1. Modlitební postoj pri práci.
a. Žiť v Božej prítomnosti
Modlitba a práca sa nemajú len striedať, ale aj prelínať a oplodňovať. Čím viacej hrozí, že práca preváži a obmedzí čas na modlitbu, tým je nutnejšie, aby modlitba ožila i v oblasti práce. Aby to človek dosiahol, musí stále žiť vo vedomí Božej prítomnosti. Pre mnícha neexistuje žiadne Bohom opustené miesto. Každá jeho samota je v podstate samotou vo dvoch, dávajúca dôveru a pokoj. Táto Pánova prítomnosť napomáha k pokojnej odovzdanosti v práci. Vie, že je bezpečne skrytý v blízkosti svojho Boha, ktorý ho obklopuje a dokonca predchádza všetky jeho činy a starosti.
Človek môže na Boha zabudnúť, môže od neho hriešnym životom utekať: láskavý pohľad Otca ho doprevádza, potrebuje len pozdvihnúť zrak a už vidí priamo Otcovu tvár. Človek nemá robiť rozdiel medzi okamžikmi Božej prítomnosti v modlitbe a Božej „neprítomnosti“ pri práci. Božia prítomnosť nezávisí od vôle človeka, ale od Boha samotného, ktorý je stála prítomnosť, časová aj miestna. Život v Božej prítomnosti však nesmieme chápať ako nejakú rajskú idylu. Skutočnosť môže byť presne opačná. Na mieste Božej prítomnosti sa pravidelne objavuje aj odporca, pokušiteľ. Srdce mnícha sa tak stáva bojiskom, miestom rozhodovania medzi dobrom a zlom, medzi Bohom a diablom. Boh je prítomný aj v najtajnejších myšlienkach človeka a ani najmenšia myšlienka a ani najtichšie hnutie srdce mu neunikne. Majster hľadí do najvnútornejších zákutí jeho duše a on musí až tam, kde sa rodia myšlienky a hnutia srdca voliť medzi dobrom a zlom. Tak sa Božia prítomnosť stáva súdiacou prítomnosťou, ktorá nalieha na rozhodnutie až v najjemnejších hnutiach srdca.
Neexistuje však nebezpečie, že v človeku vznikne strach pred prítomným Bohom, že sa človek pokúsi zlé myšlienky a hnutia nezdravým spôsobom potlačovať? Práve preto, že je najvnútornejšie vnútro srdca nahé a holé vystavené Božiemu pohľadu, nemusí a nepotrebuje nič potlačovať. Neexistuje žiadne miesto, kam by sa mohlo zlo pred tvárou Božou skryť.
Sv. Benedikt radí „myšlienky zlého diabla, hneď pri ich vzniku, rozbiť o Krista“. V zhode s duchovnou tradíciou žiada Benedikt, aby boli zle myšlienky zdelené duchovnému otcovi. Nejedná sa tu o hriechy, ale o zle myšlienky a priania vystupujúce zo srdca, aby sa zabránilo ich realizácii, žiada sa, aby boli vyznané. Tým sa zlej myšlienke odníma sila a skúsenosť duchovného otca môže mníchovi pomôcť lepšie porozumieť hnutiam svojho srdca a lepšie s ním zachádzať. Staré mníšstvo si bolo vedomé toho, že človek ľahšie zvládne zlo, keď ho vyleje zo srdca a zdelí, než keď ho v sebe uzatvorí, nechce o ňom vedieť a zatlačuje ho. Označuje sa priamo za dielo diabla, ak uzatvára človek zlé hnutia v srdci, namiesto toho, aby ich vyniesol na svetlo. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo znamená rozbiť zlé myšlienky o Krista, ktorý je skalou? V pokušení, neskrývať ani nezamlčovať svoje zlé myšlienky pred tvárou svojho Boha, ale uvrhnúť ich na neho. Ako ich vyslovujeme pred duchovným otcom, tak ich vyslovujeme i pred svojím Bohom. Tým však prichádzame k ďalšiemu bodu:
b. Modlitba pri práci
„Najprirodzenejšie“ a priamo „najsamozrejmejšie“ je vyslovovanie myšlienok a pocitov, ktoré vznikajú pri práci priamo pred prítomným Bohom, ktorý je so mnou. A tak mních vyslovuje pred Bohom svoju rozmrzenosť, svoj hnev, svoju závisť, svoje sklamanie, svoje vášne. Priznáva tak pred svojim Bohom i svoje slabosti a temnoty srdca. Ak sa tu hovorí o práci, nemyslí sa na dnešnú formu duchovnej a vysoko intelektuálnej práce, ktorá vyžaduje maximálnu pozornosť ducha, ale myslí sa na ručnú mechanickú prácu. Napriek tomu však aj dnešný človek veľa času premrhá pri zlých myšlienkach a aj v jeho vysoko intelektuálnej činnosti sa zjavuje jeho vnútro. Ide o to, aby sme namiesto toho, že sa budem hádať so svojim spolupracovníkom, rozostreli tento hnev pred svojím Bohom, namiesto toho, aby som sa točil okolo seba a zožieral sa, odovzdať to jednoducho svojmu Bohu a vysloviť to pred nim. Namiesto toho, aby sme si svoj hnev vylievali na blížnych, mali by sme ho najprv odoslať na adresu nášho Boha, so všetkou prudkosťou citu a vo všetkej poctivosti srdca. K tomu nás môžu povzbudzovať žalmy a môžu sa pre nás stať vzorovou školou modlitby.
Ak sa pustíme do pre nás neobvyklého spôsobu modlitby, nie však neobvyklého pre Písmo Sväte, učiníme s ním podobnú skúsenosť, ako keď človek poctivo vysloví svoj hnev, svoje úzkosti atď: Totiž, že sa už vo vyslovení ukáže veľké uľahčenie a niekedy dokonca aj riešenie. Tým viac bude možno nájsť vo vyslovení pred Bohom, Záchrancom a Spasiteľom pomoc a uzdravenie. Tam, kde mu poctivo zložím svoju slabosť, môže vtrhnúť jeho milosť. Tam, kde svoju slabosť pred ním skrývam, nie je uzdravenie možné.
Vedľa uvedenej spontánnej modlitby pri práci poznajú starí mnísi i systematickú užívanú formu neustálej modlitby. Už Pachomius (+347) prikazoval svojim mníchom učiť sa naspamäť celé pasáže Písma Svätého, aby si ich mohli polohlasne pri práci i pri iných príležitostiach čo najčastejšie behom dňa a behom noci pre sebe mumlať. Nazývalo sa to – ruminatio = prežvikovanie Božieho Slova. Slovo Božie sa týmto spôsobom malo dostať do krvi. Význam tejto formy meditácie spočíva predovšetkým v tom, že mnícha uvádza do stavu, v ktorom vždy a všade zotrváva v prítomnosti Boha, jeho Slova, ktoré sa rozjímavo recituje a opakovaním vstrebáva do seba.
Okrem toho existovala ešte i zjednodušená forma meditácie. Nerecitovali sa celé žalmy alebo dlhé úryvky Písma sv., ale vybrala sa len jediná veta, ktorú si mních pri práci neprestajne opakoval (jednoslovná modlitba) „Bože, príď mi na pomoc, Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať!“
„Rozjímanie tohoto verša sa má uskutočňovať vo tvojom srdci nepretržite. Máš si ho bez prestania opakovať pri každej práci či jednaní a dokonca i na cestách, myslieť na neho v spánku, pri jedle i poslednej potrebe tvojho teľa. Toto jednanie srdca ti podá uzdravujúci recept, a nielenže ťa uchová bez úhony pred každým diabolským útokom, ale bude ťa očisťovať od všetkých chýb a viesť k neviditeľným a nebeským poznaniam (nazeraniam, zreniam).“
Uvediem prakticky príklad: „Mních sa cíti preťažený určitou úlohou. Avšak namiesto úniku od práce si opakuje Slovo Písma: „Buď dobrej mysle a dúfaj v Hospodina.“ Slovo Písma mu pomáha prijať výzvu a zvládnuť situáciu. Mních začína dialóg so svojím pocitom preťaženosti a vedie ho slovami Písma, nie preto aby svoje pocity hnevu a preťažeností, či zranenosti jednoducho zatlačil, ale aby do nich dovolil vstúpiť Božiemu Slovu. Najprv to vypadá tak, ako by Božie Slovo chcelo vyriešiť ľudský problém príliš jednoducho. Tak to však nie je.
Mních svoje pocity nepotlačuje, ale taktiež sa im nepoddáva. Inak by ho totiž premohli a jeho hnev by ho ovládol. Akonáhle sa vynorí pocit hnevu, závisti alebo smútku, začne sa predriekať vhodné slovo Písma. Tak svoj pocit konfrontuje so slovom Písma a nenechá sa jednoducho vliecť pocitom, ale naopak aktívne reaguje. To môže ústiť až do okamžiku, keď nad ním tento pocit stratí svoju moc a Božie slovo v ňom získa prevahu. Celý proces môže trvať hodiny i dni. Rozhodujúce je trpezlivé úsilie o prijatie Božieho slova.
Slovo Písma sa stáva kľúčom, ktorý mi otvára vlastný význam každodenných konfliktov a sporov. Najprv mi niečo urobí škrt cez rozpočet, rozčúli ma niektorý spolupracovník alebo sa mi nedarí práca a drví ma jej množstvo. Ak túto situáciu konfrontujem so Slovami Písma, môžem objaviť jej vyšší zmysel: To Boh ma skúša ako zlato v ohni. Sú situácie, v ktorých ide o spor medzi ľuďmi len okrajovo. V skutočnosti ide o to, že Boh ma vystavuje novej forme cvičenie, aby ma vychoval. Ak vezmem zmienené slovo modlitby so sebou do dňa i do konfliktných situácii, môže sa stať hybnou silou môjho jednania a zabrániť mi v hľadaní riešenia špatným smerom. Kto si osvojil túto metódu modlitby a má ju v krvi, ten bude sám od seba reagovať na denné udalosti pri svojej práci slovami Písma.
Nedá volný priechod svojmu hnevu, sebaľútosti alebo depresívnym myšlienkam, ktoré ho chcú premôcť, ale reaguje aktívne i v banálnych udalostiach všedného dňa hľadá to, čo mu chce skrze nich Boh povedať. Nie je to umelá metóda, ktorou by sa človek stále musel nútiť k prerušovaniu práce modlitbou (ako povinnosťou) ale ide o to, aby sa modlitba stala postojom a z neho potom pramení nová reakcia. V jednej strelnej modlitbe, ktorá je určená ženám v domácnosti a má sa opakovať vždy v pondelok ráno, keď je všetko hore nohami sa hovori: „Pane, požehnaj tento chaos, požehnaj tento pondelkový dom… Požehnaj tento chaos a mňa, keď sa ho pokúšam zvládnuť.“ S hnevom a humorom sa tu dopriava srdcu priechod a súčasne sa práca stavia pod Pánovu prítomnosť.
Reagovanie biblickými slovami znamená pre Benedikta koncentráciu života v Božej prítomnosti, vieru, že Boh je nielen všadeprítomný, ale že k nám tiež vždy a všade hovorí – práve vo svetských a banálnych udalostiach všedného dna. Recitovanie slov Písma berie Benedikt i ako metódu zacvičovania sa do Ježišovho postoja. Napr. Benedikt vštepuje opátovi, aby sa neznepokojoval, ak má kláštor príliš malé príjmy, skôr má v takejto situácii myslieť na Ježišove slová: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, všetko ostatné vám bude pridané.“ Tu je Slovo Písma aplikované na konkrétnu situáciu, skúsenosť hospodárskych ťažkosti, na ktorú má predstavený reagovať nielen vecnou finančnou úvahou, ale práve tak a v prvej rade Ježišovými slovami, aby ukázal, čo môže práve tu konkrétne nasledovanie Ježiša znamenať.
Modlitba pri práci môže pomôcť, ak ju spojíme s určitými časmi a miestami alebo opakovanými úkonmi Napr.: Každé zazvonenie na bránu alebo telefón môžeme sprevádzať požehnaním toho, kto prichádza ale bo zvoní. Iste sa potom voči nemu staneme vnímavejší a láskavejší. Môžeme tiež využiť svoje služobné cesty pri práci k opakovaniu veršov Písma alebo Ježišovej modlitby. Neštvali by sme sa potom v náhlivosti sem a tam, ale pozdvihovali sa neustále nad zhon, zostávali by sme v otvorenosti pre Božiu prítomnosť. K tomu aby niečo získalo náboženský význam sú nutné len dve podmienky: musí to byt jednoduché a opakovateľné. Toto opakovanie Božieho Slova v jednotlivých situáciach sa nám stane dobrým zvykom, ktorý ovplyvní aj naše podvedomie.
Ako žiť s nezamestnanosťou?
Aj keď často chápeme nezamestnanosť ako niečo tragické, je to a môže to byť súčasne šanca zmeniť doterajší spôsob života. Preorganizovať si rytmus života tak, aby sme sa dobre cítili, aby sme si tento rytmus určovali my sami a nie napríklad zamestnanie, o ktoré môžem hockedy prísť. Treba sa vytvoriť denný program a ten dodržať aj v čase nezamestnanosti. Sv. Benedikt hlása: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba!“ Neopúšťať dobre zvyky, ako je napríklad ranné vstávanie, umývanie, len preto, že sme nezamestnaný.
Zachovajte si priateľov! Všeobecne možno povedať, že nezamestnanosť spôsobuje vážnu redukciu aktivity a silné obmedzenie sociálnych kontaktov. Človek je tvor spoločenský a preto potrebuje udržovať a pestovať spoločenské vzťahy. Nedajte sa ovládnuť negatívnymi emóciami, ktoré síce súvisia so stratou zamestnania (pocity krivdy, závisti, menejcennosti a zúrivosti, alebo beznádeje). Nepodliehajte negatívnym emóciám a nenechávajte ich rozhodovať za vás.
Neľutujte sa! Nevystupujte ako ukrivdení chudáčkovia. Ak chcete, aby vám druhí pomohli, nesmiete chodiť s nadpisom na čele „porážka“. Musíte ukázať, že si veríte a veríte vo svoju pracovnú zručnosť. Kto uverí vo vaše schopnosti, keď vy sami začnete o nich pochybovať. Na druhej strane však nezamestnanosť poskytuje aj možnosť nadväzovať nové kontakty pri hľadaní práce a cvičiť sa v zručnosti.
Vyhnite sa alkoholu! – Pretože on váš problém nevyrieši a dokonca aj keď sa to tak vonku nezdá, vháňa človeka do duševnej i ekonomickej depresie.
Nezamestnanosť je šanca uskutočniť niečo z toho, čo sme chceli urobiť vtedy, keď sme na to nemali čas. Napríklad, koľko krát hovoríme: „Učil by som sa cudzí jazyk, keby som mal na to čas. Alebo vzdelával by som sa v náboženskej oblasti, keby som mal čas. Teraz máte jedinečnú šancu so všetkými týmito predsavzatiami začať. Nepodávajte sa depresii, pretože ona vháňa človeka do náručia chorôb. Cvičte alebo prijmite dočasne aj prácu, ktorá sa nerovná vašej kvalifikácii ale predsa vám pomôže aspoň zabudnúť na nezamestnanosť.