Dôvodov modliť sa máme veľa. Jedny sú v nás, iné sú v Bohu a nakoniec niektoré musíme vidieť v realite, ktorá nás obklopuje.
Prečo sa teda máme modliť?
1. Boh, ktorý je náš Stvoriteľ a neprestajne nám dáva bytie, chce s nami vytvárať vzťah, veď sme jeho stvorenia. Tento vzťah prežívame vierou, nádejou a láskou, ale vyjadrujeme ho modlitbou. A ak to Boh tak chce, stačí len zvolať: „Jasaj na chválu Pánovi, celá zem, s radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár. Vedzte, že náš Pán je Boh; On je náš Stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda“ (Ž 100,1-3). Boh je náš Otec, nekonečne milujúci Otec, ktorý má úplné právo domáhať sa vzťahu a rozhovoru so svojimi deťmi. Avšak jeho nepohýna právo, ale láska: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).
2. Bolo by zlé nepoďakovať Bohu zato, čo pre nás robí. Všetko, čo každý jeden z nás má, prijal od Boha ako zadarmo daný dar. A to si od nás žiada vďačnosť: „Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje Najvyšší; za rána zvestovať tvoju dobrotu a tvoju vernosť celú noc…, lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk“ (Ž 92,2-3.5). „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5,16-18) Je to vôľa Božia, aby sme neustále vzdávali vďaky za dielo milosti, ktoré Boh skrze Krista začal v nás konať.
3. Potreba modlitby vyplýva aj z toho, že mame veľa potrieb a problémov, ktoré iba Boh môže riešiť a chce, aby sme ho prosili. Izraeliti mali skúsenosť, že: „v súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkosti“ (Ž 107,6). Dávid to vyznáva: „V teba dúfali naši otcovia; dúfali a vyslobodil si ich. Ku tebe volali a bolí spasení, v teba dúfali a zahanbení neboli“ (Ž 22,5-6). Aj Ježiš to potvrdzuje svojim učením: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvorí sa vám!“ (Mt 7,7). Podobne sv. Peter, apoštol: „Pokorte sa teda pod, mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase. Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“ (1 Pt 5,6-7)
4. Modlitbu potrebujeme aj preto, lebo sme boli stvorení na chválu jeho slávy a to môžeme uskutočniť len s Božou mocou a pomocou: „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1,5-6). Modlitba podporuje rast Kristovho života v nás: „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3,14-19) Ježišov pozemský život bol životom modlitby. My sme boli krstom oblečení v Krista: „Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3,26-27). A napísané je „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). Premieňame sa na nástroje modlitby pre Ježiša. On sa chce s nami klaňať, chváliť, milovať Otca aj dnes.
5. Modlíme sa, lebo Boh je svätý a jeho svätosť nás pozýva k adorácii: „Velebte Pána, nášho Boha, na jeho svätom vrchu sa mu klaňajte, lebo svätý je Pán, Boh náš“ (Ž 99,9). Ježiš dôrazne hovorí pokušiteľovi: „Odíď, satan, lebo je napísané: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Mt 4,10).
6. Modlíme sa, lebo Duch Svätý, ktorý v nás prebýva, robí nás Božími deťmi, adoptívnymi synmi, preto v ňom voláme: „Abba! Otče!“ (Rim 8,15). A „v jednom Duchu máme prístup k Otcovi“ (Ef 2,18), Tento Duch modlitby chce nás pretvoriť na dom modlitby. Je to logické, ak si pripomenieme, že Duch Svätý je láska Trojice, že láska je stále dávanie a spájanie sa (komunikácia), a my sme chrámom živého Boha, ako o tom píše sv. Pavol: „A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh“ (2 Kor 6,16).
7. Modlíme sa, lebo modlitba je zbraňou proti zlu, bez ktorej by sme nezvíťazili. Pavol hovorí o zbraniach v duchovnom boji: „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!“ (Ef 6,18). A vo svojom liste kresťanom v Ríme dôrazne hovorí: „Prosím vás … zápaste spolu so mnou v modlitbách za mňa u Boha“ (Rim 15,30). Sv. Ján z Kríža vzhľadom na to hovorí: „Len Božia moc stačí na víťazstvo nad diablom a iba Božie svetlo môže poznať jeho úskoky, a tak duša, aby zvíťazila, môže mať silu len z modlitby“ Keď sa modlíme, dostávame sa do Božej blízkosti a diabol sa nemôže k nám priblížiť: „Podriaďte sa teda Bohu; diablovi sa vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám“. (Jak 4,7-8)
8. Modlitba je príkaz Pána svojim sluhom: „Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18.1). „Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný ale telo slabé“ (Mt 26,41). Sv. Pavol vo svojich listoch vždy trvá na potrebe modlitby: „V modlitbe buďte vytrvalí; bdejte pri nej a vzdávajte vďaky“ (Kol 4,2). „Bez prestania sa modlite!“ (1 Sol 5,17).
9. V modlitbe mu môžeme odovzdať všetky naše bremená, zbaviť sa všetkého zla a nájsť uzdravenie pre celé naše bytie: „V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí“ (Ž 107,6). Pán Ježiš nás pozýva k sebe, aby sme si pri ňom oddýchli: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28).
10. Boh nás urobil slobodnými, aby sme Ho prijali aj s jeho darmi, alebo Ho odmietli. Ak si želáme prijať Ho, musíme prejsť cestu, ktorú nám On označil ako cestu modlitby: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večeral a on so mnou“ (Zjv 3,20).
11. V Skutkoch apoštolských vidíme apoštolov, že sa modlili za veľké a mimoriadne veci: „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.“ (Sk 4,29-31) Pýtame sa, či to nieje pokúšanie Boha. Pán Ježiš hovorí: „Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“ (Jn 14,12-14) Zmyslom týchto vecí je oslava Otca, nášho Pána Ježiša Krista a umocnenie hlásania evanjelia.
Pre mnohých ľudí je potrebné zažiť zázrak, aby dokázali uveriť. Nie zázrak v zmysle senzácie alebo akejsi cirkusovej atrakcie, ale zázrak v zmysle prelomu Božej moci do nemoci alebo neschopnosti človeka. Zázrak je prienikom Božieho kráľovstva a Božieho poriadku do nášho sveta, ktorý leží v moci zla. Nie je niečím okrajovým pri hlásaní evanjelia. Je akoby preukazom vyslancov Božieho kráľovstva. Apoštoli sa modlili za to, aby sa aj skrze ich ruky diali veľké veci, aby tak mohli viacerých ľudí priviesť na správnu cestu. Zázrak síce nevedie automatický k viere. Tak to pozorujeme i u členov Veľrady. Bolo im nad slnko jasnejšie, že sa stal skrze apoštolov zázrak, zjavný všetkým obyvateľom Jeruzalema a nemohli to poprieť. Ale oni nechceli Ježiša a preto im nepomohol ani zázrak. Ich náboženstvo im bolo cennejšie ako Zjavujúci sa Boh. Ostatní ľudia oslavovali Boha za to, čo sa stalo, lebo zázrak je zážitkom Božej dobroty a moci už tu na tejto zemi, kde ešte vládne hriech a smrť.
12. Nový Katechizmus Katolíckej cirkvi potvrdzuje: „Modliť sa, to je životná nutnosť. Dôkaz opaku nie je o nič menej presvedčivý: Ak sa nenecháme viesť Duchom, upadáme do otroctva hriechu. Ako môže byť Duch Svätý naším životom, ak je naše srdce od neho ďaleko? Sv. Ján Chryzostom hovorí: „Nič nie je také cenné ako modlitba: ona totiž robí možným to, čo je nemožné, ľahkým to, čo je ťažké“ (2744).
V Žalme 100 počujeme výzvu: „Jasaj na chválu Pánovi celá zem, s radosťou slúžte Pánovi.” Skúsme svoju modlitbu obohatiť o skúsenosť žalmistu. My všetci a s nami celá zem, sme vyzvaní k jasotu. Čo je to jasot? Jasot je radosť ducha. Z čoho sa táto radosť rodí? Tak ako telesná radosť pochádza z telesného uspokojenia, tak radosť ducha pochádza z duchovného uspokojenia. Jednu vec môžeme s istotou prehlásiť, že jasot nepramení z tejto zeme, jeho základ nespočíva v životných okolnostiach a dokonca môžeme povedať, že je nezávislý od životných okolnosti. P. Mária poznala túto radosť, keď vo svojom Magnifikáte vydáva svedectvo: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ K čomu nás teda žalmista vyzýva? Vyzýva nás k radosti, ktorá pramení z viery. Keď s istotou uveríme vo všetko, čo nám Ježiš zjavuje, vtedy sa v duši objaví jasot. Je nutné s istotou uveriť, aby sme dokázali jasať aj uprostred zložitých okolností života.
Máme jasať na chválu Pánovi. Každý náš smútok zatemňuje Božiu slávu, slávu nášho Stvoriteľa. Božou Slávou je Duch Svätý. Nemáme byť prečo smutní. Podriaďme svoj život Pánovi. Buďme ochotní poslúchať Boha a objaví sa v našom živote radosť. S radosťou sa slúži Pánovi. Sv. Atanáz k tomuto žalmu hovorí: „Vykúpeným Pán prikazuje spievať hymnus víťazstva.“
„S plesaním vstupujte pred jeho tvár“. Jasot sa rodí z istoty viery, plesanie sa však rodí z nazeranie. Plesanie sa rodí ako ovocie poznania Božej tváre. Jasot, ktorý je nezávislý od okolností života a rodí sa z istoty viery, ktorá je víťazstvom nad svetom, tento jasot samovoľne prechádza k nazeraniu a plesaniu. Nazeranie to nieje zmyslové poznanie. Nazeranie je schopnosť duše poznať Boha, skrze jeho Slovo. Boh sa predstavuje vo svojom Slove. Nazeranie je schopnosť preniknúť za Slovo do oblasti Ducha Svätého. Preto sme pozvaní: „S plesaním vstupujte pred jeho tvar.“ Jasot záleží od našej viery, plesanie je ovocím nazerania.
„Vedzte, že náš Pán je Boh!“ Sme si plne vedomí toho, že náš Pán je Boh? Buďte si v tom úplne istí, že neexistuje žiaden iný Boh, okrem nášho Pána, ktorý sa zjavil v osobe a v živote človeka Ježiša. On sám nám hovorí: „Kto mňa vidí, vidí Otca!“ Ježiš, náš Pán, je Boh. Boh, ktorému je všetko možné. Boh, ktorý nepozná problém. Boh dokonale blažený a dokonale milujúci. Dokonale krásny, dokonale príťažlivý. Až tak príťažlivý, že človek je k nemu neodolateľne priťahovaný. Keď nás vie už druhý človek ohúriť svojou krásou natoľko, že strácame hlavu a sme schopní kvôli nemu obetovať svoju slobodu i osobu, o čo skôr a viac stratíme hlavu pri stretnutí s Krásou Boha.
Filozofia nás poučuje o tom, že Boh je absolútne jednoduché bytie a teológia, že toto bytie je Láska, Trojica, Vzťah, Večný Zákon, Milosrdenstvo, Pravda, Krása. Mohli by sme postupne menovať všetky pozitívne vlastnosti a zistili by sme, že v Bohu sú všetky jedno. V ňom nieje rozdiel medzi Krásou, Zákonom, Milosrdenstvom, Spravodlivosťou, Láskou, Životom, Pravdou, Svetlom. Nieje v ňom žiadne napätie medzi Milosrdenstvom a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je súčasne Večný Zákon Lásky. Sám sebe je Blaženosťou.
Stáva sa Blaženosťou človeka natoľko, nakoľko ho človek miluje. Blaženosťou, ktorá sa nedá oddeliť od Pravdy, Spravodlivosti, Lásky a Zákona. Človek, ktorý miluje a koná Dobro, opúšťa svoj egoizmus, začína Boha prežívať vo svojom vlastnom svedomí ako Radosť, teší sa z tejto Krásnej Pravdy a Lásky, z tohto Milosrdného Večného Zákona. Naopak človek, ktorý ostal z vlastnej vôle uväznený vo svojom egoizme a má záľubu v zle, je z Boha nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, Blaženosťou i Bolesťou a predsa je to stále ten istý a nemeniteľne Krásny Boh.
„On je náš Stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda”. Boh si nás stvoril. Neboli sme. Sme. Aký úžasný zázrak sa stal? A z jeho lásky budeme večne. Ako vďační musíme byť voči Tomu, ktorý nás povolal k bytiu? On je náš Stvoriteľ a jemu patríme. Sme Boží a to je ďalší dôvod vďačnosti. On je náš dobrý Pastier. Nikto iný nemá také právo na nás, ako Ten, ktorý nás zo svojej nesmiernej dobroty stvoril. Eucharistia je vďakyvzdávaním. Motívom vďačnosti nemá byť len to, čo pre nás niekedy Boh urobí, ale naša vďačnosť má mať svoj prameň v tom, čo pre nás Boh urobil. Chesterton, anglický filozof a spisovateľ, vyslovil veľmi múdru myšlienku: „Všetko je príliš veľkolepé vzhľadom na ničotu, z ktorej to Boh Stvoril”.
„Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno”. Ako vstupujem do jeho brán? Prichádzam sem čiste z povinnosti, prichádzam sem z otrockého strachu, aby ma Boh nezatratil? Aké úbohé sú motívy môjho vstupu do jeho brán? Možno mi niečo bráni vo velebení Boha. Možno sa bojím toho, čo bude so mnou až sa s ním stretnem? Možno sa bojím večného zavrhnutia, pretože nič dobrého v sebe nenachádzam. Tohto sa neboj, lebo jedine Boh je Dobrý.
„Chváľte ho a velebte jeho meno. Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.” Boh je Dobro. Niekedy si mýlime vieru v Boha, s vierou vo vlastnú dobrotu. Keby som bol dobrý, nepotreboval by som Spásu. My sme uverili, že Boh je Dobrý a v tejto viere je naše ospravodlivenie. V Bohu nieje nič zvrhlé, nič nespravodlivé. Nič, čo by skutočne ubližovalo. On je len dobrota a každý jeho skutok je dokonalý. Preto sa prestávam báť pekla, lebo peklo je zvrátenosť a Boh ho nestvoril. Je nemožné zatratiť toho, kto ustavične ďakuje, kto ustavične žije tajomstvo eucharistie, tajomstvo ustavičného vďakyvzdávania. Utrpenie je priamo úmerne veľkosti našej sebelásky a sústredenosti na seba. Tam, kde je vďačnosť voči Bohu, tam je nebo v duši.
„Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie”. Prestaňte sa obávať o svoju večnosť a chváľte Boha za všetko, čo vám pripravil. Chváľte ho za to, že môžete byť jeho obrazom, že sa vo vás zjaví čosi z nesmiernej múdrosti, dobroty a milosrdenstva Stvoriteľa. Ak ste svoj život odovzdali Ježišovi, ste jeho ľud a ovce z jeho stáda a On vás vedie ku splneniu blaženej nádeje. Boh je verný. On splní každé svoje prisľúbenie. Jeho Slovo sa vždy stane telom. U Neho nieje žiadna neserióznosť. On je verný. Vernosť je stálosť v čase a v dobrom bytí. A Jeho vernosť je z pokolenia na pokolenie.
Otázky na zamyslenie:
1. Ktorý zo všetkých dôvodov na modlitbu, čo sme si uviedli, je pre teba najdôležitejší?
2. Čo hovorí nový Katechizmus Katolíckej Cirkvi o dôležitosti modlitby?