Veľká noc bolesti a radosti
Jedného dňa blažený František, počas svojho pobytu u Panny Márie Anjelskej, zavolal brata Lea a povedal mu: „Brat Leo, píš“ Ten odpovedal: „Áno, som pripravený.“ „Napíš“, povedal: „v čom spočíva dokonalá radosť. Príde posol a oznámi, že všetci parížski majstri vstúpili do rádu; napíš, že v tom nie je dokonalá radosť. A tiež, že vstúpili všetci zaalpskí preláti, arcibiskupi a biskupi, ba i francúzsky kráľ a anglický kráľ; píš, že v tom nie je dokonalá radosť. A keď sa dozvieš, že moji bratia šli medzi neveriacich a všetkých ich obrátili na vieru, alebo, že ja som dostal od Boha takú milosť, že uzdravujem chorých a konám mnoho zázrakov; nuž ja ti hovorím, ani v tom nie je dokonalá radosť.“
Tento slávny text je známy vo svojej dlhšej verzii z 8. kapitoly Kvietkov (Fioretti).Táto verzia však príbeh rozširuje a beletrizuje, čím hrozí, že si čitateľ nemusí všimnúť jeho výrazné posolstvo. Text, ktorý tu komentujeme, je kratší a jednoduchší. Podľa odborníkov ho František nadiktoval v tejto a nie v onej povznášajúcej a poetizovanej širšej podobe.
Čo je dokonalá radosť, kde ju nájsť? Táto otázka sužuje každého človeka. Kade sa dá dôjsť k radosti, k tomuto hlbokému a pokojnému utíšeniu srdca, tichému vyžarovaniu šťastia? Františkova odpoveď je opäť paradoxná. Radosť nie je to, čo za ňu pri prvej a povrchnej skúsenosti považujeme. Jej skrytý zdroj odhaľuje až skúška. V nej sa prekopávame do hlbín.
František nám najprv hovorí, kde dokonalá radosť nie je. Nezdržuje sa s popisom klamných a pominuteľných radostí; s tými sa raz-dva vysporiadal vo dvadsiatom Napomenutí: márne a plané slová, ktorým sa ľudia smejú… V texte zmieňované radosti, ktoré František a bratia mohli zakúšať pri neobyčajnom šírení svojho rádu, sú celkom legitímne. Kto by sa neradoval z toľkých obrátení, z toľkých rozhodnutí pre radikálnu chudobu v intelektuálnych, cirkevných i ľudových vrstvách spoločnosti 13. storočia?
Text je síce imaginárny a rétorický, avšak má aspoň čiastočne reálny základ. Františkovo duchovné hnutie skutočne oslovilo parížskych majstrov (Alexander Haleský)‚ cirkevných hodnostárov, ba i kráľov. Zaalpie — Francúzsko, Anglicko, Paríž, Oxford — ním bolo zasiahnuté rovnako ako Taliansko a možno i viac. Všade sa stretávalo s veľkými sympatiami, mnohí sa k nemu pridávali. Ale i keby sa všetci títo skvelí a vplyvní ľudia skutočne a vážne pripojili k Františkovmu rádu, bol by to možno dôvod k hrdosti (a tá nemusí byť dobrá…), ale nebola by to dokonalá radosť.
František sa teraz obracia do vnútra rádu, zmieňuje skutky spolubratov a predstavuje si, že by sa mu osobne dostalo mimoriadnych chariziem. Svojím bratom dal poslanie ísť medzi neveriacich (mohamedánov), vyhýbať sa diskusiám a prozelytismu, byť voči všetkým pokorní a vyznávať, že sú kresťania, v očakávaní, že jedného dňa príde možnosť hlásať vieru (NReg 16). Keby sa stalo nemožné a celá tato masa prijala evanjelium, aká by to bola udalosť, aká milosť! Ale ani to by nebola dokonalá radosť.
Po majstroch, biskupoch, kráľoch, po spolubratoch sa na scéne objavuje sám František, ako by teraz malo ísť o jeho osobný zážitok radosti. Predstavuje si (a je to skutočne púha predstava?), že ho Boh obdaril mimoriadnymi milosťami: darom uzdravovania a neobmedzenou schopnosťou konať i iné zázraky. Človek zahrnutý takouto milosťou je iste blízko Bohu, je jeho priateľ. Mal by teda dôvody k radosti. František to nepopiera, napriek tomu jeho výrok o týchto dobrách padá ako nôž gilotíny. „Nuž, ja ti hovorím, ani v tom nie je dokonalá radosť!“
Ale, čo je teda dokonalá radosť?
„Hlaď, vraciam sa z Perugie hlbokou nocou dorazím sem, je zima, blativá a tak drsná, že mi na habite mrzne voda do cencúľov, ktoré mi neustále vrážajú do nôh a zraňujú ma tak, že krvácam. A ja celý zablatený, skrehnutý a premrznutý dôjdem k fortne, dlho klepem a volám, až príde brat a pýta sa: „Kto je?“ Ja odpoviem: „Brat František“. A on povie: „Choď preč, v túto hodinu sa neprichádza. Nepustím ťa“ – A keď znovu prosím, on odpovie: „Choď preč, ty si nejaký prostáčik a nevzdelanec, aký sem nikdy nesmie prísť; my sme tu predsa nejakí a teba nepotrebujeme.“ A ja stále stojím pred fortnou a hovorím: „Pre lásku božiu prijmite ma, len na túto noc. A on odvetí: „To neurobím, choď do špitálu pre malomocných a pros tam!“ Nuž, ak zostanem trpezlivý a ak ma to nerozhnevá, tvrdím ti, že v tom je dokonalá radosť, pravá čnosť a spása duše.“
Otázka o pravej radosti sa objavuje druhý krát. František dokáže napínať, odpoveď sa vynára len postupne. V prvej časti zmienil evidentné príčiny radostí: duchovné a misionárske úspechy rádu, osobné charizmy, ale okamžite ich vylúčil. A teraz, keď už by konečne mal vyjaviť dôvody dokonalej radosti, nám paradoxne vykresľuje smutné a bolestné stránky života.
Pozadím jeho vyjadrenia o dokonalej radosti, pravej cnosti a spáse duše je teda temná noc, blato, chlad, mrznúca voda, cencúle na leme habitu. A k tomu krvácajúce rany. V tomto pochmúrnom rámci niekto prichádza; pútnik s poranenými nohami sa ponáhľa k pohostinnému miestu. V tomto stručnom a pôsobivom popise môžeme vidieť obraz ľudského údelu: človek blúdi nocou, je zbavený tepla ľudských vzťahov, udalosti na neho dopadajú. Sám, osirelý, je na ceste za radosťou.
Verí, že už je v cieli: vidí fortnu, za ktorou je dôverne známe miesto; žijú tam bratia, ktorí ho poznajú po mene. Zablatený, premrznutý, pokrytý ľadom s dôverou dlho klope a volá. Veď tým, čo vyvádza človeka zo samoty, z nocí do dňa, je bratské, alebo Františkovými slovami, materské prijatie, ktoré si ľudia poskytujú. Predstavuje sa: „brat František!“ Tento apel na zmysel pre bratstvo však nemá žiadny účinok. Po prvý raz je odmietnutý pod zámienkou, že je neskoro a že nerešpektuje pravidla. Avšak za týmto motívom sa skrýva iný, hlbší a ďaleko bolestnejší: „vlastne ťa nepotrebujeme, je nás dosť, sme vzdelaní, vystačíme si; ty si neškolený a obmedzený prostáčik, skrátka úbožiak!“
Človek pred fortnou sa napriek tomu nevzdáva. Podľa svojho zvyku apeluje na to, čo je pre neho a – ako sa domnieva – i pre jeho spolubratov najvyššie a najsvätejšie: na Božiu lásku. Uprostred temnej noci, po sebeckom odmietnutí, sa tieto dve slová týčia ako planúce pochodne; je v nich oheň a svetlo nesmiernej žiare, ktorá je schopná roztaviť každý odpor. „Prijmite ma, len na túto noc!“ Nič to nepomôže. Odmietnutie je definitívne. V pokyne, aby šiel do špitálu pre malomocných. ktorým chce brat upokojiť svoje svedomie, je čosi nezvratné. Pre svojich bratov je František nečistý, malomocný, postihnutý a vyobcovaný ako oni. Už pre nich neexistuje. Väčšiu chudobu a osamelosť si už nevieme predstaviť. Atmosféra neveští nič dobré. Opakované pokusy nadviazať ľudský kontakt a prosbou o prijatie rozbiť zatvrdilosť srdca, vyšli naprázdno. Čo zostáva, kde je dokonalá radosť, môžeme o nej ešte hovoriť, keď všetko tonie v nepreniknuteľnej noci vecí i sŕdc?
„Nuž, ak zostanem trpezlivý a nerozhnevá ma to, tvrdím, že v tom je dokonalá radosť a pravá čnosť a spása duše.“ Dokonalá radosť, pravá čnosť, ba i spása by teda mala spočívať v tom, že človek zostane trpezlivý, nepohnevá sa. V prvom okamžiku si pomyslíme, že ide o akýsi stoicizmus, že človek má dokázať zniesť noc, chlad a hlavne odmietnutí od svojich najbližších, bez toho aby sa ho to dotklo, že si má zachovať chladnú krv a vnútorný pokoj. Ak to zvládne, mohol by si tak uvedomiť vlastnú vnútornú silu – svoju čnosť – a ticho sa z nej radovať. Ale taký výklad by nebol františkovsky. K radosti nevedie to, že človek statočné a trpezlivo zvládol skúšku. To by znamenalo, že sa opiera o sebe, o svoje víťazstvo, o svoje vnútorné sily. A niečo také František rozhodne odmieta..
Skúška – v našom príbehu tak dramaticky vykreslená – odhaľuje, čo je v človeku. A keď je ukotvený v Bohu, keď si je vedomý lásky, ktorou ho Boh zahrňuje, skúšky sa na neho môžu sypať jedna za druhou, môže kvôli nim i kričať a nariekať, avšak niečo hlboké a pokojné v ňom stále trvá. Môže obstáť, vydržať, nebyť zničený. Zdrojom radosti nie je fakt, že človek zniesol utrpenie. Je to presne naopak: radosť, ktorá je v ňom už prítomná, umožňuje znášať utrpenie. „Vo všetkom, čo budeme trpieť, si uchovajme pokoj ducha i tela, pre lásku nášho Pána Ježiša Krista.“ (Nap 15)
Tých, ktorých pri čítaní – možno príliš povrchnom – tejto slávnej pasáže o dokonalej radosti okúzlila jej ľahkosť a poetičnosť, náš výklad iste zarazí, avšak ide o text závažný: dokonalá radosť, ta najhlbšia a najneotrasiteľnejšia, pokiaľ v bolesti priamo nekorení a z nej nevychádza, potom sa na jej pozadí aspoň odhaľuje a prejavuje a to nutne. Dokonalú radosť, pravú čnosť a spásu duše dostávajú len ti, ktorí nasledovali Pána v úzkosti, prenasledovaní, v opovrhnutí a v hlade, v nemoci a v skúške a vo všetkom ostatnom. Preto od neho dostali večný život (Nap 6). František nám tu dáva tvrdú a úžasnú lekciu.