„Uváž, človeče,
akou vznešenosťou ťa Pán Boh obdaroval,
podľa tela ťa stvoril na obraz svojho milovaného Syna
a podľa ducha na svoju podobu.
A všetky stvorenia, čo sú pod nebom,
svojím spôsobom slúžia, poznávajú
a poslúchajú svojho Stvoriteľa lepšie ako ty.
A dokonca ani zlí duchovia ho neukrižovali,
Ale ty si ho v spolčení s nimi ukrižoval a dosiaľ križuješ,
keď máš potešenie v nerestiach a hriechoch.
Čím sa teda môžeš chváliť?“ (Nap 5)
Tento text z Napomenutia začína radostným zvolaním človeka, ktorý poznal, že je úžasne vydareným Božím dielom. Človek by mal na sebe spočinúť dlhým extatickým pohľadom, aby si uvedomil, akú ohromnú veľkosť mu Boh dal. Jeho telo – a tu je František naozaj originálny – je utvorené na obraz tela vteleného Syna Božieho. Keď Boh tvoril Adama, vtisol mu fyzickú podobu toho, ktorý mal prísť: svojho Syna Ježiša. Avšak to isté platí o tele každého človeka. Moje telo je novým odtlačkom prvorodeného všetkého stvorenia (Kol 1,15) a môj duch je utvorený k podobe Otca i Syna.
“Ježiš aj ako pravý človek dosiahol zbožštenie. To znamená, že i jeho človečenstvo sa dostalo nad úroveň časnosti, dosiahlo večnosť a tá je stálou prítomnosťou. Preto, hoci sa narodil v historickom čase, môže byť právom nazvaný ako „prvorodený všetkého stvorenia“, počiatok všetkého Stvorenia, nielen ako Večné Slovo, ale aj ako Pravý človek. Myslím si, že preto sa i praotec Adam mohol s ním prechádzať v Raji ako s veľmi blízkym a pochopiteľným priateľom.” (Poznámka P. Bernardína)
Výzva: „Uváž, človeče, akou výnimočnosťou ťa Pán Boh obdaroval,…“ je teda určená i mne. Úžasná dôstojnosť človeka v celku jeho bytia, v tele i v duchu, je daná láskou Božieho srdca. Náš Boh chce za partnera bytosť, ktorá sa mu napriek svojej radikálnej odlišnosti, podobá. Tejto bytosti, najdôstojnejšiemu tvorovi, ako napísala svätá Klára, i keď sa odvracia od Boha, i keď sa ukazuje ako nevďačná a zlá, Boh preukazoval a preukazuje samé dobro, „stvoril ju a vykúpil a len On ju svojím milosrdenstvom spasí.“ (NReg 23,8).
Keď si pozornejšie prečítame správu o stvorení, zistíme, že pri stvorení človeka sa ukazuje niečo, čo by sme mohli nazvať zvláštnym Božím príklonom, ktorý je vyjadrený viacerými skutočnosťami. Jeho prejavom je napríklad Božia angažovanosť na diele stvorenia človeka. Zatiaľ čo pri stvorení ostatných živých i neživých bytostí sú dané príkazy zemi a moru, pri stvorení človeka Boh hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby. Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi.“ (Gn 1,26)
Ďalej je to skutočnosť, že človek má byť obrazom Boha. Má sa ním stať. Je to jeho určenie. Takto to prekladá i český ekumenický text: „aby bol naším obrazom“. Má byť v stvorenom svete hovorcom a tlmočníkom Boha. Človek je schopný „pretlmočiť“ Ducha do tela, Boha do hmoty. Stáva sa Božím obrazom natoľko, nakoľko žije Božie Slovo. Boh sa stáva „viditeľný“ a „pochopiteľný“ svetu prostredníctvom človeka. Človek má poslúžiť Zjaveniu Boha – Lásky. Táto tradícia sa odzrkadľuje aj v označení, ktorým východní kresťania označujú svätých. Svätí sú „prepodobní“, lebo dosiahli ideál obrazu.
Človek má v stvorení jedinečné miesto: je „na Boží obraz“, vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet, je stvorený „ako muž a žena“, Boh ho ustanovil vo svojom priateľstve. Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti.
Je treba mať stále na zreteli onú nanajvýš pozitívnu víziu človeka ako obrazu Božieho. Český ekumenický preklad Gen 1,26 hovorí: „Učiňme človeka, aby bol naším obrazom..“ Podľa tohto prekladu ide o poslanie človeka. Človek sa má stať miestom Božieho Zjavenia. Neviditeľný a Nepredmetný Boh sa chce dať poznať skrze človeka. Toto je poslanie človeka, ktorú mu Boh neodňal napriek ľudskému pádu. K tomuto sme pozvaní. Toto je zmysel Bohočlovečenstva. Celá príroda čaká na Zjavenie sa Synov Božích. (zrov. Rim 8,19) Taký to mal byť človek od počiatku a toto poslanie mu zostavá, i keď svojou vinou padá a degraduje. A skutočne, text, ktorý po tomto oslavnom úvode nasleduje, vynáša o chovaní človeka súd viac než mierny.
„A všetky stvorenia, čo sú pod nebom,
svojím spôsobom slúžia, poznávajú
a poslúchajú svojho Stvoriteľa lepšie ako ty.“
Všetko stvorenie pod nebom; zvieratá, rastliny, nerasty a iné súčasti prírody i svet ako celok, slúžia svojmu Stvoriteľovi, poznajú ho, poslúchajú ho. Je to zvláštne a zriedka počuté tvrdenie. Ako môžu stvorenia, ktoré nemajú rozum ani slobodnú vôľu, poznať Boha, slúžiť mu a poslúchať ho? Ide len o nepodloženú poetickú nadsádzku, alebo je to skôr hlboká a presná intuícia poriadku sveta, tajomných zákonov, ktorým sa podriaďuje všetko, čo existuje?
Po tomto dojatom a láskavom pohľade na svet pod človekom, v ktorom sa už rysuje niečo z „Piesne brata Slnka“, nasleduje zrovnanie, ktoré pre človeka vyznieva nepriaznivo; tento svet sa podriaďuje Bohu a poslúcha ho lepšie než ty. Človek je jediný obdarený chápavosťou, jediný slobodný – a tiež jediný, kto sa môže nezačleniť do harmónie obdivuhodného plánu, ktorý Boh pripravil a ponúka pre svoju slávu i preto, aby bol človek dokonale šťastný. Človek je jediný, kto sa mu môže vzdialiť, vydať sa inou cestou, vedúcou do ktovie akých priepastí…
„A dokonca ani zlí duchovia ho neukrižovali,
ale ty si ho v spolčení s nimi ukrižoval a dosiaľ križuješ,
keď máš potešenie v nerestiach a hriechoch.“
Táto pasáž, citovaná novým Katechizmom katolíckej cirkvi (č. 598), človeku ešte priťažuje. Celé tvorstvo slúži Bohu, pozná ho a poslúcha ho lepšie než človek. Je to iste výčitka, avšak podmienená, neplatí vždy a stále. Stáva sa, že i človek slúži, pozná a poslúcha. Obvinenie, ktoré tu František vznáša, je krajne vážne. „Ukrižoval si Stvoriteľa a ďalej ho križuješ!“ Ukrižovaný Ježíš je tu bez akéhokoľvek prechodu stotožnený s Pánom a Bohom, Stvoriteľom. A ku podivu tými, kto nesú prvotnú zodpovednosť za vraždu Krista, nie sú démoni. Ti vystupujú skôr ako komplici v zločine, ktorý zosnoval človek. Jedine človek je schopný materiálne prejaviť dobro i zlo. Duchovia tak môžu konať jedine naším prostredníctvom.
František tu odvážne ruší pojem času. Text sa obracia na ľudí všetkých dôb i na mňa dnes. Zúčastnil som sa ako zodpovedný aktér pri ukrižovaní. Ešte dnes môj hriech predlžuje pašie. Iste! Nejde o fyzickú účasť. Krista križujem svojou záľubou v nerestiach a hriechoch. Záľuba v nerestiach a hriechoch vo Františkovom slovníku znamená, že sa uzatváram v sebe, v ilúzii, že si stačím a že sám seba budujem, zatiaľ čo v skutočnosti takto zahadzujem svoju pravú podstatu a to k ujme nielen svojej, ale i druhých a Božej. Sv. Augustín charakterizuje hriešnika slovami: „homo incurvatis in se“ – človek uzavretý do seba.
Hriech nie je prekročenie nejakého absolutisticky daného zákona, ktorým by sa človek stal pred Bohom priestupníkom. Ak hriech Boha zraňuje, ak znovu pribíja Krista na kríž, je to preto, že podkopáva a ničí samého hriešnika. Boží zákon môžeme chápať ako návod na svoju existenciu. Ak ho prekračujem, ničím predovšetkým sám seba. Boh nemôže zniesť pohľad na to, ako sa jeho obraz, jeho Zjavenie, milované večnou láskou, ničí. Sebaničenie – často nevedomé – hriešnika, lapeného do zvodných a komplikovaných osídiel jeho nerestí, bolí Boha rovnako – ba viac – než človeka. Križovanie Pána (v spolčení so zlými duchmi…) znamená spôsobovať tomu, „ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov…“ (Zj 1,5) rozjatrenie rán, ranu neopätovanej, odmietnutej lásky.
„Čím sa teda môžeš chváliť?“
Na tuto otázku by sa dalo odpovedať, že slávou človeka je byť obrazom a podobou Boha, Otca i Syna. František tomu rozhodne prisvedčuje. Avšak tu nejde o prijaté dary, ale o jednanie, ku ktorému by mali viesť. A nekonanie, človekov to hriech a príčina smrti Lásky, nemôže nahradiť ani vedenie ani krása ani bohatstvo, ba ani dar konať zázraky.
„Keby si bol taký chytrý a múdry,
že by si ovládal všetku vedu
a dokázal by si vyložiť všetky jazyky
a prenikať nebeské veci,
predsa sa ničím z toho nemôžeš chváliť.“
V podtexte tohto úryvku zaznievajú Pavlove verše o rôznych charizmách a ich podriadenosti láske (1Kor 12,28; 13,2). František pozná a vymenováva mnohé stránky rozumu: dôvtip (chytrosť), zrelosť života a úsudku (múdrosť), rôzne vedomosti (veda). K nim pripája duchovné dary: výklad jazykov a teologický bystrozrak (prenikať nebeské veci). Človek, ktorý tieto hodnoty má a ako hodnoty sú tu predstavené, sa nimi napriek tomu nemôže chváliť, lebo zlí duchovia majú dokonca vyššie poznanie než ľudia:
„Veď jediný zlý duch vedel o nebeských veciach
a ešte dnes vie o veciach pozemských viac než všetci ľudia dohromady…
Tak isto, keby si bol krajší a bohatší než všetci ostatní
a keby si trebárs zázraky konal
a diablov vyháňal,
to všetko je proti tvojej prirodzenosti
a nijak ti to nepatrí
a ničím z toho sa nemôžeš chváliť.“
Po hodnotách spojených s rozumom, prichádzajú ďalšie, tak isto pozitívne: telesná krása – je to jediné miesto, kde o nej František hovorí, a zjavne si ju váži – a bohatstvo, teda všetko, čo človek má. Na záver a ako vyvrcholenie sa objavuje dar konať zázraky, dokonca i vyháňať zlých duchov, ako kedysi apoštoli (Lk 10,17-20). Avšak, tak isto ako Pán v Lukášovom evanjeliu nabáda učeníkov, aby sa neradovali z toho, že sa im podrobujú zlí duchovia, lebo to nekonajú oni, ale Boh, i František opakuje s naliehavosťou takmer krutou:
„to všetko je proti tvojej prirodzenosti
a nijak ti to nepatrí
a ničím z toho sa nemôžeš chváliť.“
Kľúčový je tu výraz: „to všetko ti nijak nepatrí“. To, čo človek od Boha prijal a prijíma, to znamená všetko: inteligenciu, telesnú krásu a silu, duchovné dary…. je iste v ňom a utvára ho to. Avšak človek nie je zvrchovaným a nezávislým majiteľom týchto hodnôt. Je ako potok, ktorý tečie, dokiaľ mu prameň dodáva vodu.
František sa tu s ostrou duchovnou prenikavosťou dotýka samého koreňa ľudského hriechu. Ten spočíva v tom, že človek sa už nechápe ako božie dielo, ako prijatý a na Bohu závislý dar, ale zmocní sa dobier, ktoré dostal, žiarlivo ich drží, má sa za ich vlastníka, chváli sa nimi. Iste to súvisí s pokušením, ktoré František poznal u seba i u iných duchovných ľudí: založiť svoje sebaprijatie, ako i prijatie Bohom a druhými na daroch, ktoré ale nie sú zo mňa.
Vľúdny, láskavý, bratský František tak zrazu tlačí človeka k múru, zbavuje ho všetkej domýšľavosti, zanecháva ho prázdneho a nahého. A jeho odpoveď na vyššie položenú otázku nám vyráža dych: „Avšak hľa, čím sa môžeme chváliť: svojou nemohúcnosťou a tým, že denne nesieme svätý kríž nášho Pána Ježiša Krista“.
František pochopil, že jediné, čo má človek vlastné, je jeho údel stvorenia, ktorý z neho robí bytosť obmedzenú, pomíňajúcu, smrteľnú, schopnú zla. Chváliť sa tým znamená prijímať tento fakt, uznať, že som chudobný a že musím žobrať, a že práve preto som prístupný a vydaný plnosti Božieho milosrdenstva a zľutovania. A to tým skôr, že na ťarchu nespočítateľných ľudských úbohostí, na tento ťažký kríž, nie som sám. Od okamžiku, keď ho Boh v osobe svojho Syna Ježiša, ktorý vo všetkom prijal ľudský údel, vzal na seba, sa stal svätým krížom.