajúcej príčiny. Len Stvoriteľ totiž môže do duše vstupovať a z nej vychádzať, pôsobiť v nej hnutie a viesť ju cele k láske ku svojej Božskej Velebnosti. Keď hovoríme „bez príčiny“ máme na mysli, že sa tak deje bez predchádzajúceho dojmu alebo poznatku…“
I sv. Bernard si všimol, že nás niekedy vnútorná radosť ovanie akoby z hĺbky, inokedy sa nás len akoby zvonku dotýka. Pre tú, ktorá ide z hĺbky, ťažko hľadáme dôvod. Sme napríklad plní smútku, nie je nič okolo nás alebo v nás, čo by mohlo byť dostačujúcim psychologickým dôvodom radosti, ktorá nás prenikla akoby znenazdania. Je to „pokoj, ktorý svet nemôže dať“. Sv. Bernard je presvedčený, že takáto radosť pochádza od Boha: „Anjel sa k nám približuje tým, že nám dobro vnuká, ale nepreniká až na dno duše, na to miesto, kde je prítomný sám Boh. Len On tam rozlieva svoje svetlo a city, ktoré nám chce dať, alebo lepšie povedané, preniká tam On sám a chce, aby sme mali účasť na ňom samom.“ Sv. Tomáš to dokazuje scholastický: „Pre vôľu nemôže byť rozhodujúce nič vonkajšie. Boh však nám nie je úplne vonkajší. On našu dušu stvoril. Stvoril aj našu vôľu, ktorá sa usiluje (snaží) o všetko dobré.“ Tým „všetkým dobrom“ však je Boh sám.
A ako rozpoznať pôsobenie dobrého alebo zlého ducha? Tí nemôžu spôsobiť útechu, len skrze nejakú vonkajšiu okolnosť, alebo skrze predstavu. Takáto radosť má teda vždy nejakú príčinu. Túto skúsenosť urobil sv. Ignác, keď študoval v Barcelone latinčinu. Bol vtedy veľmi nadšený pre Božiu Slávu a chcel niečo vykonať pre Boha. Stačila ma spomienka na Boha a už celý horel. Táto myšlienka na Boha ho často prepadala pri štúdiu a jej výsledok bol „úbohá znalosť gramatiky“. Bolo mu ťažko tomu uveriť, ale nakoniec to uznal, že i myšlienka na Boha nie je vždy od Boha.
Zlý duch využil túto príčinu, aby ho odviedol od povinnosti „zbožným“ nadšením, ktoré malo pôvod v živej predstavivosti budúcej práce. Aby sa v budúcnosti tomuto klamu vyvaroval, stanovil si Ignác toto pravidlo: „Ak existuje predchádzajúca príčina, môže spôsobiť v duši útechu tak dobrý ako i zlý anjel, ovšem k opačnému koncu (výsledku).“ Pozná sa to až podľa výsledku, ako poznáme nesprávnosť cesty podľa toho, kam sme došli.“
Ako sa strom poznáva podľa svojho ovocia, tak i posledné hodnotenie útechy spočíva v tom, čo vlastne dala pre duchovný život. Priniesla úžitok alebo škodu? Túto otázku si musíme sami po určitom čase zodpovedať, aby sme vedeli, ako sa zachovať v budúcnosti. Je preto potrebné stále kontrolovať stavy útechy, i keď sa to všetko zdá ako dobré a sväté. Je to stav zložitý. Nie všetko, čo dobre začína, aj dobre končí. Rozhodne je podozrivá vnútorná spokojnosť, keď sa k nej primiešala samoľúbosť, tvrdosť, neústupnosť, i keď sa navonok zdá, že povzbudzuje k vytrvalosti v dobrom. Kto svoje vlastné myšlienky sleduje a skúma, naučí sa mnoho z vlastnej skúsenosti. Ta je tu nezrovnateľne cennejšia než teoretické pravidlá a návod. A predsa niekoľko takýchto skúseností si sv. Ignác zaznamenal vo forme prirovnania. Sú prosté, ale výstižné. Nepotrebujú ani komentáre, preto uvedieme priamo text.
„Náš nepriateľ si počína ako žena. Ako ona i on je slabý a rád sa robí silným. Keď sa žena háda s mužom, je tomu tak, že stratí odvahu a dá sa na útek, keď sa jej muž rázne postaví. Ak začne utekať on a strácať odvahu, je zlosť, pomstivosť, zúrivosť a ženská jedovatosť skoro bezmerná. Práve tak ochabuje, stráca odvahu, náš nepriateľ, jeho pokušenia zmiznú, keď sa ten, kto sa cvičí v duchovných veciach, rázne postaví a keď koná pravý opak. Ak začne mať strach a stráca odvahu, počas pokušenia, nie je na zemi tak zúrivej šelmy, ako je nepriateľ ľudskej prirodzenosti. V zúrivosti sleduje svoj prekliaty cieľ.“ (prirovnanie ku psovi)
„Nepriateľ si počína ako záletník, ktorý chce zostať v tajnosti a neprezradený. Keď záletník hovorí s nekalým úmyslom a zvádza dcéru dobrého otca alebo ženu dobrého manžela, chce, aby jeho slová a nahovárania zostali utajené. Náramne sa mu však protiví, keď dcéra otcovi alebo žena manželovi prezradí jeho záletné slová a ničomný zámer. Ľahko si totiž vypočíta, že so započatým dielom nepochodí. Tak isto nepriateľ ľudskej prirodzenosti si praje, aby boli prijaté a zachované v tajnosti hanebnosti a nahovárania, ktoré predkladá spravodlivej duši. Keď ich ona však prezradí svojmu dobrému spovedníkovi alebo inej duchovnej osobe, ktorá jeho klamy a úskoky rozpozná, náramne ho to ťaží. Vypočíta si totiž, že so započatými úskokmi už nepochodí, pretože jeho šaľby vyšli najavo.“
„Nepriateľ si počína podobne ako vojenský veliteľ, ktorý by rád niečo dobyl a vyplienil. Keď sa vojvodca a veliteľ vojska utáborí, začne študovať opevnenie, skúma plán pevnosti a potom na ňu zaútočí z najslabšej strany. Práve tak obchádza nepriateľ ľudskej prirodzenosti a preskúmava všetky naše čnosti božské, základné i mravné. Napadne nás a snaží sa nás dostať do svojej moci tam, kde našiel, že sme, pokiaľ sa jedná o večnú spásu, slabší a úbohejší.“
„Duše tých, ktorí postupujú od dobrého k lepšiemu, sa dobrý anjel dotýka jemne, ľahučko a lahodne, ako vodná kvapka, ktorá preniká do špongie: zlý duch sa jej dotýka zhurta, s hlukom a nepokojom, ako keď kvapka vody pleskne na kameň. Tých, ktorí podstupujú od zlého k horšiemu, sa dobrý i zlý duch ovšem dotýka opačne. Dôvod je ten, že stav duše je anjelom buď opačný alebo podobný. Keď je opačný, vnikajú s lomozom, dajú sa pocítiť, postrehnúť. Ale keď je stav duší podobný, vstupujú mlčky ako do vlastného domu, otvorenými dvermi.