Démoni bojujú s ľuďmi rôznymi spôsobmi. Spôsob ich boja závisí od duchovného stavu dotyčného. Evagrius hovorí: „So svetskými ľuďmi (laikmi) bojujú démoni skôr prostredníctvom vecí; s mníchmi naopak najčastejšie skrze myšlienky, pretože mnísi žijú v samote a v chudobe, bez vecí. Avšak ako je omnoho ľahšie zhrešiť myšlienkou než skutkom, je omnoho obtiažnejšie bojovať proti myšlienkam, než proti veciam, pretože rozum je ľahko pohyblivý a ohľadom nedovolených obrazov predstavivosti ťažko ovládateľný.“ Evagrius tu uvádza dve zásadne odlišné techniky: boj prostredníctvom vecí a udalostí vonkajšieho sveta a boj prostredníctvom myšlienok a fantazijných obrazov.
Sv. Atanáz popisuje boj prostredníctvom vecí nasledovne: „Keď sa Antonín chystá ísť do púšte, démoni mu v tom chcú zabrániť a položia mu najprv do cesty veľké množstvo striebra. Antonín však v striebre rozpozná pokušenie a lesť zlého ducha. Vysloví nad striebrom kliatbu a to ihneď zmizne. Vzápätí uvidí na svojej ceste ležať zlato. A nejedná sa už len o púhy prelud, ide o skutočný kov. Ani teraz sa však Antonín nedá od svojho predsavzatia odviesť. Zlato prekročí, „ako by to bol oheň“ a dá sa do behu, aby pokušeniu unikol.“
Vonkajšie veci môžu byť pre človeka pokušením. Napr. pomocou peňazí pokúša démon ľudskú chtivosť (žiadostivosť). Peniaze sami o sebe nie sú zlou vecou. Avšak postoje voči ním a pocity, ktoré dokážu v človeku vyvolať, môže spôsobiť démon lakomstva (hrabivosti). Podobne sa to deje aj s inými vecami. Ak sa napríklad človeku stane pri práci niečo nepríjemné, dajme tomu, že pokazí pracovný nástroj, je to úplne normálne. Avšak neprimeranú reakciu na túto skutočnosť môže spôsobiť démon. Ak napr. reaguje niekto neprimeraným hnevom, potom podla starovekých mníchov je v akcii démon hnevu, ktorý človeka roznecuje.
Alebo iný príklad: Narazím na svojej ceste o prekážku. Démon hneď využije moje zranenie, aby vo mne vyvolal mrzutosť, alebo aby ma odviedol od pôvodného a dobrého cieľa. Veci samé o sebe nie sú démonické, môžu byť však zneužité na vyvolanie reakcie, ktorá nás vyvedie z rovnováhy a vnúti mi určitý a nedobrý smer myslenia a konania.
Následujúci príklad zo života Otcov púšte (apoftegma) ukazuje, ako môže démon ovplyvniť človeka prostredníctvom vonkajších vecí:
„Otec Niketa rozprával o dvoch bratoch, ktorí sa dohodli, že budú viesť život v spoločenstve. Prvý si dal predsavzatie: „Ak si bude môj brat niečo priať, urobím to.“ Presne tak isto zmýšľal aj druhý: „Splním vôľu svojho brata.“ A žili mnoho rokov vo veľkej svornosti. Keď to videl nepriateľ, vytiahol proti ním: aby ich rozdelil. (gr. slovo diabolos = ten, ktorý rozdeľuje) Postavil sa na zápražie a ukázal sa jednému v podobe holuba, druhému v podobe vrany. Tu prvý z bratov povedal: „Vidíš tam toho holuba?“ Druhý na to: „To je predsa vrana!“ a pustili sa do hádky, v ktorej si vzájomne odporovali, potom vstali a začali spolu až do krvi zápasiť k veľkej radosti nepriateľa a rozdelili sa. Po troch dňoch premýšľania sa opäť zišli, jeden druhému sa vrhol k nohám a obaja sa priznali, že videli vtáka. Rozpoznali diablovo pokušenie a až do konca, potom už zostali svorní.“
Rozhodujúca je vždy ľudská reakcia na vonkajšie udalosti. Ak reagujeme vášnivo (a to vtedy, keď sa nám jedná predovšetkým o naše ego) vystavujeme sa vplyvu démona. Ak vidíme veci vo svetle vlastných žiadosti a emócii, ak teda premietame do nich svoje projekcie, potom na nás spätne skrze veci pôsobia démoni, klamú nás nimi a držia v šachu. Ak naopak vidíme veci a vonkajšie udalosti v Božom svetle (teda ako skutočnosti prichádzajúce od Boha a ide nám predovšetkým o Boha) potom nám všetko môže slúžiť ku Spáse.
Okrem predmetov a udalostí zneužívajú démoni i ľudí. Evagrius: „S pustovníkmi bojujú démoni nahí (bez prostriedkov) avšak proti tým, ktorí sa cvičia v čnostiach v kláštore či konvente, mobilizujú telesných bratov. Tento zápas je ľahší než ten prv zmienený, pretože na svete neexistuje človek, ktorý by bol tak krutý ako je démon.“
I tu záleží od našich reakcií, či dovolíme démonom nás ovládnuť hnevom, zlobou alebo či prijmeme toho druhého takého aký je. V druhom prípade zostaneme v rovnováha a druhý človek pre nás nie je žiadnym ohrozením.
S ľuďmi, ktorí si zvolili cestu dobrovoľnej evanjeliovej chudoby, čistoty a poslušnosti démoni bojujú predovšetkým prostredníctvom predstáv. Predstavy sú obrazy, ktoré rozum prijíma z vonkajšieho sveta skrze zmyslové poznanie predmetov. Démoni sami teda nemôžu v človeku vytvárať priamo nové predstavy, ale môžu pôsobiť prostredníctvom vecí, osôb, udalostí už ráz videných či vnímaných.
Na tomto mieste platí to, čo hovorí Pán Ježiš o Duchu Svätom: „Duch Svätý vám pripomenie, čo som vám hovoril.“ To znamená, že i Slovo Božie musí najprv vstúpiť do môjho vnútorného sveta tou pre nás najprirodzenejšou cestou a to je skrze naše zmysly. Duch Svätý má úlohu pripomenúť nám, čo sme aspoň ráz počuli alebo čítali alebo videli, cítili. Z druhej strany platí ale zase to, že zlý duch nás nemôže pokúšať niečím, o čom sme nepočuli, čo sme nevideli, čo nejakým spôsobom nevstúpilo do nášho vnútra. A tu si môžeme uvedomiť, ako veľmi si sťažujeme svoj zápas, ak deň čo deň púšťam do seba zlé predstavy a obrazy z televízie alebo z časopisov. Diabol ich hockedy môže oživiť v nás a podraziť nám nohy v duchovnom zápase. Preto máme strážiť brány svojich zmyslov.
Evagrius vysvetľuje: „Všetky démonické myšlienky uvádzajú do duše predstavy vnímateľných objektov. Rozum prechováva v sebe tvary týchto predmetov, ktoré sa do neho vtlačili. A tak už podla predmetu vyvolanej predstavy, možno rozoznať démona, ktorý sa k nám blíži. Ak sa mi napríklad vynorí v duchu tvár brata, ktorý ma urazil, potom to znamená, že ma navštevuje démon zatrpknutosti. Podla predmetu môžeš vždy zistiť, ktorý démon sa zdržuje v tvojej blízkosti.“ V tomto zmysle je dobré sledovať svoje sny, čo sa mi najčastejšie sníva. Čo sa vynára v mojom vedomí, keď som uvoľnený a nekladiem žiadne zábrany. To všetko ukazuje, čo ma ohrozuje.
Démoni môžu ovplyvniť, aké veci alebo ľudia sa vynoria v našom vnútri. Ak sa sami seba pýtame, prečo zrovna teraz myslím na tu či onú udalosť, často si na to sami nevieme odpovedať. Nejaká predstava sa v nás zrazu vynorí. Mnohé myšlienky sa preukazujú ako neužitočné, plodia v nás len hnev a mrzutosť. To je pre Evagria dostatočným znakom, že nám túto predstavu vnukol démon. Evagrius je toho názoru, že spomienky, ktoré vzbudzujú v nás v nadmernej miere hnev alebo žiadostivosť pochádzajú od démonov. Myslím, že každý z nás má s tým skúsenosť, ako nás diabol dokáže tyranizovať nejakou boľavou spomienkou a ako túto ranu znovu a znovu rozjatruje, len aby sme neodpustili a reagovali hriešne.
Evagrius tu podáva obtiažne vysvetlenie otázky, odkiaľ prichádzajú naše myšlienky: dobré a spasiteľné od Boha a anjelov, škodlivé od démonov. Myšlienky ovplyvňujú našu náladu a naše postoje. Preto je dôležité, aké myšlienky a predstavy si pripustíme a aké zlikvidujeme. Jednou formou myšlienok sú spomienky. Práve skrze spomienky na minulý hriešny život vo svete dokáže priviesť démon mnoho ľudí k pádu. Prebúdza v pamäti pocity a postoje zaujaté v minulosti. Citovo sfarbená spomienka sa zakladá v silne citovo zafarbenej skúsenosti prežitej v minulosti. Evagrius hovorí: „Ak spomíname na niečo s vášňou (citovým zafarbením), to znamená, že sme aj v minulosti túto vec s vášňou prežili. A opačne: „To, čo prežijeme vášnivo, na to si s veľkou vášňou (empatheis) spomenieme.“
Spomienky prebúdzajúce v človeku prudké city pôsobia na neho deštruktívne, pokiaľ neboli správne spracované. Démoni nedovoľujú ranám z minulosti zaceliť sa a opakovane oživujú spomienkou na danú vec škodlivé emócie, a to predovšetkým zatrpknutosť, smútok a malomyseľnosť.
Démoni v boji proti človeku užívajú fantazijných a snových obrazov a halucinácii, podľa toho, ktorú časť duše práve napádajú. Ak napadnú oblasť žiadostivosti, predvádzajú človeku vo sne bohaté hostiny alebo nahotiny. Ak napadnú oblasť citov, objavia sa vo sne alebo aj za bieleho dňa v podobe hadov, levov či škorpiónov. Niekedy robia pekelný rámus, aby vyplašili a zastrašili.
Sv. Atanáz hovorí o sv. Antonínovi: „Vtedy démoni spôsobili v noci taký rámus, že sa zdalo, akoby sa celé miesto otriasalo. Bolo to, akoby démoni rúcali všetky štyri steny domku a chceli preniknúť do vnútra, potom na seba vzali podobu divokých zvierat a hadov a hneď sa celé to miesto hemžilo levmi, medveďmi, leopardmi , býkmi a zmijami, škorpiónmi a vlkmi.“
Sen je pre démonov obľúbenou vstupnou bránou. Obrazy vo sne vyvolané v človeku doznievajú za bieleho dňa. Ak predvádzajú vo sne démoni schôdzky priateľov, hostiny u príbuzných a zástupy žien, na ďalší deň je človek v žiadostivej oblasti svojej duše nemocný a vášeň silnie.
Obrazy šeliem naháňajú duši strach, činia ju ustráchanou. Spôsobia u človeka bledosť a mdlobu. V životopise sv. Antonína sa hovorí, že ho démoni zbili až do polomrtva, dokiaľ nezostal bez pohnutia ležať. Z pôsobenia na telo možno pochopiť, že démoni nevnukajú len nejaké neškodné myšlienky, ale sa prejavujú ako mocná psychická realita. Javy, ktoré mnísi popisujú ako pôsobenie démonov, sú dobre známe aj v psychiatrii. Psychické komplexy majú tendenciu strhnúť do vášne i telo.
Stará monastická literatúra obsahuje ešte iné techniky démonov: „Ak sú démoni vo svojom boji proti mníchom slabí, stiahnu sa na určitý čas a pozorujú, ktorá z čnosti sa toho času zanedbáva. Potom sa na ňu vrhnú, aby nešťastnú dušu roztrhali na kusy.“ O tom si viacej povieme na budúce.
Ešte na chvíľku by som v tomto smere chcel načrtnúť problematiku televízie. V súvislosti s tým, čo som hovoril, že démoni sa snažia oživiť v našej duši obrazy, ktoré sme do seba prijali, skúste uvažovať nad tým, koľko škodlivých obrazov sami do seba dobrovoľne púšťate, keď sledujete nevhodný film a nemyslím teraz len na nejaké milostné scény, ale napríklad taký horor. Akú spúšť môže taký to film urobiť, keď predstavuje dieťa vraždiace rodičov alebo naopak. Myslite si, že sa tieto predstavy nezahniezdia do nás aspoň vo forme určitej obavy. Alebo filmy, ktoré ukazuje manželskú neveru, myslíte, že sa čosi z toho nezahniezdi do vás ako podozrievavosť voči partnerovi. Namiesto viery, ktorá je základným Božím postojom a príkazom života, sa objavuje strach a uzavretosť. Čo všetko človek skrze filmy už do seba vpustil.
Hriech nie je dobré nielen konať ale ani vidieť. Hriech má zlý účinok na nás už vtedy, keď sme ho len museli vidieť. A koľko krát rodičia nechajú deti pozerať všetko a potom sa čudujú, že už mladiství znásilnia a páchajú kriminálne činy. V tomto smere vám vrele doporučujem knihu od Pavla Říčana a od Drahomíry Pithartovej: „Krotíme obrazovku“, ktorá veľmi výstižne ukazuje tento problém. Vydalo ju vydavateľstvo „Portál“.